desaťročia, stvárnila 78 hlavných a 140 vedľajších postáv, jej hlas od detstva zaznieval z éteru Slovenského rozhlasu. Práve v Detskej rozhlasovej družine, kde patrila k prvým lastovičkám, začínalo jej herecké pôsobenie. Tu jej talent objavila pani Borodáčová, spolupracovala s pánom Bindasom i inými významnými košickými divadelníkmi. S Milanom Lasicom a Evou Chalupovou založila ešte počas štúdia na VŠMU slovenskú pantomímu Milana Sládka, už v treťom ročníku na vysokej škole hosťovala v Národnom divadle a do Košíc sa vrátila po tragickej smrti svojho prvého manžela. Tu pôsobila na divadelných doskách, v rozhlase i televízii. Hrou Epáž, ktorá bola vysielaná naživo, štartovala v šesťdesiatom druhom vysielanie košického štúdia Československej televízie. V Štátnom divadle pôsobila štyri roky aj ako šéfka činohry, po odchode prijala ponuku šéfovať činohre maďarského divadla Thália, v súčasnosti vedie Liderárno-dramatické oddelenie Alternatívnej umeleckej školy v Košiciach. A hoci na doskách znamenajúcich svet momentálne nepôsobí, spolupracuje na rôznych projektoch. Prednedávnom pripravovala Literárno-hudobné večery v Dolnej bráne, o niekoľko týždňov by mala odštartovať XZ Káva v XZ. Pani Poldaufová totiž ešte stále má z čoho rozdávať - energie i vitality má naozaj dosť.
Kto sa s vami čo i len raz dostane do kontaktu, nemôže uprieť, že ste naozaj dámou so všetkým, čo k tomu patrí. Prezraďte, musí sa tak človek narodiť, alebo je to niečo, čo ste sa v priebehu rokov naučili?
- To je jednoduchá odpoveď, s tým sa človek musí narodiť. Ja som vyrastala na Spiši v jednej fantastickej dedine Spišský Hrhov, kde bol môj otec riaditeľom školy a kde mal gróf Csáki nádherný kaštieľ. Do štyridsiatehosiedmeho, kým sme sa neodsťahovali do Košíc, som sa vždy do tej Csákiovskej záhrady chodievala prechádzať. Bývala tam totiž jedna kontesa, ktorá teraz žije vo Švajčiarsku a moja mamička k nej chodievala. Dodnes si pamätám ako som tam chodila po tých schodoch a vždy som sa vedela správať. Bolo to vo mne zakorenené. Gény v tomto určite zohrávajú dôležitú rolu, lebo si nepamätám, že by nás v tomto boli nejako mimoriadne vychovávali, hoci mamička doma etiketu viedla.
A kde sa v mladej dáme, ktorá vždy vedela ako sa správať, objavili sklony k herectvu?
- K tomu mám zaujímavú príhodu raz šli cez dedinu Olaský cigáni s čačkami mačkami a po arménskej babičke som asi mala sklony k niečomu takému(smiech). No proste ma fascinovali tie farebné sklíčka. Tak som vyšla z tej bránky a odišla s nimi preč. Samozrejme, že ma začali naháňať a všetci že: ´Učiteľova céra odišla s cigáňmi.´ No mňa to proste fascinovalo - ten ich svet, to kočovníctvo. Okrem toho, aj môj tatko bol veľký divadelník. So svojím súborom vyhrával najrôznejšie ochotnícke súťaže a dokonca ho požiadali, či by nešiel hrať do Bratislavy do Národného divadlo. No on bol pedagóg celým srdcom a rozhodol sa, že svoj chlebík neopustí. A on vo mne už ako v malom dievčatku vypozoroval herecký talent. Tak som už ako štvorročná stála na hokerlíku a recitovala mamičkám na Deň žien.
Takže asi bolo po účinkovaní v Detskej rozhlasovej družine vaše smerovanie na VŠMU prirodzené.
