usadlostiach v karpatských horách Rumunska. Napríklad trh neviest.
Dedina Avram Iancu s priľahlými roztrúsenými samôtkami sa nachádza naozaj na konci sveta. Dostať sa odtiaľ cez nedohľadné hory, ktoré sa síce podobajú iným karpatským horským skupinám, vrátane podnebia a osídlenia, pre toho, kto tu nežije, je azda nemožné. Dedina má meno po hrdinovi, ktorý bol organizátorom ľudového povstania v roku 1848 v Transylvánii. Avram Iancu je medzi rumunským národom taký populárny, ako u nás Jánošík.
Pri naberaní vody z horského spádového vodovodu v strede dediny som a od domácich žien dozvedel, že trh neviest a slávnosti nie sú v dedine, ale na neďalekej hore Gaina. Týči sa na južnom konci pohoria Bihor do výšky 1488 metrov. Na jej svahy ale aj rozsiahle plošiny sa dá dostať po lesných cestách z viacerých strán. Najlepší prístup je z dediny Avram Iancu. Počas jarmoku, a to od piatku do pondelka, sa vystupuje na vrch jednou dolinou a dole sa zostupuje druhou. Doprava je prísne regulovaná, vojenské a policajné hliadky sú na každom dôležitom a nebezpečnom mieste deň aj noc počas štyroch dní.
V hlbokom lese bolo pre nás šťastím nájsť priestor vedľa cesty pri potoku na zaparkovanie počas štyroch dní. To, čo sa tu dialo počas troch dní a čiastočnej aj v pondelok, sa dá len ťažko opísať. Zdalo sa nám, že na horu tiahne celé Rumunsko. Deň a noc išli na vrch autá všetkých typov a značiek od trabantov cez moderné terénne, traktory a nákladiaky na korbách s ľuďmi z okolitých dedín, ale aj s turistami. Autá, ktoré nevládali alebo mali poruchu, boli ťahané na vrch špeciálnymi traktormi k tomuto účelu tam pripravenými. Všetko, čo malo kolesá, muselo byť na vrchu Gaina. Osobitnú skupinu tvorili ťažké vojenské autá a rôzna servisná technika. Armáda zo západných oblastí Rumunska mala na jarmoku svoje bohaté zastúpenie a príkladne sa prezentovala. Bola spoluorganizátorkou tohto veľkého podujatia.
Veselosť a dobrú náladu tunajším ľuďom nezobralo ani počasie, ktoré sa v tomto rozľahlom horstve ukazovalo všelijaké, ale nie optimistické.
Odtrhnutí od sveta, obklopení lesnou zverou a drsnou prírodou, od včasnej jari do neskorej jesene, putovali a žili so svojimi stádami oviec, byvolov a koní po rozľahlých pastvinách. Túžba po veselej spoločnosti a lepšom vzájomnom spoznaní pomohla stanoviť termín na stretnutie. Od nepamäti sa na hore Gaina schádzali raz v roku, sobotu a v nedeľu po 20. júli, kedy sú už ukončené hlavné práce so senom a žatva. Jadro spoločnosti tvorili väčšinou pastieri a dievčatá z dolín podhorských usadlostí. Veľa mi o tom rozprávali už pomerne starí znalci, ktorí ešte v prvej polovici minulého storočia pamätajú, akoto na trhu neviest vyzeralo a dokonca jeden z nich Iliescu má ešte žijúcu životnú partnerku, ktorú si tu kúpil. Vraj jarmoku nikdy nechýbala tá správna atmosféra. Počnúc salašníckou kuchyňou, cez rôzne majstrovské výrobky, končiac výbornou cuikou (slivovicou) a ľudovou muzikou. No hlavnou podstatou tohto jedinečného jarmoku bol, snáď z dnešného pohľadu, barbarský obchod s nevestami. Pastierky rituál na ktorom bolo možné, ako na dobytčom trhu, vybrať si a kúpiť nevestu, na vtedajšie pomery, ktoré v horách prevládali, bol veľmi praktický a jedinečnou možnosťou, ako si založiť vlastnú rodinu. V súčasnosti sa trhy neviest na hore Gaina podobajú veľkému jarmoku.
Nevesta sa tu dá kúpiť aj teraz, trošku inou formou ako v minulosti. Prišli sem z blízkeho i ďalekého okolia. Ani jedna sa nevzdá jedinečnej príležitosti na vydaj. Prichádzajú tu každoročne od skorých dievčenských rokov. Keď je to len trochu možné, chcú si nájsť dobrého a bohatého ženícha. Ako mi povedala dvadsaťročná krásavica Viorica, po mame Slovenka: "Môj dedko si tu našiel nevestu, moju babku. Aj ja by som tu rada našla životného partnera, chodím sem už od pätnástich rokov." V dnešnej ťažkej ekonomickej situácii, ktorá neobišla ani túto oblasť a kde podmienky života za posledných sto rokov sa len máločo zmenili, veľa mladých dievčat pozerá aj na hmotné zabezpečenie. V prostredí nádhernej horskej scenérie na vrchu Gaina sobotňajšia nočná diskotéka, spojená s obrovským polnočným ohňostrojom, bola tiež dobrou príležitosťou pre mladých na zoznámenie.
Ten, ktorý si tu svoju vyvolenú "kúpi" obdarúva ju podľa starého zvyku dlhou fujarou zakúpenou u miestnych majstrov na trhu. V minulosti týmto nástrojom privolávali manželky svojich manželov s pasúcim sa dobytkom domov z pastvy. Ako každý rok, aj teraz, na konci trhu neviest, bola vyhodnotená najlepšia hráčka na fujaru. Obdarovali ju darčekovým košom a demižónom slivovice. Iný kraj, iná chuť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
