a čoskoro sa rozpadnú úplne. Rovnako pozoruhodné je aj množstvo vynikajúcich osobností, ktoré v priebehu stáročí žili na našom území. Mnohé z nich však v tejto uponáhľanej dobe upadli do zabudnutia, aj keď mnohé ich názory alebo skutky sú hodné povšimnutia aj dnes.
Jednou z takýchto zaujímavých osobností je aj významný mysliteľ prelom 18. a 19. storočia Gregor Berzevici (na snímke). Aj keď väčšinu života strávil na rodnom veľkostatku vo Veľkej Lomnici neďaleko Kežmarku, jeho meno už dávno upadlo do zabudnutia. Pritom je autorom niekoľkých desiatok, na svoju dobu pozoruhodných kníh a štúdií, venovaných ekonómii, štatistike, filozofii, či právnym problémom.
Čo je však zaujímavé, nebol iba teoretikom. Okrem rôznych úvah, projektov a zamyslení sa niektoré svoje idey pokúsil realizovať aj v praxi. Tu sa však mnohokrát ukázalo, že pomáhať najmä chudobným ľuďom z ich biedneho položenia nie je, najmä na Slovensku vôbec jednoduché.
Z mnohých jeho projektov spomeňme aspoň jeden, ktorý dostatočne prezentuje povahu tunajších ľudí. Koncom 18. a na začiatku 19. storočia bolo jednou z najdôležitejších surovín pre mešťanov i poddaných drevo. Z dreva si stavali svoje domy, kúrili ním, varili, z dreva sa vyrábal nábytok, či množstvo nástrojov. No s tým, ako stúpal počet obyvateľov, rástli aj nároky na množstvo drevnej hmoty, ktorá bola každodenne potrebná.
Ceny dreva preto neustále stúpali a rozloha slovenských lesov sa neustále zmenšovala. Doslova vydrancované boli aj tatranské lesy, z ktorých značná časť patrila práve Gregorovi Berzevicimu. Ani horári, ktorých majitelia lesov zamestnávali v stále väčších počtoch nedokázali zastaviť nadmerný a často nezákonnému výrubu lesov. Preto sa Gregor Berzevici rozhodol zachrániť tatranskú prírodu inak.
Ponúkol svojim poddaným ako palivo, na základe svojich skúseností zo zahraničných ciest, rašelinu. Najprv sa ju pokúšal predať za minimálnu cenu, neskôr im ju dokonca vnucoval zadarmo. Slovenský ľud však nikdy nemal rád novoty. Aj proti rašeline sa ozvali protesty, ktoré iba zosilňovala skutočnosť, že rašelina pri spaľovaní má špecifický zápach. Ľudia ju preto čoskoro úplne odmietli používať.
Gregor Berzevici však bol dobrý psychológa a v roku 1805 vymyslel na svojich poddaných zaujímavý fígeľ. Nechal, nech mu pre jeho potreby vyťažia väčšie množstvo rašeliny. Dal ju pekne poukladať a poprikrývať. Čo ale bolo najdôležitejšie, postavil k nej človeka, ktorý ju mal strážiť. Predpokladal, že poddaní, ktorí predtým nechceli rašelinu ani zadarmo, podľahnú pokušeniu a zatúžia po zakázanom ovocí.
Do týždňa z veľkej panskej kopy, napriek stráži, zmizli prvé bloky rašeliny. A potom ďalšie a ďalšie. Radosť Gregora Berzeviciho nad tým, že sa jeho plán podaril, nemala medze. O svojom úspechu hneď vo viacerých listoch referoval svojim priateľom. "Kradnú ju a kúria ňou ! To je skvelé. Ušetria pri nákupe dreva a snáď sa takto rašelina a možno aj uhlie stanú lacným palivom, ktoré naši poddaní budú používať. Nebudú už nútení platiť nekresťanské peniaze za drahé drevo, ani riskovať zranenie či žalár, keď ho pôjdu kradnúť."
Jeho radosť však netrvala dlho. Poddaní rašelinu v noci síce z kopy odnášali, no dômyselný plán nakoniec prekazil práve špecifický zápach horiacej rašeliny. Aby totiž ich pán necítil, že ju v dedine niekto spaľuje, dôkladne pri kúrení poupchávali okná aj dvere. Nemožno sa čudovať, že zakrátko sa stalo nešťastie. Dve rodiny patriace Gregorovi Berzevicimu sa otrávili dymom. Zachránili ich našťastie ešte včas, no plán presadiť rašelinu ako lacnú náhradu dreva však takto zlyhal na celej čiare.
Napriek úsiliu Berzeviciho tak práve tí najchudobnejší ľudia museli aj v nasledujúcich rokoch platiť za palivové i stavebné drevo čoraz vyššie sumy. A pritom by bolo stačilo , kedy prijali jednu dobrú myšlienku, ktorá však mala na Slovensku neodpustiteľnú chybu bola zadarmo...
Autor: Patrik DERFIŇÁK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
