hlbinách srdca sa ozve tón zabudnutej a chvejúcej sa struny. Kamenná poézia nedokončenej symfónie. Povesti a báje tak príznačné pre stredoveké hrady ho akosi minuli. Za jeho pevnými múrmi sa neudomácnili panie v bielom, chýbajú aj polnoční obrnení rytieri a ľudská fantázia tu neukryla ani poklady. Príbeh hradu Zborov je teda šedivý a fádny, bez napätia a šťavy. Nemožno ho okoreniť záhadami, mystikou a tajomnom. Je to skrátka hrad, o ktorom historici zvyknú tvrdiť, že nepatril medzi významné...

Ticho okolo ruín je však aj tak posvätné. Slovami Svetozára Hurbana Vajanského aj hrad Zborov pripomína starca, ktorý trasie šedinami, ku ktorým nezaletí ani havran bludný a nevzbudí ho ani len deň súdny... A predsa je hodno započúvať sa, o čom si šepká vetrík prelietavý, keď sa jeho túlavé krídla obtrú o kamenné vence spomienok.

Majestátna Ondavská vrchovina, končiare hory Obšár i všetkých päť podduklianskych dolín, brehy Ladomírovky, Chočianky, Ondavy, ale aj poľská strana Karpát, Studený Wierch, Hyrova Hora, Chorowka si šepocú dávny príbeh o hrade Zborov, kedysi zvaný tiež ako Makovica.

V Sedmohradsku za celých desať rokov sa vyrazilo sotva dvadsaťtisíc zlatých dukátov, hádam aj preto Gašpar Serédy, pán hradu Zborov, žiadal za svoj hrad od kniežaťa Juraja Rákocziho, ktorý ho chcel za každú cenu získať, rovných tridsaťtisíc zlatých dukátov. Naviac dukáty mali byť z toho istého roku s vyobrazením samého kniežaťa. Prakticky nesplniteľná požiadavka však Rákocziho od kúpy neodradila...

Kráľovský pohraničný hrad, pevná bašta na konečnom úseku dôležitej uhorsko-poľskej obchodnej cesty. Historici sa vzácne zhodujú v názore, že niet písomností, kedy hrad postavili. Listina z roku 1241 je opatrená pečaťou a podpisom kráľa Bélu IV., ktorý hrad Zborov daroval svojmu vernému kapitánovi Makovi de Tarcza.

V roku 1280 sa pánom hradu stáva Jakub Zudara. Zažltnuté a obhorené spisy z roku 1364 svedčia o názve hradu "Castrum Macauiche". Na scéne sa objavuje potomok zudarovského rodu, ktorý sa po celé stáročie sporil o majetky s mestom Bardejov. Koniec nechutným majetkovým hádkam urobil kráľ Matej Korvín, ktorý si hrad privlastnil a bol pokoj. Ešte v roku 1470 hrad daroval vplyvnému rodu Rozgoňovcov... A tak to pokračovalo, majitelia sa striedali. Kráľ Ferdinand I. hrad daroval Gašparovi Serédymu. Darovacia listina je opatrená dátumom z roku 1548. (K nemu sa viaže legenda o hrade).

Žiada sa ešte spomenúť rod kniežaťa Ostrogovského, ktorý hrad vlastnil do roku 1601. Hrad i panstvo po ňom kúpil Žigmund Rákoczi za sumu 80 000 dukátov. Tarczayova rodina však podala proti predaju protest a žiadala 13 000 dukátov odškodné. Roku 1684 tento kamenný skvost rytierskych hradov nakoniec získala žena. K Ilone Zrinskej však sudičky neboli naklonené priaznivo. To je však iný príbeh. Na hrade pobudla sotva niekoľko mesiacov. V jeseni sa pod hradom objavili vojská cisárskeho generála Schultza, známeho "búrača hradov". Obrancovia nápor nevydržali. Vráťme sa však do komnát hradu a do roku 1548...

Dvere nádhernej sály sú otvorené dokorán. Ťažké závesy tlmia zvuky z predného nádvoria. Lokaji v pozlátených rovnošatách čakajú diskrétne na želania vzácnych hostí. Hradný pán Serédy, starý a verný spolubojovník Juraja Rákocziho, sprevádza knieža po hrade. V poľovnej sieni okrem trofejí je aj zbierka zbraní. Húfnice, v každom rohu mažiare, meče a kuše. Hradný zbrojár a sokoliar v koženom kabátci kladie na stôl nádherne zdobenú mušketu. Je to dar hradného pána pre knieža. Rákoczi nešetrí chválou. Pozrie sa na svojho hostiteľa a povie: "Gašpar môj zlatý, starý spolubojovník a verný priateľ, predaj mi svoj hrad!" Gašpar Serédy sa usmeje, slová kniežaťa neberie vážne.

