prostredníctvom svojej tvorby. V jednej časti domu vznikla minigaléria a v druhej izba zariadená artefaktmi z jeho bytu na Watsonovej ulici. Vstúpiť nám umožnila sestra pani Boženy Eckerdtovej Emília Nedzelová.
Práve ona s totiž rozhodla oživiť spomienku na maliara v jeho rodnom dome, kde mal aj svoj prvý ateliér. Vrátili mu ho až v roku 1991, po reštitúcii. Ale nestihol sa znova nasťahovať, predbehla ho smrť. "V reštitúcii mu vlastne vrátili len jednu štvrtinu domu. Zvyšok sme odkúpili od štátu. Plánoval si, že v zadnej časti domu založí maliarsku školu. Chcel tam mať ateliér aj byt a vedľa školu pre mladé talenty. Žiaľ, nevyšlo mu to, 6. júla 1993 oslávil 60 rokov a 24. augusta v tom istom roku zomrel. Nevydržalo jeho choré srdce," prezrádza jediná žijúca príbuzná Eckerdtovcov.
Hoci žije vo Svite, rozhodla sa dostať meno maliara viac vo povedomia ľudí v jeho rodnom meste. "Za tie roky od jeho smrti Košice takmer zabudli," konštatuje pani Nedzelová, ktorá spravuje pozostalosť po manželoch.
Všetky maľby, ktoré našla, nie je ich veľa, vystavila v malej galérii na Kováčskej 33. Sú tu aj obrazy, ktoré namaľoval svojej žene, grafické listy, ba aj vtipné trojrozmerné objekty. Najmä mačky s hravými farebnými vzormi. Mačky boli vždy právoplatnými členmi rodiny, najmä kocúr Mur-Mur. "Viac obrazov som nenašla. Ale mám sústredenú takmer celú jeho grafickú tvorbu. Zoradila som ju chronologicky, vyšlo mi okolo 140 diel. Viem, že to nie je všetko, chýba napríklad celá kolekcia štúdií mesta. Jeho diela vyhľadávali zberatelia umenia. Hádam sa raz títo majitelia jeho diel dohodnú a vystavia ich. Bolo by to zaujímavé zverejniť ich. Verím, že raz urobia súbornú výstavu. O tri roky bude predsa 75. výročie narodenia, švagor by si to zaslúžil. Ľudia by predsa mali vedieť, že bol naozaj významný košický rodák. Znamenal veľa aj v československých súvislostiach. Hovorilo sa o ňom, že jeho štýl nadväzuje na tvorbu Galandovcov a slovenskej moderny. Často som chodila do jeho ateliéru a pamätám si obraz s názvom Veľká modrá cesta. Ten obraz je dnes vo Východoslovenskej galérii a v čase keď vznikol spôsobil rozruch. V 60 rokoch zanechal vplyv, ktorý mal na neho jeho profesor Hložník, najmä v grafikách to vidno," hovorí pani Nedzelová.
Tvorivý rozmach prvej polovice 60. rokov náhle prerušil august 1968. Nikdy sa nezmieril s okupáciou Československa. Svojim známym rozoslal na Silvestra 1969 novoročenky pokreslené ruskými tankami a textom: Go home! "Mal trápenie nielen so zdravím, ale aj s pohľadom na svet v tej dobe. On sa totiž nikdy neprispôsobil socialistickému systému. Bol svojský. Ja som mu stále hovorila, že nemusí maľovať hviezdičky medzi margarétami, ale v Československu sú tvrdšie múry ako hlavy. On však ostal sám sebou. Sám proti múru," zamýšľa sa pani Nedzelová nad albumom s fotografiami.
Pozerám sa na snímku z novembrových dní. "Výtvarníci za slobodu," stojí na transparente, ktorý nesú košickí umelci, jedným z nich je Eckerdt. Sloboda ho zastihla na prahu šesťdesiatky. "Mám dojem, že sa trápil aj po 89. roku. Predstavoval si, že v kultúre bude všetko inak. Že bude mať inú pozíciu. Nielen kvôli tomu, že ju už nikto nebude obmedzovať, ale aj z hľadiska uznania. Že sa jej štát bude viac venovať. Mám pocit, že ho veľmi mrzelo čo nastalo potom. Tí ľudia, ktorí pomáhali pripravovať rok 89. sa dostali do úzadia. Vydávali spolu s Erikom Grochom literárny časopis Tichá voda. Písal tam poviedky a robil ilustrácie. Ja som bola na opačnom brehu, bola som členkou komunistickej strany, a predsa sme si rozumeli, aj keď sme mali opačné názory na politiku. Rozumeli sme si v pohľade na svet a na umelecké kvality. Robila som vedúcu výroby v Tatrasvite, ale zaujímala som sa o umenie. V šesťdesiatych rokoch som bola v Paríži, videla som Louvr a bola som aj v múzeu moderného umenia. Pripomínal mi impresionistov. Názormi, náhľadmi, nedbal totiž na okolitý svet. Chcel byť sám sebou, nehľadel na prekážky a kritické názory okolia."
