posledného radového Modrého albumu. Jeho kariéra sa začala v skupine Modus, kde so skladbou Úsmev vyhral aj Bratislavskú lýru. Potom sa však "rozkmotrili" s jej šéfom Jankom Lehotským a s Lacom Lučeničom založili vlastnú kapelu Limit. Na svojom konte má dokopy 20 albumov, na ktorých by sme napočítali aspoň päťdesiat veľkých hitov. Z prvého manželstva ma dospelú dcéru Denisu, už osem rokov ma trvalé bydlisko v Prahe, kde žije s manželkou Denisou, dcérou Lindou a synom Davidom. Na prvý pohľad vyzerá ako stelesnenie absolútnej pohody a človek, ktorý nemá žiadne problémy. On však tvrdí, že až príliš často býva nervózny, zbytočne sa rozčuľuje a háda, no vraj robí všetko preto, aby sa to odnaučil. Reč je o bývalom federálnom Zlatom Slávikovi Mirovi Žbirkovi, ktorý už dlhodobo patrí k najpopulárnejším spevákom v Čechách a na Slovensku. S 51-ročným Mekym sme sa porozprávali po jeho nateraz poslednom slovenskom koncerte na Okey lete v Poprade.

V júni ste sa v Prahe stretli s Paulom McCartneym pred jeho koncertom, kde ste mu dali aj vaše posledné CD. Už sa vám ozval, či sa mu vaša hudba páčila?

- Haha, tak to sa aj ja nechám rád prekvapiť, ale s tým veľmi nerátam. Vďaka českému exprezidentovi Havlovi som sa dostal až do Paulovej šatne. Najprv som sedel úplne natesno vedľa neho, a už z toho som bol úplne hotový, pričom z druhej strany boli manželia Havlovci. Potom sa to vygradovalo ešte tým, že po ukončení tejto takmer polhodinovej návštevy som sa ešte vrátil pred tú šatňu, lebo som si chcel od neho nechať podpísať obal z platne Beatles Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band. A on ma zrazu videl v tých dverách. (Mirov hlas sa stáva omnoho vzrušenejší, už doslova kričí - pozn. red.) Zavolal ma k sebe a hovorí mi: "Ty si muzikant, chcel som ti ešte niečo povedať, tak musíš ísť dnu. Mám novú skladbu Follow me, budeš jediný, kto ju zatiaľ bude počuť". Zobral si gitaru a začal mi ju hrať. To bol zážitok, ktorý doslova človekom zamáva. Také sa mi vždy len snívalo. Pamätám si, že keď sme niekedy počas koncertného turné išli raňajkovať, tak som občas zvykol osloviť Laca Lučeniča a hovorím mu: "Človeče, volal mi Paul McCartney, pýtal sa ma na akordy". A teraz sa to stalo skutočnosťou. Keď mi podpísal ten svoj album, ja som už bol taký zblbnutý, že som mu venoval aj ten svoj The Best Of 93-03. Chvíľu nechápal, prečo je na obale Meky, keď som sa mu podpísal ako Miro, ale vysvetlil som mu to. Potom ma objal, vyšiel som zo šatne a až dlhú chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že to nebol sen, ale skutočnosť.

Keď ste s ním debatovali, išli vám po chrbte aj zimomriavky?

- Vtedy som zažil asi dvanásť pocitov naraz a to najmä keď mi zahral tú novú pieseň... Bol som z toho úplne paf, určite to patrí k mojim najkrajším životným zážitkom. Potešilo ma, že si ma zapamätal, lebo potom dva dni po koncerte robil rozhovor pre české Rádio Impuls a tam o mne hovoril, že som milý chlapík a že je rád, že sa so mnou stretol. Toto som fakt nečakal. Treba si uvedomiť, že ja som vždy bol "človek" Beatles. V tom sa spája mnoho vecí, poviem len tie dve zásadné. Boli to idoly obdobia, v ktorom som vyrastal. Kapela mala obrovskú hudobnú kvalitu, nielenže svoje piesne hrali a spievali, ale oni si ich aj skladali. Už len keby mi Paul zahral hocičo na gitare, bolo by to pre mňa úchvatné. Ale ja som sa s ním aj rozprával, je to rozdiel hovoriť s týmto pánom hudobníkom ako napríklad s niekým, kto má tri hity.

Diváci z oboch častí bývalej federácie vás v poslednom čase dosť často vidia ako moderátora na rôznych akciách. Uvádzali ste udeľovanie slovenského Aurela, či cien Českej hudobnej akadémie, tzv. Andělov. Azda ste sa nerekvalifikovali?

- To určite nie, no už mi to začína aj trochu prerastať cez hlavu. Dramaturgovia tých akcií ma stále presviedčajú, že je akási moderátorská kríza a ja by som ju mal akože vyplniť. Pritom ja som sa nikdy za moderátora nepovažoval, pretože tú energiu, čo mám, chcem venovať skladaniu pesničiek a rodine. Domnievam sa, že byť moderátorom neznamená, že sa tomu budem venovať len tak okrajovo, ale musím sa celým srdcom.

Ohlasy na vaše moderátorské "výstupy" okorenené suchým anglickým humorom sú už od čias Rhytmicku väčšinou veľmi pozitívne. Niektorí dokonca hovoria, že ste lepší ako niektorí "rodení" moderátori...

- Hehe, no tak dúfam, že toto budú tvrdiť len dočasne, pokiaľ sa neobjavia nejakí skutoční a nie "náhradní" moderátori ako ja. Mne sa to aj veľmi ťažko odmieta, nechcem tu zo seba robiť nejakého machra, ktorého musia prehovárať pol roka, ale naozaj to nie je moja ambícia uvádzať nejaký program. Skôr to beriem ako výpomoc, keď sa napríklad robí slovenská Grammy a nikto sa toho nechce chytiť... Ale nie je to tak, že rozmýšľam štýlom: 'Uff, aké by to bolo skvelé byť moderátorom".

