Lúčnica, päť rokov viedol

Festivalový orchester Bratislavskej lýry a bol šéfdirigentom na Novej scéne. Skladá filmovú, televíznu i divadelnú scénickú hudbu, na svojom konte má operu, hudobnorevuálne programy a viac než tisíc populárnych piesní. Ešte zo študenstských čias je známa Fujarová šou, pre ktorú napísal muziku. A práve na ňu i na Rýchlokurz geniality má nadväzovať kabaret, ktorý v jeho autorskej dielni v tomto období vzniká. Navyše je jeho meno spojené s mimoriadne obľúbenými muzikálmi Mníšky, Dracula či Pokrvní bratia. Rudo Geri.

Ako často sa ako rodený Košičan vraciate do metropoly východného Slovenska?

- Je to možno divné, ale ako normálny človek sem chodievam tak raz alebo dvakrát do roka, viac nie. Ale väčšinou sem chodím ako muzikant, dirigent, skladateľ, či riaditeľ divadla. Košice síce nie sú veľmi ďaleko od Bratislavy, ale odkedy mám vlastnú produkciu, mám pocit, že pracujem viac, ako by bolo dobré. Predtým som si viac užíval život, teraz sa snažím, aby kultúra fungovala, pričom môj život a moje vnútro akoby bolo na druhom mieste. No pán profesor Slovák hovoril, že každých 7 rokov sa v človeku mení krv, tak sa už veľmi teším a dúfam, že potom už budem normálne žiť a oddychovať, dovolenkovať a nielen vymýšľať nové veci. Lebo na svete sme len raz a podľa mňa je zázemie veľmi dôležité. A hoci si to aj teraz uvedomujem, venujem mu veľmi málo času.

Keď vidíte prázdninujúcu čvargu, vyvoláva to vo vás spomienky na detstvo?

- Mal som veľmi pekné detstvo, ale nie také ako iní puberťáci. Ja som vždy chodil do hudobnej školy a keď som nebol tam, tak som v Petrovom sade hral tenis. Takže leto predstavovalo pre mňa skladací bicykel, na ktorom som šiel do sadu a bol som tam od rána do večera. Šport a tenisovú atmosféru som miloval. Ja som totiž nikdy nebol rád vo veľkom kolektíve, som skôr samotársky typ. Vyhovovala mi samota a vyhovuje mi aj dodnes. Keď vidím partiu ľudí, trošku im závidím, lebo v princípe nepoznám, čo je to ísť niekam s partiou. Na jednej ruke môžem spočítať, koľkokrát som bol s veľkou partiou a aj to sa skončilo tak, že som sa izoloval a hral na gitare.

Čím vám viac vyhovuje samota?

- Tímový spôsob života sa prieči tomu, čo som sa učil - komponovať ani dirigovať sa nedá v tíme. Toto ma trošku poznačuje. Navyše, ja som nechodil napr. ani na diskotéky, či tanečné zábavy. Bral som to ako niečo, čo nie je v živote nutné, pretože som mal pocit - a čo pôjdem nepripravený na husle, či na klarinet? Alebo som mal dobrý nápad, tak som to rýchlo chcel zapísať. No nikdy som nemal pocit, že som sám. Lebo ja aj keď som sám, mám frajerku - gitaru alebo klavír. Dávam im totiž svoje myšlienky, ktoré sú v mojom vnútri. A keď som v kolektíve, tak je to väčšinou ten, ktorý dirigujem. A ten pozostáva niekedy aj zo 100 ľudí. Takže kolektívneho života mám dostatok.

So spomienkami na leto sa obvykle spájajú aj spomienky na prvú lásku. Je to aj u vás tak?

- Moja prvá láska bola na zemiakovej brigáde. Ale ja som o tom ani nevedel. Dozvedel som sa o tom až o 10 rokov neskôr. Keď sme vtedy šli večer tajne von a spravili si ohník, nejak sa to popárovalo, akurát mne do ruky prišla gitara. A po rokoch mi spolužiačka pripomínala: "Rudko, ty si si vôbec nevšimol, že som celý čas sedela pri tebe? A ty si v kuse len hral a hral a ani za nič si tú gitaru nechcel odložiť. To si si ani nevšimol, že som bola do teba zaľúbená?" A to mi hovorila, keď bola vydatá, mala dve deti a predstavovala mi manžela. Takže tak som prišiel o svoju prvú lásku. Bol som viac zaslepený hudbou ako láskou.

Takže sa o inom, než že by ste sa stali muzikantom, ani neuvažovalo?

