postupne menia spoločenské pomery, vo verejnosti aspoň podľa výsledkov prieskumov stále silnie pocit, že vývoj u nás ide od desiatich k piatim. Nielen o tom, prečo je to tak, sme sa porozprávali s prezidentom Inštitútu pre verejné otázky a známym politickým analytikom Grigorijom Mesežnikovom, ktorý nedávno zavítal do Košíc.

Grigorij Mesežnikov sa narodil v roku 1958 v Rusku. Vyštudoval Moskovskú štátnu univerzitu, na Slovensku žije od roku 1981. Zaoberá sa politickými súvislosťami transformácie a vývojom straníckeho systému SR. Je autorom viacerých knižných a časopiseckých publikácií, vydaných na Slovensku, v Česku, Maďarsku, Nemecku, USA, Kanade, Veľkej Británii, Dánsku, Rakúsku, Srbsku, Slovinsku a na Ukrajine. Od roku 1999 je prezidentom Inštitútu pre verejné otázky, nezávislého analytického centra, zaoberajúceho sa otázkami verejnej politiky.

V uplynulých mesiacoch sme na Slovensku svedkami paradoxného javu. Čím viac sme v zahraničí vychvaľovaní vďaka našim ekonomickým úspechom, tým viac sa na Slovensku prehlbuje fenomén tzv. "blbej nálady". Čím si to vysvetľujete?

Sformovalo sa to v dôsledku istého spôsobu vnímania, súvisiaceho s tým, čo sa roky odohrávalo v tejto spoločnosti. Takáto optika vnímania sa skladá z osobného pesimizmu a sťažovania sa. Netreba zabúdať, že tu 40 rokov existovalo spoločenské zriadenie, ktoré nepovažovalo za najväčšiu hodnotu jednotlivca a osobnú zodpovednosť. Ľudia boli naučení, že takmer o všetko sa im postará štát. A takéto videnie, žiaľ, doteraz prežíva. Slovenská spoločnosť prešla obrovským vývojom za posledných 15 rokov, vstúpili sme do EÚ a NATO, vyrovnali sme sa v tom našim susedom. Sú tu opodstatnené dôvody na optimizmus. Vidíme však, že mnohí ľudia vnímajú svoju osobnú situáciu aj na základe spomínanej optiky vnímania vývoja spoločnosti - skôr negatívne. Pritom, ak by takéto hodnotenie zodpovedalo realite, museli by sme tu mať pomaly rozklad spoločnosti. Na druhej strane vidíme aj pozitívne zmeny v myslení ľudí. Zvyšuje sa počet tých, ktorí považujú za najvyššie hodnoty osobnú zodpovednosť, trh, demokraciu. Krajina sa otvára svetu aj vďaka týmto ľuďom.

Máte pocit, že naša krajina už takpovediac dospela? Je ešte niekde v Európe štát, kde štyri parlamentné voľby za sebou vyhralo neštandardné politické hnutie a už niekoľko rokov je na čele všetkých rebríčkov popularity opozičný politik, o ktorom málokto povie inak, ako že jeho politický štýl je veľkým populizmom. Podobných príkladov by sme našli u nás ešte niekoľko...

- Áno, môžeme to považovať za určitý indikátor stavu spoločnosti. Zároveň však treba podotknúť, že tento typ politiky nemá v spoločnosti väčšinovú podporu a od roku 1998 nezískava dominantné postavenie. Ani HZDS, ktorého praktiky nás takmer vyradili z civilizovanej Európy, ani ďalšie neštandardné politické sily odvtedy nemali možnosť podieľať sa na výkonnej moci. Stále si myslím, že ani po ďalších voľbách nie je nevyhnutné, aby sa tieto sily podieľali na vládnutí.

Dá sa povedať, že už sme sa priblížili k štandardnej spoločnosti?

- Myslím si, že áno. Nie sme už nijakými deviantmi v stredoeurópskom priestore. V spoločnostiach, ktoré prechádzajú zásadnými zmenami, a my k takým patríme, je vývoj v prechodnom období sprevádzaný rôznymi ťažkosťami, ktoré môžu mať za následok dočasné posilnenie extrémistických alebo populistických síl. V zásade je však naše smerovanie pozitívne.

V podstate každý mesiac sa verejnosť dozvedá o nových škandáloch, do ktorých sú zapletení častokrát aj ľudia z etablovaných politických strán pôsobiacich v NR SR. V každých voľbách sa objavia nové strany, ktorým sklamaní ľudia dajú svoj hlas. Paradoxom však je, že aj tí ľudia, ktorí ich volili ako očakávanie zmeny, sú z ich pôsobenia na politickej scéne dosť sklamaní. V podstate prevláda názor, že každý politik a strana sú na jedno kopyto a jediné, po čom túžia, je ich vlastný prospech...

- Žiaľ, vo vašej otázke je mnoho pravdy. Toto pozorujeme už dosť dlhý čas a vôbec to nie je povzbudivé. Často sa tu používajú mocenské metódy, presadzujú sa také záujmy jednotlivých strán, ktoré sa dostávajú do rozporu so záujmami občanov a krajiny ako celku. Nie je tajomstvom, že v pozadí takéhoto konania sú často záujmy istých ekonomických skupín. Nemám však pocit, že podobný štýl politiky má u nás absolútnu prevahu. Ak by to tak naozaj bolo, boli by sme dnes niekde úplne inde. Zlomovým bol v tomto smere rok 1998, vtedy sa naštartovali pozitívne trendy, ktoré pretrvávajú aj napriek mnohým negatívnym odbočeniam.