Ešte za socializmu ste mali vcelku zaujímavú skúsenosť s lídrom Modern Talking Dietrom Bohlenom, ktorý si "požičal" vašu melódiu do svojej skladby... Ako k tomu prišlo?

- Bohlen ešte predtým, než založil Modern Talking, si zobral do svojej piesne Gefühle sind herzlos (Pocity nemajú city) moju melódiu z Balady o poľných vtákoch a potom to normálne priznal. V roku 1983 som vydal v Nemecku album u RCA. On pracoval v tom vydavateľstve a zároveň bol aj začínajúci hudobník. Pokúšal sa preraziť, vyskúšal to s mojou skladbou, no bolo to viac ako povolených osem taktov. Môj producent ho potom nachytal na hruškách, a tak sme sa potom stretli v kancelárii. Bohlen ma prekvapil tým, že sa ma spýtal, od koho ja kradnem pesničky... Ja mu hovorím, od teba nie, Dieter... Možno o poldruha roka však už vznikol Modern Talking. Začali hrať tie ich obrovské hity a naraz som ho videl v televízii, z čoho som mal trochu čudný pocit. Minule som sa s ním náhodou stretol na vyhlasovaní Jedenástky roka v Ružomberku a on tam vtedy bol. Objavil som sa vo dverách šatne a on vykríkol v nemčine: "Čau, Miro, to som ja, čo som ti ukradol pesničku". Ich gitarista na nás síce čudne pozeral, no my sme vedeli, o čo ide a nakoniec sme sa na tom zasmiali.

Dohodli ste sa s ním aj na nejakom finančnom vyrovnaní?

- Skončilo sa to mimosúdnym zmierom. Stretli sme sa spolu s Bohlenom a mojím nemeckým producentom v Hamburgu a vyriešili sme to. Mám ešte niekde doma odloženú zmluvu, že som spoluautorom tej piesne. Priznám sa, ja som aj bol rád, že sme sa vtedy v Hamburgu tak rýchlo dohodli. Aspoň som mal viac času kúpiť si platne, ktoré boli vtedy u nás nedostatkovým tovarom...

Aj vďaka vašej mame, ktorá je Angličanka, hovoríte skvele po anglicky. Nerozmýšľali ste niekedy nad tým, žeby ste sa presadili aj na Ostrovoch?

- Keby som vám povedal, že rozmýšľal, tak by to asi vyznelo hlúpo... Samozrejme, sú skladby, na ktoré mávam aj od Angličanov veľmi dobré reakcie. Minule ma napríklad celkom potešilo, keď ma zastavil v Prahe jeden Angličan, ktorému sa veľmi pozdávala skladba Čo bolí, to prebolí. Aj taká Balada o poľných vtákoch rezonovala u tamojších producentov a ľudí z brandže. Moje piesne vyšli aj vo Francúzsku alebo Škandinávii, a tak sa aspoň trošku dostali do sveta. Žiaľ, to politické usporiadanie nám vtedy nedovoľovalo, aby sme si len tak cestovali po svete a robili promo pre naše skladby. Vyhovárať sa len na to sa však nedá.

Váš odchod z Modusu prebehol za veľmi zvláštnych okolností. Viacero ľudí si doteraz myslí, že ho spôsobila aj tá nešťastná autohavária Mariky Gombitovej.

- Nie, to rozhodnutie prišlo už skôr, Marika s tým nemala nič spoločné. Nie my, teda Laco Lučenič, Duško Hájek a ja sme odišli z Modusu. My sme odtiaľ jednoducho boli odídení... Kapelník Janko Lehotský nás vtedy prepustil, lebo mal iné plány. Odvtedy sme už ako Limit zaznamenali raketovú cestu smerom nahor. My sme s ním nechceli súťažiť, no dostalo to takú akceleráciu, ktorú som ani ja neočakával. Krátko potom som sa stal Zlatým Slávikom, čo fakt mohlo vyzerať, že sme odišli plní sebavedomia, ale nebolo to tak.

Už dlhšie sa špekuluje o tom, žeby sa Modus mohol vrátiť na koncertné pódiá vo svojej najhviezdnejšej zostave. Vidíte to reálne?

- Tam je jeden základný problém. Ťažko môžete dať dokopy tú starú zostavu bez toho, aby v nej bola aj Marika Gombitová. Je to jednoznačne v jej rukách. Ak nadobudne pocit, že by chcela s nami vystupovať, kdekoľvek by som bol, okamžite by som išiel hrať. Veľmi by som sa tešil, keby som mohol byť na jednom pódiu s Jankom a Marikou, Lacom Lučeničom a ďalšími muzikantmi z tejto partie a zaspomínali by sme si na tie pekné staré časy. Bez Mariky to robiť mi pripadá také nezmyselné. Stále by som mal pocit, že mi na pódiu niekto chýba...

A nesnažili ste sa ju presvedčiť, aby na to pristala?

- Jojój a koľkokrát. Mne sa s Marikou relatívne nedávno podarilo natočiť pesničku Nespáľme to krásne v nás. Som vďačný, že sa nám podarilo aspoň to. Marika má svoj pohľad na všetko a nie je ľahké tomu porozumieť. Preto nie je dobré na ňu tlačiť. Ja verím, že keď sama nadobudne ten pocit, dočkáme sa starého Modusu. Netrúfam si však povedať, kedy taká chvíľa nastane.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.