- Ja som chcela byť lekárkou, no moja učiteľka slovenčiny poslala moju prihlášku práve na VŠMU. Keď ma tam pán Borodáč zbadal, hovoril mi: ´Tak poď, ty môj kvietoček tulipánoček´ a už ma tam všetci poznali. No keby som ja čo i len raz zaregistrovala, že to nejde, že niečo nedokážem, lebo mňa do toho naozaj nikto netlačil, bola by som to nechala. Ja mám totiž vlastnosť, že budem radšej 30x kopať, než by som mala ísť raz prosiť. Na to nemám povahu. Všetko, čo som dosiahla, som si vybojovala vlastnou tvrdou prácou a na to som pyšná.
Váš ročník bol mimoriadne silný. Ste bývalá spolužiačka takých osobností ako bol Ivan Krajíček, Lucia Popová, Adela Gáborová, Slavo Záhradník...
- To bolo obdobie po vojne, keď nastúpila generácia, čo sa narodila do vojny a počas nej vyrastala a vtedy nastal taký výbuch - túžba po peknom, po krásne. Preto zrejme aj pán Pántik, Chudík a Záborský vyberali do ročníkov takých ľudí, ktorí boli už o päť rokov charaktermi, ktorí boli pekní. Lebo divák sa rád díva na pekné a rád vidí tvár, ktorá mu je sympatická. A v tomto zmysle sú aj naše štyri ročníky mimoriadné - že z nich vzišli Zorka Kolinská, Zita Furková, Milka Vášaryová, či Božidara Turzonovová. Potom už boli všetky typy viac-menej na jedno kopyto. Lebo to nie je o tej obyčajnej kráse. To je o javiskovej kráse. Človek môže byť aj asymetrický, aj hociaký, ale keď sa postaví na javisko, má žiariť, má mať fluidum. To je neuveriteľne dôležité.
Veľmi mladá - iba 23-ročná - ste ovdoveli a ostali s ani nie ročným synčekom sama. Potom ste prišli o vysnívaný domček a vôbec, životné tragédie vás z diaľky neobchádzali. Čo vám ich pomáhalo prežiť?
- Keď som sa pozrela okolo seba, videla som omnoho nešťastnejších ľudí, ktorí sa vedeli postaviť na nohy, tak som si povedala, že to musím dokázať aj ja. Bolo to veľmi ťažké. Hlavne, keď som prišla o svoju celoživotnú istotu - môj domček. Ale keď som videla o dva roky tie strašné povodne v Čechách, Juhosláviu, Irak alebo našich ako im teraz voda pobrala všetko - tak som si povedala: ´Ty si si aspoň isté veci zachránila, tak čuš.´ Ďalšia vec, ktorá mi pomáha prekonávať krízy, je to, že vediem intenzívny duševný život. To je taká moja duševná kozmetika. Keď mi je veľmi blbo, pustím si Liszta, čítam Wrightovú knihu Morální zvíře alebo Chopinov životopis, vrátim sa k Hemingwayovi...
A s kým sa delíte o starosti?
- O bolestiach nehovorím s nikým, to musí človek prekonať sám. Ale s radosťami sa delím veľmi rada a rada aj pomáham. To ma teší.
Vraveli ste, že túžite po domčeku, lebo by ste sa veľmi rada vrátili medzi jednoduchých ľudí. Chýbajú vám?
- Nemôžem povedať, že mi chýbajú, lebo ja s nimi každý deň som. Preto nešoférujem, ale chodím autobusom. Som stále medzi nimi. Je to totiž môj štúdijný materiál. Niekedy si len tak sadnem a pozorujem. A vidím útrápenú matku, strnulé, ale i radostné tváre. A to je pre herca veľmi dôležité, ako hovoril Lee Strassberg - že najdôležitejší moment herectva je odpozorovanie života.
Na čom vám záleží?
- Predovšetkým na mojej rodine, na mojich dvoch deťoch a na mojom manželovi. A potom na pravde, ktorá je síce veľmi relatívna, ale kritéria si tvorí každý sám. Potom mi veľmi záleží na vzťahu k ľuďom. A preto som sa už párkrát sklamala. Pretože si vždy myslím, že sú takí ako ja, že tak konajú. Môj manžel mi vždy hovorí, aby som sa vrátila na zem, no pre mňa bolo vždy dôležité, aby som ochránila tých, ktorí to sami nevedia.