Sklamanie ľudí a ich averzia na politiku a všeobecne voči politikom je však nepopierateľná...

- Chápem sklamanie ľudí, ktorí možno naivne čakali, že po reformách prídu rýchlejšie zmeny k lepšiemu a stabilizované pomery vo všetkých oblastiach. Žiaľ, ešte stále sa stáva, že na úkor hodnôt sa u nás presadzujú prízemnejšie záujmy... Opäť je však potrebné vidieť, že sa u nás dnes nepodkopávajú demokratické rámce, ľudia môžu slobodne vyjadrovať svoje politické názory a aj so spomínanými nezdravými javmi bojovať. Preto podľa mňa je potrebné vnímať celý vývoj komplexnejšie.

Ak ste za socializmu chceli byť v nejakej funkcii alebo v nejakej riadiacej sféry, tak ste na to bezpodmienečne potrebovali legitimáciu KSČ. A platí to aj v súčasnosti. Ak chcete byť v akejkoľvek zodpovednejšej funkcii, nepotrebujete k tomu odbornosť, ale tričko niektorej z koaličných strán. Je takéto centrálne dosadzovanie svojich ľudí do funkcií aj inde v Európe bežným javom alebo je to len slovenské špecifikum?

- Samozrejme, je to mimoriadne nezdravý jav, ktorý je prejavom partokracie, rozparcelovania sféry verejnej politiky stranami s cieľom presadenia ich mocenského vplyvu. Strany sú najsilnejšími politickými aktérmi, majú dosah na pôsobenie štátnych štruktúr a snažia sa tam dosadzovať svojich ľudí. Potiaľ by to bolo v poriadku, a to sa napokon deje aj vo vyspelých demokraciách. Ide však o to, aby sa pri tom dodržiavali isté princípy ako profesionalizmus a vnútorná integrita. Bohužiaľ, na Slovensku dochádza k priam brutálnym prejavom klientelizmu aj v činnosti strán terajšej vládnej koalície. Hoci aj v okolitých krajinách prepukajú škandály, spojené s presadzovaním záujmov podobným spôsobom, vôbec nemôžem súhlasiť s názorom, že nad tým máme mávnuť rukou a brať to ako realitu, ktorú aj tak nezmeníme. Nebolo by však šťastné hádzať všetkých politikov do jedného vreca, odsudzovať politické strany ako také. Treba si uvedomiť, že stranícka politika je súčasťou demokracie, akákoľvek iná alternatíva by bola horšia...

Doteraz sme hovorili v podstate len o samých negatívach vývoja u nás po revolúcii. Ako prezident Inštitútu pre verejné otázky by ste však mali mať aj nejakú pozitívnu víziu do budúcnosti. Kedy už budeme definitívne za "vodou"?

- Do určitej miery tam už sme, keďže sme sa dokázali vrátiť do prvej skupiny transformujúcich sa krajín, z ktorej sme v rokoch 1994-1998 vinou vtedajšej vlády vypadli. Už tým, že sa nám podarila táto neľahká úloha, ukázali sme, že máme solídny vnútorný potenciál na prekonanie vážnych problémov. Slovenská spoločnosť sa dynamicky vyvíja. I keď sme dnes takpovediac na periférii EÚ, za niekoľko rokov to môže byť minulosť. Máme dosť ľudí, ktorí pociťujú zodpovednosť nielen za seba, ale aj za svoju krajinu. Nemyslím si, že Slovensko je odsúdené na neúspech a taktiež nechápem, prečo by sme mali všetko vnímať výlučne negatívne. Ak sa porovnáme so susednými štátmi, určite nemôžeme tvrdiť, že sme na tom až tak zle, práve naopak - v niektorých oblastiach dnes určujeme smer. Nemôžeme sa hneď a vo všetkom porovnávať so západnou Európou, tá sa totiž takmer polstoročie vyvíjala úplne ináč, slobodne, demokraticky a trhovo. Pozrime sa na krajiny bývalého Sovietskeho zväzu alebo Balkánu, ktoré sa síce tiež transformujú, no ani zďaleka nedosahujú našu úroveň v presadzovaní reforiem. Možno sa to nezdá, ale máme v sebe aj niečo zdravé, čo môžeme ponúknuť ostatným.

Dobre, takže sa prenesme napríklad do roku 2020. Budeme už vtedy dosahovať ekonomickú vyspelosť aspoň najslabších krajín "starej" EÚ, akými sú Grécko a Portugalsko?

- Neviem, či spomínané krajiny predbehneme, no určite sa k ním tesne priblížime. Tento záver môžeme urobiť aj na základe vyhodnotenia skúseností krajín, ktoré vstúpili do EÚ pred nami. Ani jedna z nich nezačala stagnovať, naopak, ich ekonomiky sa výrazne zlepšili. Existujú predpoklady na to, aby sme naše zaostávanie pomerne rýchlo prekonali. Máme dostatočný sociálny kapitál, disponujeme skúsenými, vzdelanými a jazykovo zdatnými ľuďmi s väzbami na zahraničie. Pohybujem sa v takom prostredí, kde vidím, že títo ľudia posúvajú dopredu nielen seba, ale aj širšie spoločenské prostredie, v ktorom pôsobia. A aj toto ma napĺňa určitým optimizmom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.