Dr. Jozef RODÁK, Vojenské historické múzeum
29. augusta tohto roku si pripomenieme 60. výročie Slovenského národného povstania a preto nie je treba zabúdať na známe i menej známe udalosti z regiónu východného Slovenska, ktoré sa tu odohrali v období partizánskeho hnutia, pred samotným povstaním i počas jeho priebehu. Do tohto národnooslobodzovacieho zápasu boli zapojení aj mnohí občania z Bardejovského okresu, z ktorých už mnohí nežijú. Preto je potrebné, aby povojnová i tá najmladšia generácia poznala kapitolu vojnového obdobia tej generácie, ktorá sa vtedy so zbraňou v ruke vzoprela proti nacistickej okupácii našej republiky.
Koncom augusta a začiatkom septembra 1944 nemecká armáda začala sústreďovať okolo Čerhovského pohoria silný útok pomocou účinnej a modernej vojenskej techniky. Vtedy došlo k ťažkým bojom medzi partizánmi i nemeckou armádou v okolí obce Kríže. Padli tam desiatky bojovníkov, veľa bolo ranených. Niektorých zachránili miestni občania z obce Kríže. Lenže nemeckí vojaci takmer denne prichádzali do dedín, robili prehliadky a kontroly. Za takejto situácie bolo veľmi ťažko ukrývať nemocných a ranených partizánov. Zvlášť komplikovaná situácia nastala pri zaobstarávaní liekov a poskytovaní lekárskej pomoci. Najbližší lekár bol v Bardejove.
V tom čase boli vážnejšie zranení dvaja sovietski partizáni Anton Šajchudinov a Štefan Toporiščev, ktorí boli prechovávaní v obci Kríže. Vzhľadom k nebezpečenstvu ich odhalenia, rozhodla ilegálna občianska odbojová skupina z Lukova, že obidvoch partizánov prevezie do ich obce. Prechovávať ranených partizánov v obci Lukov bolo tiež veľmi riskantné, lebo nemeckí vojaci zo susednej dediny Maľcov často prichádzali do Lukova k notárovi. Preto 12. septembra 1944 sa zišli členovia občianskeho odboja z obce Livov, Lukov a Livovskej Huty, aby sa dohodli na ďalšom postupe pri záchrane ranených partizánov. Výsledkom dohody bolo, že vybudujú tajný poľný lazaret na vrchu Čekašov medzi obcami Livov a Livovská Huta. Najvhodnejšie miesto vyhľadal miestny horár z Livova Jozef Marcinek. Dodal stavebný materiál a všetko, čo bolo potrebné pre urýchlenú výstavbu partizánskeho poľného lazaretu. Celú aktivitu stavebných a tesárskych prác na seba zobral Ján Džmura. Vďaka dobrej súčinnosti všetkých budovateľov, ktorí prísne dodržiavali zásady konšpirácie, stavba bola v podstate hotová už 15. septembra 1944. Po vydláždení celej miestnosti v prednom ľavom rohu bola postavená piecka, oproti nej bolo umývadlo, pozdĺž stien boli umiestnené lôžka vyhotovené z dosák. Uprostred miestnosti stál stôl a pár stoličiek. Na ľavej stene medzi sporáčikom a prvým lôžkom visela lekárnička.
Po dohotovení a vybavení partizánskeho poľného lazaretu približne 23. septembra 1944 hneď dopravili a umiestnili v ňom prvých pacientov. Prvým ošetrovateľom poľného lazaretu sa stal Ján Džmura z Livova. Lieky mu donášali ilegálni pracovníci z Bardejova. Okrem liečenia Džmura v lazarete vykonával aj holičské práce - holil a strihal pacientov. Život v lazarete nebo jednotvárny, lebo počet ranených pacientov stále pribúdal. Po celý čas jeho existencie sa oň starali a udržiavali ho v poriadku členovia ilegálneho odboja. Deň a noc pomáhali strážiť ranených. Do lazaretu častejšie prichádzali dievčatá z Lukova Oľga Pillárová a Anna Kralcová, ktoré vždy niečo doniesli k jedeniu. Okrem nich muži pre pacientov prinášali od občanov zozbierané potraviny a peniaze. Udržiavať partizánsky poľný lazaret bez podpory miestneho obyvateľstva bolo prakticky nemožné. Takúto účinnú pomoc poskytovali občania z obcí Snakov, Gerlachov, Hanigovce, Závadka, Rešov, Nižný Orlík, Lenártov, Ľutina a ďalších. Ochotne dávali, čo mali, ani sa len nepýtali, že pre koho a načo je táto zbierka. A keď sa niekto náhodou aj opýtal, nedostal odpoveď a druhýkrát sa už na nič nevypytoval. Celková organizácia zásobovania lazaretu potravinami, bielizňou, dreveným uhlím, pranie bielizne a odevov spočívala výlučne na starosti horára Jozefa Marcineka. Jedine s ním konzultovali velitelia a komisári jednotlivých partizánskych oddielov, keď nejakého raneného partizána bolo treba umiestniť v partizánskom poľnom lazarete. Livovské ženy Helena Džmurová, Helena Fecková a ďalšie boli k dispozícii pri praní alebo plátaní bielizne a odevov pre partizánov. Okrem toho piekli a zabezpečovali chlieb pre lazaret.