Medzitým vyjdú na západnú baštu. Slnko, veľká žeravá guľa, pomaly klesá za zelené vlny Karpát. Zlatom zalieva horizont. Skutočná rozprávka. Zo sály sem dolieha zvuk citár a veselý smiech hostí. Vznešené knieža pred Serédym odhaľuje svoje romantické srdce. Starý harcovník je prekvapený, pretože Rákocziho po tejto stránke nepozná. Knieža sa opäť pozrie na svojho priateľa a priamo bez okolkov zopakuje: "Serédy, predaj mi tento hrad, páči sa mi jeho zariadenie i lesy bohaté na zverinu." Serédyho očividne chvála teší. Kývne rukou, pozorný lokaj pri dverách prináša dve nádherne zdobené čaše s medovinou. Napijú sa, štrngnú si a Serédy sa možno prvýkrát v živote pozabudne a nekoná diplomaticky: "Priateľ môj, drahé knieža, hrad nikdy nepredám!" Rákoczi je zarazený a prekvapený, obaja už toho vypili viac, než kážu mravy. Knieža sa pozrie k západu. Na kraj už padlo predvečerné šero, tiene sa predlžujú, potom vysloví historickú vetu: "Nikdy nehovor nikdy!" Rozhovor zrazu končí.

Serédy pochopí, že jeho odmietnutie malo ostrie. Aby napravil zlý dojem, ďalej už neprotirečí, ale začína hľadať spôsob, ako sa z nepríjemnej situácie vymotať. "Dám ti rovných dvadsaťtisíc dukátov," pokračuje knieža. Serédy sa usmeje, že vie ako na to: "Knieža môj, ak hrad predám, tak iba za tridsaťtisíc dukátov. A to ešte nie je všetko. Zlaťáky musia byť vyrazené v tom istom. roku. Na všetkých musí byť tvoj obraz, veru tak."

Požiadavka hradného pána je prakticky nemožná, ale to už nie je jednoznačné odmietnutie transakcie. Rákoczi to vie, veď sedmohradské dukáty za ostatných desať rokov boli vytlačené sotva v množstve sedemtisíc kusov. Serédy sa v duchu teší, ako sa mu podarilo z ošemetnej situácie vykľučkovať. Hrad mu ostane a nenaštrbí sa ani priateľstvo s kniežaťom. Rákoczi je však vytrvalý a tvrdohlavý. Známy je tým, že čo si zaumieni, to zvyčajne aj dosiahne.

Hostina končí, nastal čas rozlúčky. Obaja spolubojovníci si potrasú pravicami, niet hnevu. Rákoczi však ešte vo dverách povie: "Tak, do roka a do dňa, tridsaťtisíc dukátov..." Serédy sa iba usmeje: "Ako si želáš, knieža, do roka a do dňa..." Vie však svoje. Rákoczi nebude môcť podmienku splniť.

Uplynul rok. K hradu Zborov sa blíži ťažký furmanský povoz. Po stranách cválajú ozbrojení žoldnieri. Trubač s vejkou kniežaťa Rákocziho oznamuje hradnej posádke príchod. Stráž spoznáva zlatom vyšívané insignie. Čaká na príkaz hradného pána. Serédy už pozabudol na dohodu spred roka, netuší nič zlé. "Otvoriť," zaznie príkaz kapitána hradu. Môstik sa pomaly spúšťa, hlavné vráta sú otvorené. Serédy zíde z bašty na nádvorie. Pozná veliteľa doprovodu. František Nalánczi, strážca kniežacej pokladnice, je však akýsi iný než zvyčajne. Tvári sa úradne: "Uplynul presne rok a jeden deň. Slová šľachtica sú viac ako písmo a pečať. Tu je rovných tridsať tisíc dukátov. Všetky sú označené rokom a je na nich vyobrazené knieža Rákoczi..."

Serédy viditeľne zbledol. "Nemožné," zmohol sa na jediné slovo. Hradný pokladník hradu Zborov precízne prepočítava zlaťáky. Dukáty sú v kožených vreciach. Pozrie sa na svojho pána: "Všetko v poriadku, pane, je to rovných tridsať tisíc," vykokce a čaká, čo sa stane. Serédy verí slovám pokladníka. Kľakne si k zlaťákom, jeho staré slabé srdce to nevydržalo. Splnilo sa mu iba jediné želanie. Zomrel na svojom hrade. Keď sa Rákoczi dopočul, čo sa na Zborove udialo, zosmutnel. Bolo mu ľúto starého bojovníka.

Neznámy poet Šarišskej župy túto smutnú udalosť zvečnil takto: "Kdze zborovski zamek stoji Rákóczého, kdze je Makovica grófa Serédeho. Tam sto lipi stoju - i pisma zostali..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.