súkromnej pôdy, by občania mohli smelo povedať, že dovidia na samotné dno politiky. A predsa sú naše skúsenosti veľmi relatívne: Za ktorýmkoľvek najbližším plotom sa valia udalosti rovnako bláznivými korytami, alebo ešte horšie. Znalcom slovenských pomerov to môže znieť ako sci-fi, ale: Mikuláš Dzurinda je jediný z vlny visegrádskych premiérov, čo doviedli svoje štáty do EÚ, ktorý ešte stojí na nohách. Poliaka Leszka Millera spláchli korupčné škandály a rozpad vlastnej strany ešte v máji, Vladimíra Špidlu defenestrovali v júni a pred týždňom sa stal v Budapešti obeťou "malého puču" - ako to sám nazval - Péter Medgyessy.
Pozrieť sa na to, kto má prsty v maďarskom "malom puči", je zaujímavé a poučné preto, lebo práve politická scéna južných susedov dlhoročne vykazovala na stredoeurópske pomery nebývalé známky stability a vyprofilovanosti. Jedine Maďarsko sa v regióne môže pochváliť, že ešte neprežilo predčasné voľby. Aj politická kultúra vyzerá v Budapešti podstatne lepšie ako u nás či vo Varšave - teda navonok. Napriek tomu všetkému spadli teraz do vládnej krízy, ktorá je pozoruhodná predovšetkým tým, že nemá racionálne základy.
Áno, socialisti prehrali eurovoľby, ale nijako výrazne (majú 9 europoslancov, opozičný Fidesz 12). Rovnako alebo väčšinou horšie dopadli 13. júna vládne strany v 21 z 25 štátov únie. Každý štatistik potvrdí, že v polovici volebného obdobia vládne strany vo veľkej väčšine zaostávajú v preferenčných dostihoch s opozíciou. Polčas vládnutia je presne tá kritická perióda, keď nepríjemné kroky zo začiatku už účinkujú a predvolebné rozdávanie je ešte ďaleko. Napriek tejto zákonitosti vypukla v MSZP poeurovolebná panika, ktorej zafúkal do plachiet aj Špidlov pád v Prahe a letné prieskumy verejnej mienky.
Kardinálnou príčinou Medgyessyho popravy bol strach funkcionárskej špičky MSZP, že tento premiér nie je schopný dať vládnutiu taký mediálny "drive", aby neprehrali ďalšie voľby. A to je zistenie doslova hrozné. Odhaľuje totiž, že určujúcim faktorom jednania straníckej elity bolo udržanie moci aj o dva roky. Teda predídenie volebnej zmene, ktorá je inak v Maďarsku tradičná. Samozrejme, všetky vlády a strany na svete politizujú tak, aby najbližšie voľby neprehrali; vážny mentálny defekt ale je, keď sa udržanie pozícií a moci stáva výlučným či jasne prevažujúcim motívom konania. Asi netreba vysvetľovať, že prečo...
Iste, Medgyessyho vláda nebola žiadny zázrak. Bola obmedzená hlúpym socialistickým programom (koaliční liberáli sú v jasnej menšine), ktorý vzhľadom na celoeurópsky bankrot tzv. sociálneho štátu ženie ľavicu do schizofrenických situácií, z čoho sa nevie vysomáriť a v reálnej politike potom kľučkuje hore-dole. Ani neschopnosť vlády, ani permanentný konflikt s vlastnými sľubmi (čo sa zvádza na "neschopnosť komunikovať"), ale nie je maďarské špecifikum; po celej Európe vidíme ten istý obraz. Napríklad kancelár Schröder a jeho SPD prehrali nielen eurovoľby, ale aj všetky spolkové, ktoré v Nemecku prebehli, a proti tzv. reformám, ktoré Schröder robí, sa demonštruje v stotisícových objemoch každý týždeň.
Užitočné poučenie z "malého puču" - a nielen pre Slovensko - spočíva v márnosti snáh o podplácanie voličov. Socialistická vláda v Budapešti sa totiž uviedla masívnym rozdávaním, ktorým akože napĺňala sľuby; takú hostinu, akú vystrojil Maďarom Medgyessy na začiatku svojej periódy, sotva pamätajú aj v bohatších krajinách: Zvýšenie miezd vo verejnej správe o 50 percent (!!), zavedenie minimálnej mzdy pre vysokoškolákov, trinásty dôchodok (!) i rôzne ďalšie nové dávky... Stačilo to na výhru v komunálnych voľbách v jeseni 2002, potom sa ale kocka otočila - opozícia začala získavať, vládne strany strácať. Namaškrtení Maďari totiž v nárokoch nepovolili, naopak, pýtali ešte viac. Na druhý rok už ale počuli len to, že na nové zvyšovania a príspevky nie sú peniaze. Naozaj neboli, keďže rozhadzovanie z výkopu rozvrátilo verejné financie. A Medgyessy si vypil do dna aj rozkolísanie meny, aj rozpočtové škrty, ktoré musel chtiac-nechtiac ohlásiť. Nepomohla ani výmena ministra financií, hoci faktom je, že ten nový je schopnejší odborne i v komunikácii s verejnosťou ako jeho predchodca.
Odvalenie Medgyessyho, podobne ako dva mesiace pred ním Špidlu, sa takto vo svojich najhlbších koreňoch javí ako nový fenomén - vládne strany menia premiérov na základe voličských sympatií v polčase a efemérnych výskumov verejnej mienky. A toto - môžu sa politológovia hádať do krvi - sa dá nazvať aj krízou politického systému. Na Slovensku - zdá sa - aspoň v tejto špecificky visegrádskej podobe zatiaľ nehrozí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