Pani Nedzelová požiadala ministra Rudolfa Chmela o grant na rekonštrukciu domu. Pretože finančne nemôže zvládnuť celú rekonštrukciu. "Urobili sme iba veci na ktoré máme. Minister dokonca pozná Eckerdta a bol ústretový. Verím, že nám pomôže. Možno nebudem vekom ani zdravím na to stačiť ale predpokladám, že ostatná generácia dostane Eckerdta tam kam v dejinách slovenského výtvarného umenia patrí. Objekt na Kováčskej ulici 33 sa bude navždy volať Eckerdtov dom. Bude to na ňom napísané bronzovými literami. Snažili sme sa ho takto zachovať. A príde čas, kedy ho dvakrát do týždňa otvoríme pre verejnosť," lúči sa s nami pred výkladom, v ktorom sú teraz namiesto komercie, dizajnérske prútené kresielka. Rád v nich sedával sám majster Eckerd.
MEDZITITUL: Gabriel Kladek: Eckerdt je ešte stále nedocenený
Poslednú súbornú výstavu kresieb zorganizoval Alexandrovi Eckerdtovi historik Gabriel Kladek pred 14 rokmi v Bratislave a v Košiciach. "Robil veľmi krásne kresby, ale nevážil si ich. Hoc boli úplne geniálne, niekedy si do nich zabalil kus slaniny alebo, ich vyhodil do koša. Postupne som ho presvedčil, že sú možno lepšie ako všetko čo urobil. Vytvoril potom cyklus kuchynských kresieb na papieri. Bolo ich vyše 40, zobrazil celý svoj život, od narodenia až po starobu. Vtedy si aj on uvedomil, že je táto technika rovnocenná maľbe. Výstava mala premiéru v Bratislave, pomohol nám ju zorganizovať Albert Marenčin. Vlastne on to nazval kuchynské kresby. Bol nadšený keď videl výsledok. Bola to nádherná výstava, ale neviem kde sú teraz tie kresby," hovorí Gabriel Kladek.
Alexander Eckerdt ovládal fenomén obojručnej kresby. Ide o vskutku ojedinelú techniku. "Bol ľavák, pravú ruku používal ako ľavú. Prioritu však mala ľavá ruka. Maľoval akt krásnej ženy tak, že aj v jednej aj v druhej ruke mal ceruzku a kreslil zároveň. Toto je aj vo svetovom kontexte veľmi významná vec," konštatuje.
Ako dodáva, na jednej strane bol lyrický a na druhej strane nekompromisný človek. Aj k tomu čo sa týkalo umenia. Vedel čo je dobré, čo je zlé, čo je pravda, čo nie a bol totálne nekompromisný. "Už ako mladík mal veľké problémy v škole. Napríklad z gymnázia ho vyhodili s pätorkami na vysvedčení od hora až dole. On si to vysvedčenie rozmnožil a rozdával ho známym ako výsmech vtedajšieho školstva. Zobrali ho na VŠVU do Bratislavy, do ročníka súdruha Čemického. A ten ho vykopol s odôvodnením, že Eckerdt nemá cit pre farbu! Bol z toho nešťastný, možno by sa bol aj obesil, ale život mu zachránil Vincent Hložník, ktorý ho zobral späť do svojho grafického ateliéru. Hložníka považoval za svojho otca. Nebyť jeho, možno by bol z neho amatér.
Eckerdt by dal aj život za pravdu. Bol jedným zo zakladateľov a kľúčových členov občianskeho hnutia Verejnosť proti násiliu v Košiciach. Pamätám sa že, keď prišiel do Košíc Václav Havel už ako prezident a on mu chcel podať ruku, požiadal ma, aby som mu to sprostredkoval. Podarilo sa a on si potom vypýtal papier a fixku. Havlovi na mieste nakreslil "záchodovú kresbu", nádherný ženský akt, malo to svetovú úroveň. Podal tú nádhernú babu s obrovskými ceckami a zadkom tomuto veľkému demokratovi a ten v rozpakoch obrázok posunul nejakému svojmu nohsledovi. Bol by som veľmi zvedavý či je ten akt v zbierke prvého prezidenta Československej republiky.
Ale veľa Eckerdtových kresieb zmizlo. Jeho ateliér vykradli a obrazy sa potom objavili kade-tade, aj v rôznych starožitnostiach. A tie čo neboli signované, skončili v smetiach. Je to nesmierna škoda. Eckeredt je dodnes veľmi nedocenený umelec. Keby sa narodil v Bratislave, považujú ho za génia, ale nakoľko sa narodil v Košiciach je to inak," dodáva Gabriel Kladek.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
