Bela. Jeho brko je podľa historikov "príliš ľahké". My sa však nepýtame, kde začína legenda a kde skutočná realita. Niet na koho sa obrátiť, slovenská hradná literatúra je neuveriteľne skromná. Súkromné archívy sú dostupné ťažko. Bulharské knieža Laborec, pán hradu Zemplín, sa vracia z lovu. Rev divých tatárskych zvedov preruší nočné ticho... Lúpežná horda pobije sprievod. Zohavené telá nahádžu do rieky. Kniežaťu hrozia krivými šabľami: "Povedz, kedy sa povezú peniaze a zlato do Budína. Hovor, neveriaci pes...!" Knieža mlčí, nevie, alebo nechce prezradiť. Horlivý tatársky zved bodne kopijou. Rana je smrteľná, hlava kniežaťa klesá. Deň prevozu peňazí na žold pre kráľovské vojsko ostáva nevyjavené. Hradná posádka na miesto tragédie pricvála neskoro. Všetko stíchlo. Dole pod hradným múrom sa prevaľujú temné vody Bodrogu.
Dráma pod hradom Zemplín končí, aspoň navonok. Prastarý kráľovský pisár to tak vidí. Isté je však, že hrad Zemplín už za čias kráľa Štefana bol dôležitým župným sídlom. Neskôr podľa hradu bola pomenovaná celá oblasť Zemplínskou župou. Okolo hradu viedli prašné cesty, po ktorých putovali "kalmári" malokupci, ktorí svoj tovar prevážali na vozoch alebo taligách. Dokázali precestovať obrovské vzdialenosti. "Diaľkové spojenia" prechádzali okolo hradu na sever až ku krakovskej a "tatárskej" ceste.
Medzi "slnečné dni" hradu sa zaraďujú udalosti z roku 1258. Jeho veličenstvo panovník Belo IV. povýšil mohutný a pevný hrad Zemplín "udalosťou roka". Boli to honosné snemovné dni, ktoré v Zemplínskej župe a neskôr aj v celej krajine sa stali známymi ako "dni zákona". Aj tí najchudobnejší obyvatelia župy mohli prísť pred jasnú tvár jeho veličenstva kráľa, aby sa mu vyžalovali a prípadne podali sťažnosť vo veci nejakej neprávosti. Panovník zvyčajne rozhodol na mieste okamžite bez prieťahov. Rozsudok mal trvalú platnosť. Ak však "vec" bola mimoriadne zložitá, prítomný krajinský sudca, alebo zástupcovia kapitúl mali sťažnosť prednostne doriešiť a podať o výsledku písomnú správu.
Historici o týchto snemovných dňoch na hrade Zemplín podávajú iba skromné svedectvá. Čo je ale škoda, pretože kráľ Belo IV. za tieto svoje "bohu a ľudumilé skutky" bol veľmi obľúbený a prostým ľudom velebený ako božstvo. To všetko sa však udialo dávno predtým než panovník hrad daroval so všetkými priľahlými panstvami svojmu vernému priateľovi Mikulášovi Drugethovi, ktorý do oblasti Zemplína prišiel z Talianska. Stalo sa tak v roku 1330. Rod Drugethovcov na hrade vládol celý stredovek.
Vráťme sa však k nášmu príbehu. Po brutálnej vražde hradného pána Laborca a jeho sprievodu na celom okolí zavládol strach. Na uhorskom nebi sa začínajú zjavovať zlé znamenia. Ťažko skúšaná Zemplínska župa a celá krajina tušia blížiace sa neznáme, ale smrteľné nebezpečenstvo. Skorá jar roku 1241. Od Užhorodu pozdĺž cesty, ako kobylky sa valia na kraj hordy krutých dobyvateľov. Akoby sa sama zem prehýbala pod ťarchou tatárskych koní. Rútia sa po oboch brehoch Bodrogu. Pri hrade Zemplín sa nezdržujú. Popolom ľahla dedina Kengelteleke, ale aj mnohé iné. V plameňoch je Sárospatak, Trňa, Kráľovský Chlmec. Horia domy a usadlosti v Strede nad Bodrogom. Tatári plienia a vypaľujú vinice. V pivniciach rozbíjajú sudy. Víno a korán sú ako oheň a voda.