- Nikdy. Hoci, rodičia chceli zo mňa lekára alebo aby som mal aspoň nejaké remeslo. Keďže som mal v škole dobré výsledky, putovala moja prihláška na gymnázium, druhá na konzervatórium a tretia na odbor maliar-natierač - pre istotu, keby iné nevyšlo. No dostal som sa na gymnázium. Tam som dva roky aj chodil, ale druhý rok som už tajne chodieval na konzervatórium. A dopadlo to tak, že som proti vôli rodičov naň prestúpil. Začínal som s klarinetom, pribudla kompozícia, dirigovanie. Tu som natrafil na troch fantastických pedagógov, ktorí mi v mnohom pomohli. Napríklad sa ako fantastický ukázal dnes už nebohý profesor Száraz, ktorý vo mne zámerne vzbudzoval zlosť a hnev, aby som mu dokázal, že sa mýlil, že mám talent, že mám chuť robiť muziku. Pri ňom som zistil, že zo vzdoru môže vzniknúť ohromná chuť presadiť sa.

Ako často vzniká u vás niečo výnimočné zo vzdoru?

- Vlastne vždy. Celý život je niečo ako boj s veternými mlynmi. Ale môžem povedať, že zatiaľ keď som si niečo zobral do hlavy, nie som síce Baran, ale Škorpión, no pokiaľ to nepresadím, nie som spokojný. Takže po tejto stránke, tí čo mi vytvárajú opozíciu, tak mi tým, že mám proti komu bojovať, úžasne pomáhajú. Lebo čím viac vzdoru, tým väčšiu chuť mám odkázať, že sa mýlili. Chvála totiž vie človeka učičíkať, ale keď mi až hádžu polená pod nohy, nútia ma nájsť aj iné cesty ako sa k cieľu dostať. Takže som rád, že stretávam ľudí, ktorí mi život komplikujú. A som im za to vďačný, lebo inak by to bolo veľmi nudné.

Čo je pre vás teraz dôležité?

- To je veľmi ťažké. Všetko, čo sa týka umenia, čo sa týka divadla. Takže viac-menej som pre iných dosť jednosmerne zameraný, no tým, že aj dirigujem, aj píšem, aj produkujem, aj vediem divadlo, aj nahrávam, aj cestujem po zahraničí, je to pestré. U mňa je to zvláštne, lebo túžim po pokoji a zároveň milujem nepokoj, chcem vysedávať na rybách a zároveň si poviem, že čo tam budem furt vysedávať, však na to ešte bude času dosť. Rád by som chodil v zime na lyže, ale viem, že keď sneží, tak sa fantasticky komponuje, a tak si treba sadnúť a napísať dobrú pesničku.

Tak by ste teda mali byť aspoň dvakrát.

- Keby som bol dvakrát, bolo by to dobré. Ale obávam sa, že by som aj tú druhú polovičku znásilnil na muziku.

Už nejaký čas máte vlastné divadlo Teatro Wüstenrot, ktorého vzniku predchádzalo založenie Gedur-u. Čo vlastne podnietilo jeho vznik?

- Opäť nutnosť. Bol som donútený k niečomu, čo som vlastne vôbec nechcel. Ja som pôvodne šiel Mníšky realizovať tak, že som bol dirigentom a aranžérom, zohnal som sponzora, no produkciou som poveril pražskú spoločnosť. Tí prišli, peniaze minuli, titul nevznikol a odišli aj s licenciami preč. A tak bola jedna možnosť, a to mi viacerí radili, nechať to tak. No druhou možnosťou bolo založiť firmu, odkúpiť licencie a titul spustiť. Prvá cesta bola jednoduchšia, no muzikantská hrdosť a profesionálna česť mi nedovolila zvoliť si ju. A tak som založil firmu, čo som si vlastne všimol až o niekoľko mesiacov (úsmev), presne 28. októbra, na svoje narodeniny. Už vo februári ´99 bola prvá premiéra a myslím, že málokto rátal s takým úspechom. Možno to vyšlo práve preto, že sme do toho šli ako tím a že sme nezačínali od nuly, ale z mínusu.

Keď dirigujete, vlastne riadite, ako šéf tiež riadite. Ako sa teda dokážete podriaďovať?