Po rozpade dvoch východoslovenských divízií sa domov do Livova vrátil aj Vasiľ Šveda, ktorý bol v armáde zdravotníkom. Domov priniesol zdravotnícku brašňu naplnenú liekmi a zdravotníckym materiálom. Jedného dňa sa s ním stretol horár Jozef Marcinek a navrhol mu, či by nechcel ošetrovať ranených. Šveda s tým súhlasil a hneď začal liečiť ranených v poľnom lazarete. Do lazaretu prichádzal denne a v prípade nutnosti aj viackrát. Ranení partizáni ho dôverne nazývali "lekár Vasja". Pri príchode do lazaretu vždy začínal prehliadkou pacientov. Ošetril im rany a podával lieky. Nie všetky mal však k dispozícii. Preto sa nutne potreboval kontaktovať s riaditeľom a primárom bardejovskej nemocnice MUDr. Dušanom Čajkom. K tomu, aby sa mohol voľne pohybovať v obci a v okolí potreboval povolenie od nemeckého vojenského veliteľstva. Totiž vtedy všetci zdraví chlapi z obce povinne museli kopať pre nemeckú armádu zákopy. Rozhodol sa skúsiť šťastie, aby dostal od Nemcov preukaz na voľný pohyb "Ausweis". Podarilo sa mu to. Toto potvrdenie ho už oprávňovalo voľne a nerušene sa pohybovať aj mimo svojho bydliska. Na lekársky predpis od MUDr. D. Čajku začal Šveda nakupovať lieky v bardejovskej lekárni. Partizánov liečil aj ďalší bardejovský lekár MUDr. František Radač.
V partizánskom poľnom lazarete panoval prísny režim. Koncom októbra 1944 niektorí z pacientov už boli schopní vrátiť sa k svojim partizánskym oddielom a plniť bojové úlohy.
V noci z 23. na 24. októbra 1944 na Spiši v blízkosti obce Torysky nad lesom Javorinka zostrelila nemecká stíhačka sovietske dopravné lietadlo, ktoré odvážalo ranených a nemocných z Banskej Bystrice do Ľvova na Ukrajinu. Z horiaceho lietadla na jednom padáku zoskočili členovia posádky kpt. P. F. Gubin a npor. S. N. Utkin. Pri dopade na zem si Gubin zlomil nohu a Utkin mal popálenú tvár a ruky. Prostredníctvom miestnych občanov boli letci nasmerovaní k Livovskej Hute a ich strastiplná cesta do lazaretu trvala päť dní. Takto sa lazaret postupne zaplňoval a kapacite už nestačil. Preto sa horár Marcinek so Švedom rozhodli vybudovať ďalšiu priestrannejšiu stavbu pre ranených na inom mieste bližšie k obci. Tade v blízkosti však prechádzali nemeckí vojaci. Vznikol tu však problém pri kúrení, lebo pacienti potrebovali teplo. Vykurovať drevom sa však nedalo, lebo bolo vidieť dym, preto sa kúrilo dreveným uhlím. Preto horár Marcinek nariadil robotníkom vypáliť drevené uhlie, ktoré za pomoci spolupracovníkov dopravil do lazaretu.
Stravovanie v lazarete bolo skromné. Pripravovali sa tam jednoduché jedlá, čo záležalo od stavu zásob. Ráno sa opekali zemiaky a varila káva. Obed bol rôznorodý, ale najviac k tomu sa používala fazuľa a krúpy. Keď bolo mäso uvaril sa aj guláš, alebo ukrajinský boršč. V poslednom období už bola aj kuchárka a bola ňou Anna Fraulichová z partizánskeho oddielu Lipa. Tu ju dopravil horár Marcinek. Podľa potreby ranených vyprala aj bielizeň. Varilo sa vo väčších hrncoch, ktoré zohnal partizán P. Stebila od miestneho gréckokatolíckeho farára Bartolomeja Demku z Livova. Ten spolu s manželkou Helenou zozbierali aj potraviny, ktoré na povoze na určené miesto previezol P. Stebila. Odtiaľ do hory k lazaretu sa všetko donášalo na pleciach.
Po horárovi Marcinekovi sliedili Nemci, preto z lesa ani nevychádzal, domov na krátko prichádzal iba v noci. Nakoniec mu horáreň zapálili. Lazaret bol prísne strážený, preto sa nemeckí vojaci obávali do hory vstúpiť. Blížil sa rok 1945, preto sa kolektív poľného lazaretu chystal osláviť nový rok. Horár Marcinek doniesol stromček, postavil ho uprostred miestnosti, ale nebolo naň čo dať. Vynaliezavý Ján Fecko z Lukova doniesol domácu klobásku a tak po stromčeku ju potom povešali. Bolo aj čo vypiť a tak spoločne privítali nový rok. S príchodom nového roku sa blížila aj Červená armáda. V januári 1945 prišiel do Livova sovietsky staršina, ktorý prikázal všetkých ranených previesť do Bardejova na sovietske veliteľstvo. Najprv však ranení partizáni boli prevezení do obce Livov a potom do Bardejova. Všetci miestni občania boli zvedaví na poľný lazaret, lenže jeho budovatelia hneď po prevoze ranených stavbu budovy v ten istý deň rozobrali. Bolo to 21. januára 1945, keď lazaret prestal existovať.
Od toho času prešlo viac ako 59 rokov, história však zostala, ktorá je úzko spätá s jednoduchými ľuďmi, ktorí v ťažkých vojnových rokoch túžili po slobode a za cenu obetí podstúpili veľké riziko. Preto im patrí náležitá úcta a spomienka v súvislosti so 60. výročím Slovenského národného povstania.
Autor: rm
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