Obrancovia hradu Zemplín sú prekvapení. Tatári nezaútočili. Radosť je však predčasná. Tomáš Zjara, kapitán hradu Zemplín však vie svoje: "Tí čerti vedia o poklade, ktorý je vyzbieraný pre kráľovské vojsko a budú číhať až ho povezieme do Budína. My ich však prekvapíme. Povoz so zlatom pôjde úplne inou cestou." Z dolného nádvoria vycvála štvorzáprah. Tatári plienia južný Zemplín. Ohnivé meče požiarov sa odrážajú od nočnej oblohy. Kapitán Zjara cvála pred povozom, ktorý smeruje k Mukačevskému hradu. Tam sa rozhodne, ako a akými cestičkami sa poklad dopraví na kráľovský dvor. Ako alternatívne riešenie je aj pevnosť Svaľava, ďalej je už však Ruská brána a strach.
Kone a štvorzáprah cválajú okolo Latorice naplnenej špinavou vodou z roztopeného snehu. Jazdci sa s obavami obzerajú za seba. Tatárov však nevidno. Nikto ich neprenasleduje. Strach však má veľké oči. Majú za sebou oblasť beskydských lesov, pred nimi sa otvárajú doliny s vysokými útesmi. Potom cesta bude bezpečnejšia, pretože povedie nedozernými rovinami. Kone zrazu spomalia cval. Jazdci sú bezradní. Ďaleko pred nimi, kde tušia Mukačevský hrad, vidno obrovskú žiaru. Zastanú, na tvárach pribudnú vrásky. Vyslaný zved prinesie zlú správu: "Mukačevský hrad je v plameňoch, tam nemôžeme..." Veliteľ Zjara zvažuje čo robiť, zodpovednosť pred kráľom je veľká. Dvor čaká na peniaze, vojsko potrebuje zbrane, poživeň, kone. Postávať na tejto rovine je rovnako nebezpečné, ako prekonávať úzke kaňony: "Čo najrýchlejšie sa musíme vrátiť do hradu Zemplín, alebo sa ukryť v niektorej horskej jaskyni, ktorá je dosť veľká, aby sme tam mohli schovať povoz," rozhodne veliteľ. Stočia sa na spiatočnú cestu. Netušia, že zved sa mýlil, pretože to nehorel hrad, ale iba okolité usadlosti. Kapitán hradu a mukačevský kastelán boli na ceste do Budína, kde sa zhromažďovalo veľké kráľovské vojsko.
Tmavý súmrak prikrýva kraj závojom strachu a predtúch. Ťažký povoz s pokladom sa vracia po tej istej ceste. Smrť číha za každou zákrutou. Po nociach osvetľuje kraj krvavočervená žiara požiarov. Dediny a obce sa vyprázdňujú, ľudia hľadajú spásu v neprístupných horách.
Tomášovi Zjarovi muselo byť jasné, že do Mukačevského hradu sa nikdy nedostane, ale ani do hradu Zemplín, pretože na cestách sa objavuje čoraz viac tatárskych jazdcov. Predvoj Tatárov už zvalcoval kopytami svojich koní usadlosti a dediny, vyplienil takmer všetky hrady. Padla dobre strážená Ruská brána, uhorské vojsko bolo rozprášené v počte celého gurana (vojenský oddiel v počte tisíc vojakov). Tatári v ťažkých bojoch porazili kniežatstvá ruské a teraz udreli na Uhorsko. Spiatočná cesta s nákladom zlata musela byť ťažká a nebezpečná. Múdry a predvídavý veliteľ hradu Zemplín podľa všetkého to vedel a preto poklad ukryl niekde v okolí hradu. Mohli však padnúť do rúk niektorej tatárskej hliadke. Ak sa tak stalo, potom tvrdenie kráľovského kronikára, že poklad sa nachádza v tajnej chodbe medzi hradom Zemplína a kaštieľom v Borši, silne pokuľháva.
Kráľ Belo IV., na bojisku pri rieke Šujave utrpel zdrvujúcu porážku. Pravdou je, že tatárskej vojská boli v presile. Celé bojisko pripomínalo veľký cintorín. Kráľ a niekoľko dvoranov zutekali z bojiska a našli útočište na hrade "castrum Turucz", nad dnešným mestečkom Kláštor pod Znievom. Stalo sa stak v roku 1241. Spomínaný kronikár kráľa Belu IV., známy ako "ľahkoperí" píše: "Tatárske hordy útočia na hrad Zniev márne, hrad nikdy nedobijú..." Veľký poklad z hradu Zemplín, podľa kronikára, po tatárskej invázii hľadali na oboch brehoch rieky Bodrog márne.
Ak je však iba byľka pravdy na legende, že medzi hradom Zemplín a kaštieľom v Borši sa nachádza tajná podzemná chodba, potom nie je vylúčené, že kráľovské zlato leží po celé stáročia kdesi v tejto podzemnej chodbe.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