A kto potom zvykne chrániť vás?
- To je práve ten údel. Že bojujete za iných, ale aj za seba. Keď som sa rútila, tak pri mne stála jediná priateľka. A tých tisíc kámošov, ktorých som mala a ktorým som nezišten pomohla, ani nezdvihli telefón, aby sa opýtali, ako sa mám. No práve v takých situáciách sa profilujú ozajstné priateľstvá.
Kedy pri vás najviac stáli anjeli strážni?
- Ja mám naozaj jedného anjela strážneho a ten pri mne stál v roku 1986, keď som ležala na ARO vo veľmi ťažkom zdravotnom stave a pani primárka hovorila, že už odchádzam, no vtedy mi ten anjel pomohol. Ja som s ním viedla dialóg, čestné slovo, že prečo ma chce preč, keď ja tu ešte chcem ostať. Myslela som si, že to vravím nahlas, no nemohla som, pretože v puse som mala dýchací prístroj. A pomohol mi, hoci chvíľu som si naozaj myslela, že je so mnou koniec. A druhýkrát ma zachránil, keď mi postrelili syna. Teda, to vlastne zachránil jeho, ja som ho vtedy prosila, aby mu pomáhal.
V čo vlastne veríte?
- Ja verím v Desatoro. Že sa tým má človek riadiť a chovať sa podľa toho. Ja vždy diskutujem s Bohom, vediem s ním dialógy. On koriguje aj moje konanie a musím povedať, že ani pri všetkých mojich tragédiách ma nikdy nenechal, ako sa hovorí, na "holíčkach".
Do akej miery ste fatalistka?
- Všetko je dané, ja v to verím. Lebo keď som pred rokom a pol takmer prišla o syna, všetci, ktorí ho operovali, sa na to dívali veľmi skepticky. A on dnes žije. A tu mi zas pomohlo, že som práve v tom období robila ten Adventný koncert a viedla s Bohom dialóg, v ktorom som ho veľmi prosila, aby niečo urobil. Veď som nikomu nikdy neublížila. Pýtala som sa ho, prečo, keď mi zobral už tak veľa, mi chce vziať ešte aj dieťa. A odrazu som pocítila taký pokoj a on sa skutočne dal do poriadku.
Zo Štátneho divadle ste vtedy, keď ste dosiahli dôchodkový vek, odišli. Ako sa však ukázalo, nie preto, že ste už na pôsobenie v kultúre nemali chuť...
- To je tak, jeden deň ste oslavovaná, ospevovaná šéfka, ktorej nosia kvety a kávu a na druhý deň len preto, že som sa nechcela podieľať na istých mafiánskych machináciách, som sa nedočkala ani pozdravu. A keďže som potom dosiahla dôchodkový vek, mohla som si vybrať, či pôjdem pod svoju latku. A to som v žiadnom prípade nechcela. Navyše človek odchodom z divadla neprestáva byť hercom. Ak je to raz vo vás, ak ste tomu oddaní telom i dušou, môžete po 10. rokoch dostať šancu, postavíte sa na javisko a hráte. Preto som sa rozhodla v žiadnom prípade neísť pod svoju profesionalitu.
Na čo si potrpíte?
- Na dobré jedlo, na poriadok, na drobnosti a mám rada starožitnosti. Nerada sa aj zbavujem svojich šiat, v ktorých som niečo prežila. Mám jednu skriňu spomienkových šiat a manžel mi vždy hovorí, aby som ich už vyhodila, ale ja to nedokážem. Niekedy si ich aj oblečiem a spomienky sa mi vracajú.
Vy by ste si už v pokoji mohli užívať domčeka, psíčka, vnúčat, napriek tomu ste stále pracovne aktívna.
- No, rozhodne to nie je pre peniaze. Ja som aj s málom vedela výjsť a viem to aj teraz. Je to skôr vnútorný hlas, ktorý mi hovorí - ešte vieš, tak choď. Ešte stále mám ľuďom čo povedať. Cez autorov, ale aj prostredníctvom svojej osobnosti. Človek kým vládze, mal by robiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
