dažďa, boli miesta v dedine, kde sa držala stabilne voda aj blato. Ako v Ložíne v starom valale pred kostolom. Kedy močiar vznikol, nik nevedel. Možno tam bol odjakživa a Ložín je poriadne stará obec v Michalovskom okrese. Spomína sa prvýkrát v donačnej listine kráľa Karola Róberta z roku 1322. Kostol, pôvodne gotický tam bol tiež v 14. storočí.
Práve k blatu sa viažu spomienky pomaly storočného (v roku 1996) dnes už nežijúceho Juraja Varkondu, ktoré zapísal do rodinnej kroniky, i mnohých iných, aj jeho synovca, košického maliara. Presnejšie k dnes už kurióznemu prostriedku v prekonávaní močiara, vody a blata cestou do školy, k chodúľom. Volali ich "chodyly".
Chodyly boli neprekonateľné. Predčili aj tie najlepšie Baťove čižmy, ktoré si len málokto mohol dovoliť z chlapcov. V Ložíne nebolo lesov, drevo bolo vzácne, aj na kúrenie ho privážali až odkiaľsi od Morského oka. Keď nebolo poriadnych pevných palíc, urobili si ich chlapci zo slnečnice. Dievčencom sa na chodylách nepatrilo prekonávať blato. Zo slnečnice boli najľahšie. Musela byť drevnatá, ako bambus. Vyvŕtali do nej dierku vrtákom, alebo vypálili drôtom asi pol metra nad zemou, z prútia uplietli opierku na nohy a strčili dnu. Dopravný prostriedok bol hotový. Zdolávali na ňom cestu do školy tí, čo boli od nej vzdialení dvesto-tristo metrov a bývali práve v časti, kde bol močiar. Keď robili preteky, zvládli aj dva-tri kilometre, lebo ako vravia pamätníci, bolo to celkom pohodlné chodenie. Aktovky nemali, iba "kobiločku" pripomínajúcu dnešné moderné plátenné tašky, ktoré sa nosia cez rameno. Šili ich z doma tkaného plátna. V nich mali prváci tabličku a griflík, ktorým na ňu písali. Tabličky boli dvojaké sľudová a smaltovaná. Kto rozmýšľal z rodičov ekonomicky, kúpil prvému dieťaťu, ktoré išlo do školy radšej smaltovanú, lebo hoci bola menej pekná nerozbila sa, na rozdiel od krajšej sľudovej. A prečo prvému? Lebo tabličky podedil mladší súrodenec. Druháci si dávali do kobiločky aj tintu, t. j. atrament vo fľaštičke a oceľové pierko s drevenou rúčkou. Chodyly zaparkovali na školskom dvore. Každý si svoj pár poznal. V susedných Bánovciach nad Ondavou chodili do školy po svojich, lebo obec bola na miernom vŕšku a močiar v nej nebol.
Škola, vtedy dvojtriedka, stojí v obci ešte aj dnes, ibaže nemá zariadenie z čias Rakúsko-Uhorska a po chodylách niet ani stopy. Do nej chodil ešte Juraj Varkonda a učil sa v nej po maďarsky, proti svojej vôli. Špecialitou obce bola aj "dzedovňa" - maďarská materská škola. Podmienkou prijatia detí bolo vyučovanie v maďarskom jazyku, hoci tam boli všetci Slováci. Prečo ju volali "dzedovňa", to nevie nik zo starých Ložínčanov vysvetliť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
