Z nástupom "temného" stredoveku sa však obohacovala aj o prvky preberané od národov, kde sa kresťanstvo ešte len šírilo, napríklad od niektorých germánskych kmeňov, ktoré Božie súdy často využívali ako právoplatný rozhodovací prostriedok. Netreba zdôrazňovať, že mnohí vtedy nemali o akomsi kresťanskom Bohu ani potuchy.
Vtedajšie cirkevné autority nevedeli zaujať k týmto súdom jednoznačné stanovisko. Jedným sa zdali veľmi kruté, iní zase zdôrazňovali, že pochádzajú ešte z pohanských, barbarských dôb a už nemajú v civilizovanej kresťanskej Európe miesto. Od nástupu franskej dynastie Karolovcov sa však presadili ako dovolený právny postup. Napokon sa s tým odporcovia zmierili, pretože si nechceli rozhnevať Karola Veľkého, známeho ochrancu pápežskej stolice a západného kresťanstva. Doba používania Božích súdov nastala...
V čom vlastne Boží súd spočíval? Praktizovali ho vtedy, ak nebola istá vina, alebo nevina obvinenej osoby. Dalo by sa povedať, že jeho osud vkladali sudcovia do rúk božích. Vychádzalo sa z predstavy, že nevinný obstojí bez následkov v skúške, ktorej ho vystavia, pretože ho chráni spravodlivý Boh. Naopak, ak bol človek vinný, všemohúci Boh nedopustí, aby ostal jeho zlý skutok nepotrestaný. Niektoré formy Božích súdov vychádzali ešte z pohanských čias, len sa nepatrne obmenili, aby to vyhovovalo kresťanskej cirkvi. Iné zase boli úplne nové a viazali sa na nejakú skutočnosť, či osobu z kresťanských dejín. Ak sa niekto odmietol podrobiť Božiemu súdu, znamenalo to, akoby sa sám k činu priznal. Preto väčšina obvinených skúšku radšej podstúpila, no ani to nebola príliš veľká "výhra".
Zrejme najstaršou a zároveň najpoužívanejšou bola skúška vodou. Pravdepodobne ju používali už Kelti, neskôr rôzne germánske kmene a postupne dobre poslúžila i cirkvi. Spočívala v tom, že nešťastníka ponorili do rieky, jazera, či do veľkej kade so svätenou vodou. Ak ostal plávať na hladine, považovali ho za vinného, pretože voda, ako symbol čistoty, neprijme k sebe nič nečisté a zločinné. Vtedy ho vytiahli a potrestali, najčastejšie upálením. Ak sa však ponoril, bol nevinný a ak mal šťastie, vytiahli ho skôr, ako sa stihol utopiť.
Skúška vodou bola veľmi obľúbená pri posudzovaní kacírstva i čarodejníctva a používala sa v niektorých krajinách až do 17. storočia. Správa z francúzskeho mesta Soissons opisuje, ako v roku 1114 podrobili skúške vodou dvoch ľudí obvinených z kacírstva: "Keď hodili Klementa do kade, plával na hladine ako steblo a celý cirkevný zbor pri tom pohľade zaplavila nekonečná radosť. Následne ho popravili". V období ranného a vrcholného stredoveku (do 13. storočia) sa však pri uskutočňovaní týchto súdov nerobili také podvody, ako počas veľkého honu na čarodejnice v 16. a 17. storočí. Tam bol totiž výsledok známy už dopredu a prisluhovači vedeli veľmi dobre zariadiť, aby nešťastník ostal plávať na hladine...
Ďalšou formou skúšky pri Božích súdoch (alebo tiež zvaných Ordálie) bola skúška ohňom. Obvinený musel uchopiť do biela rozžeravenú železnú tyč a prejsť s ňou určitú vzdialenosť. Potom mu obviazali ranu a ak sa do troch dní zahojila, bol vyhlásený za nevinného. Trochu obmeneným variantom bolo tzv. lovenie v kotli. Chudák musel strčiť do vriacej vody ruku a vytiahnuť z kotla prsteň alebo kameň. A zase, ak sa mu popáleniny do troch dní zahojili, bol nevinný, ak nie, čakala ho smrť.
Niekedy sa k zisteniu viny alebo neviny obžalovaného používalo i zviera. Hlavne vtedy, ak bol niekto zavraždený, odohral sa súboj medzi vrahom a zvieraťom jeho obete. Najčastejšie to bol pes, zriedkavejšie býk, či kôň. Vo väčšine zaznamenaných prípadov zvíťazilo zviera, čím sa dokázala vina obžalovaného. Pri miernejších zločinoch sa používali aj miernejšie formy skúšok. Išlo napríklad o skúšku krížom. Dvoch obvinených postavili pred kríž s upaženými rukami a museli tam ostať, až kým to jeden z nich nevydržal a ruky nespustil. Toho potom vyhlásili za vinného.
Koncom 12. storočia sa mnoho učencov a teológov vyslovovalo za zrušenie Božích súdov alebo aspoň za zmiernenie skúšok. Od roku 1215 sa už duchovní nesmeli týchto skúšok zúčastňovať a v roku 1234 pápež Gregor IX. ordálie definitívne zakázal. Žiaľbohu, v 16. storočí sa pri procesoch s čarodejnicami opätovne prihlásili o slovo...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
