iným vzťahom, kde každý každému bol strýkom, kmotrom, tetou, či krstným otcom. Ale napríklad taký krstný otec sa dal aj kúpiť, alebo naopak si krstný otec vyhliadol nejakého sirotského syna a urobil všetko, aby ho dostal do svojej rodiny. Vyhliadnutý mal dve možnosti - buď ponuku prijať, alebo dostať guľku medzi lopatky. No iba rodený samovrah by bral druhú možnosť. A tak sa rodiny zväčšovali a zveľaďovali a vďaka zákonom im nakloneným si začali žiť ako prasatá v žite, odtrhnúc sa v krátkom čase od ostatnej spoločnosti. Aby koordinovali svoju činnosť, raz mesačne sa schádzali mimo krajiny kde sa piesok lial, atď. , v tých krajinách kde sa voda liala a piesok sypal, proste v krajinách kde šlo všetko tak, ako ísť má.

"Vážení priatelia, teraz keď ste sa už zveľadili za cenu nech to stojí, čo to stojí, musíte si pre Boha živého dávať pozor. Oklamali ste už toľko veriacich, že aj na onom svete vám to nebudú vedieť spočítať ani za ďalších sto rokov a za pomoci najmodernejšej výpočtovej techniky", privítal na v poradí 1 500-om sedení šéf všetkých krstných otcov smotánku krajiny, kde sa sa piesok lial atď. "Zatiaľ to šlo všetko v súlade so zámerom vytvoriť bohatú vrstvu, aj okrádanie a zavádzanie nič netušiacich občanov šlo vcelku v poriadku a bez väčších zádrheľov. Ste už dobre zapísaní aj u niektorých najvyšie postavených v krajine a pod palcom máte všetko, čo je v krajine dôležité. Ale dnes to už nestačí. Chlapi, veľavážení priatelia, aj kradnúť treba vedieť. Veď to už aj maloletý vie, že krádež si vyžaduje jemné majstrovstvo a obrodeného ducha...", začal zoširoka pravidelné stretnutie, šéf všetkých krstných otcov a pozrel sa na vychudnutého priateľa, ktorému slzili oči a triasli ruky. "Dodo, ty somár sprostý, šašo počmáraný", vyleteli slová, ktoré sa v tejto fajnovej spoločnosti už dávno nepoužívali, nemiestne vyletelo zo šéfa všetkých šéfov. "To sa už ani cez hranicu nevieš dostať, aby ťa tie uniformy nelapili? Čo si celkom šiši, utiecť z domu zadným vchodom a potom nechať auto šoférovať blondýne, i keď to bola tvoja bývalá a kúpil si jej kreslo v tom bratislavskom mauzóleu? Keď už nič iné nečítaš, tak aspoň vtipy o blondýnach by si mal mať v malíčku", tvrdo ale s pohľadom plným súcitu karhal člena svojej rodiny šéf krstných otcov.

"Môžem k tomu niečo?" ozval sa Dodo. "Na úvod musím povedať, že po dlhých 22 mesiacoch viedieť konečne slnko a k tomu ešte v tak krásnej prímorskej krajine je to duplované potešenie. A k tebe krstný otec iba toľko, že už máš toľko peňazí, že ti tie odporné slová, ktoré si teraz použil voči mne, už vôbec neslušia. Za druhé, vidíš, som už vonku, medzi vami a policajti, sudcovia, Vladík i Daník sa môžu ísť pásť. Jediný, ktorý mi veril, bol Dobrík, jemu som sľúbil, že už neutečiem. A on mi, dobrá duša, uveril, takže priatelia, pripijme šampanským na jeho zdravie. Nech mu tá hlboká viera v dobrotu ľudí vydrží až do konca jeho úradu",

usmial sa Dodo, prvýkrát od začiatku tisícpäťstého sedenia.

Po úvodnej časti stretnutia si šéfovia dali prestávku a pri kaviári, šampanskom a kubánskom cigárku si vymenili udalosti okolo svojich a iných rodín za posledný rok.

"Neboj sa nič Dodo", potľapkal ho po pleci Miki, v elegantnom bielom obleku, pod ktorým sa mu črtali mohutné bicepsy. "Každý z nás urobí chybu, ale ako je to v našej krajine zvykom, nakoniec sa nič nedeje. Najprv je bu-bu-bu, mávajú zákonmi, hneď ti otrepú o hlavu, koľko si odsedíš a potom - kde nič tam nič. Vieš, to všetko je iba na oblbovanie voličov. A potom za krátky čas pred väznicamami ťa čakajú ľudia, kamery a najnovší model auta a už si fuč. Tak som šťastne dopadol ja, ty a mnohí pred nami. Aspoň niečo v tej našej krajine poriadne funguje. Nie? A tí, ktorých sme obrali o peniaze? To sú, Dodo, naivné duše, podobne ako Dobrík. Pripijme aj na ich zdravie," zachvátila Mikiho minútka dobrosrdečnosti s plebsom.

"Vieš Miki, mne ani nebolo tak zle v tej base, mal som tam, čo som len chcel, veď vieš, národ sme vybielili a tak je chudobný a zíde sa mu každá koruna. Ver mi Miki, najväčší strach som mal o vypchaté cudzokrajné zvieratá v mojej rezidencii. Veď deti majú iné starosti, Dina ma opustila, a tak moje tigre, levy a ostatné trofeje nemal kto oprašovať. Jáj, celkom vyplzli. Ale prísahám, vyplznú aj všetci, do ktorých som futroval ťažké litre a keď ma šuchli do basy, ani mi nevedeli prísť na meno", znova sa rozľútostil Dodo.

V tom istom čase sa na druhom konci sveta odohral nasledujúci telefonický hovor:

Daník: "Si vojak, či baba Dobrík? Čo si vyviedol s tým Dodom?"

Dobrík: "Si taký mladý a taký nevychovaný. Skôr ako položíš otázku nevieš sa pozdraviť?"

Daník: "Neodvádzaj moju pozornosť od Dodovej kauzy. Tak ako to s ním vlastne bolo?"

Dobrík: "Vôbec by som ti nemusel odpovedať, pretože som nezávislý. Význam tohto slova ťa na Harvarde nenaučili?

Daník: "A teba nenaučili, že si máš ctiť ministra, aj keď mladého?"

Dobrík: "Tak mladý, počúvaj. Ja som jeho prepustenie konzultoval s kdekým, na menách nezáleží. Všetci boli za. Dodo sľúbil, že neutečie a ja som mu uveril. Osobne som totiž zistil, že dal zamurovavať zadný východ zo svojej rezidencie..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.