- Tak, že má niekto autoritu, názor a je pripravený. Vtedy sa viem podriadiť. No pokiaľ niekto nie je pripravený, som veľmi nepríjemný spoločník. A ak chce niekto presadzovať myšlienku len z pozície sily, narazí u mňa na veľmi tvrdého škorpióna, vtedy viem byť veľmi nepríjemný. Našťastie som v situácii, že mám možnosť odmietať projekty, ak vidím, že partner nie je dobre pripravený. Vtedy radšej cúvnem. Ale v zahraničí sa mi už stalo, že som sa dostal s režisérom do silnej opozície, pretože prišiel na projekt nepripravený a začal na pľaci improvizovať. A vtedy ide všetko bokom - jednoducho som mu povedal, že je dvojdňová pauza a poslal som ho na hotel, nech sa pripraví. Pritom bol o 20 rokov starší. Ale spravil som to preto, lebo ide o profesionalitu, nie o štábnu kultúru. Tam sa ide vabank.

Čo okrem nepripravenosti neznášate?

- Neznášam mafiánske postupy, zákulisné "ťahy", nepriamočiarosť. Znášam priamočiarosť, aj tvrdú pravdu, no nemôžem vystáť amatérov, ktorí sa hrajú na profíkov len preto, že dostali do válova funkciu a funkcia ich oprávňuje konať, hoci robia blbosti. A je škoda, že systém kontroly je u nás ešte vždy dosť problematický. Veľmi ma vie uraziť, keď na dôležitom poste, hovorím len o kultúre, sa ocitne človek neschopný a zistí sa to až vtedy, keď je to už neskoro a je vymenený iným pracovníkom, ktorý je ešte horší. Toto sú tie nerozumné ťahy, že sme ešte stále neprešli na taký systém, ako je jeden vážny, seriózny konkurz. Ak niekto chce viesť kultúrnu inštitúciu, zámerne nepoviem akú, mal by prísť so serióznym programom, s ktorým by mali byť oboznámení viacerí. Nemôže to byť založené len na kamarátstve. Lebo ja nemám rád neprofesionalitu v rámci kumštu, ale aj v osobných vzťahoch. Základ je totiž snažiť sa robiť druhým ľuďom dobre, aj keby mne bolo zle.

Padne vám ľahko robiť druhých šťastnými na úkor seba?

- Investovať množstvo svojej energie s cieľom urobiť druhého šťastným je predsa hlavným zmyslom umenia. A je krásne, ak síce zanedbávam svoj osobný život, len aby som mohol všetko venovať kvalite daného produktu, ale potom to u publika rezonuje, stretne sa to s radosťou, srdečnosťou. To je krásne. Práve pre tento pocit sa dokážu umelci zavrieť na niekoľko mesiacov a doslova aj hladovať, len aby sa donútili to dokončiť. Lebo potom príde tá slastná odmena, ktorá trvá síce len pár sekúnd, ale človeku dá motiváciu ísť ďalej.

V akom stave sa vám najlepšie tvorí?

- Najlepší stav je gilotína. Keď niekto povie, že je hyperaktívny, tak títo ľudia väčšinou nič neurobia, iba robia vietor a nič za nimi neostáva. Ja viac verím ľuďom, ktorí sú v princípe trošku leniví, ale potom sa vedia zmobilizovať. Pre mňa je veľmi dôležité mať nad sebou šibeničný termín, vtedy som schopný urobiť neuveriteľné veci.

Vedeli by ste pre niečo muziku obetovať?

- Neviem si predstaviť, čo také vážne by sa mohlo prihodiť, aby som sa prestal umelecky vyjadrovať. Snáď len vtedy, keby som musel zo zdravotných dôvodov. Ale kvôli tomu by som sa možno naučil písať aj zubami alebo nohami. Ale až ma vynesú nohami dopredu, tak potom skončím. No, síce neviem, čo bude v druhom živote.

Veríte v druhý život?

- Áno, lebo viackrát som videl obrazy z minulého života. Bolo to veľmi zaujímavé. Raz som mal dokonca taký aktívny sen, že som počas neho popísal niekoľko strán partitúry. A na druhý deň som bol šokovaný, pretože som o tom nič nevedel. Boli tam aj anglické a latinské poznámky, pričom latinsky som nevedel ani slovo a po anglicky som sa len učil. Tak som to so slovníkom rozlúštil a je to neuveriteľné, ale tá skladba, presne tak, ako bola napísaná, sa stala ouvertúrou v mojej opere. V tom sne som videl človeka, dirigenta, ktorý mal svoje ideály, ale nemohol ich realizovať. Jedným z jeho snov bolo zorganizovať veľký koncert a ten som ja zrealizoval ako Megakoncert Milénia. Bola to pre mňa výzva, pretože táto vízia sa mi viackrát vracala. Či je to pravda alebo len hra mozgových závitov, je otázne. Ale pýtam sa, kto napísal tie štyri strany partitúry? Lebo ja som to nebol.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.