dostal aj známy futbalový tréner, bývalý futbalista, reprezentant, jeden z prvých držiteľov medzinárodne uznávanej trénerskej licencie, v uplynulom kvalifikačnom cykle kormidelník slovenskej "dvadsaťjednotky" a aktuálne šéftréner v FC Tatran Prešov Mikuláš Komanický. Na tribúne prešovského štadióna ani na lavičke zeleno - bielych ho však nevídať. Ako sme prví exkluzívne zverejnili, v utorok 20.júla v ranných hodinách sa podrobil náročnej operácii srdca. Odvtedy, vlastne už dva týždne predtým lebo pred operačným zákrokom u primára Michala Hulmana vo Fakultnej nemocnici v Košiciach, muesel na operáciu mandlí v Prešove, je na maródke. O rozhovor s ním sme sa snažili už skôr, no rekonvalescent M. Komanický sa naň cítili až v ostatných dňoch. A ako je to preňho príznačné, otvorene, bez akýchkoľvek zábran otvoril uzdravené srdce iným pohľadom na život a na futbal, ktorý je jeho chlebíčkom a zároveň koníčkom.
"Operácia srdca bola asi najťažším zápasom v mojom živote. Futbalový tréner by si mal z každého zobrať nejaké ponaučenie. Nuž a po tom mojom ostatnom bolo dosť času na premýšľanie, na analýzu. Prišiel som na to, že futbalu som dal oveľa viac ako mi on vracia," rozvinul svoju myšlienkovú niť po návrate z nemocnice v pohode domova M. Komanický. "Trpela tým hlavne moja rodina, ktorá sa plne podriadila môjmu povolaniu. Nemať takéto vynikajúce rodinné zázemie, sotva by som mohol pri futbale ostať. Za 28 rokov sme boli na dovolenke iba trikrát. Naostatok pred rokom. Tam som sa pristihol, že vlastne sa na dovolenke neviem správať, správne si ju užívať. Chvíľu som poležal na pláži, no potom som už znervóznel, chodil hore dole. Tempo, na ktoré som zvyknutý z domova, z práce, od toho som sa odreagovať nedokázal… Celý tento čas v jednom kole. Za tie dlhé roky som nevynechal ani jednu tréningovú jednotku pre prípadnú nemoc. Operácia srdca je následkom toho, že podľa slov lekárov som v minulosti prekonal reumatickú horúčku a ďalšie nevyležané chrípky, angíny. To sa prakticky prejavilo na aortálnej chlopni, ktorej operáciu som musel podstúpiť. U nás je to nejako tak, že skoro každý môže byť chorý, len tréner nie. Na to potom doplácajú hlavne tréneri, snažiaci sa robiť futbal niekedy až nad rámec zodpovednosti." Pred časom ste naznačili, že na Slovensku pôsobia podľa vás štyri skupiny trénerov. Vtedy ste ich nekonkretizovali. Čo teraz? "Naznačil som tiež, že medzi trénermi u nás sa stavovská česť príliš nenosí. A čo sa týka onej kategorizácie, podľa mňa sú naozaj štyri skupiny trénerov. Povolaní, to sú tí pre ktorých je trénovanie povolanie. Vyvolení, sú zase tí, ktorí keby neviem čo spravili, ako keby sa tým nič nestalo. Raz im niekto nasadí gloriolu nad hlavami, môžu mať výsledky aké chcú, stále sú najprogresívnejší, najlepší. Skrátka, niekto im raz tieto prívlastky prisúdil, ktovie na základe čoho a potom to s nimi ide. Ďalšou skupinou sú ekonómovia. To sú takí, ktorí zisťujú kde je aký solventný klub, sponzor a sami sa tam nasáčkujú. Prípadne tam odporučia svojho kamaráta. Ďalší sú rétorici. Tí pekne rozprávajú, ale činy akosi u nich nevidieť. Aj na základe toho čo som povedal tvrdím, že futbaloví funkcionári si s nami trénermi neraz robia čo chcú. Niekedy našu prácu dehonestujú." V akom zmysle ju podľa vás dehonestujú? "Napríklad, keď príde do slovenského klub zahraničný tréner, ponúkajú mu v porovnaní so slovenskými často rozprávkové platové podmienky. Začul som, koľko núkali J. Chovancovi za prípadné angažmán v Slovane. Niečo viem z vlastnej skúsenosti. Pred časom chcel Prešov, aby som predĺžil zmluvu aspoň o rok. Žiadal som, aby mi zvýšili plat, lebo v tom čase som mal suverénne najnižší v prvej lige. Bolo mi povedané síce dobre, ale maximálne o iba o dve tisícky. Vraj v Tatrane niet peňazí na zvyšovanie platov. Keď som to odmietol, FC Tatran Prešov angažoval Čecha J. Dejmala a tomu dal raz toľko ako som mal ja. Len jeho cestovné medzi Prešovom a Českými Budějovicami bolo takmer také ako môj základný plat. Kam prešovský futbal za takýchto podmienok doviedol, vieme všetci veľmi dobre…" Slovenskí funkcionári sa ale stále obzerajú po tréneroch spoza rieky Moravy… "Dobre, ale aké úspechy tu dosiahli? Ani jeden sa zatiaľ na Slovensku neujal. Musím však podčiarknuť, že nie iba ich vinou. Českí tréneri sú zvyknutí na iný spôsob roboty. Hráčov i funkcionárov. Kým sa dokážu v slovenských pomeroch zorientovať, trpezlivosť tunajším funkcionárom dôjde a dochádza k rozchodom. Tu sa zase dostávam k dehonestácii slovenských trénerov. Hovorí sa, že u nás niet takých výrazných trénerskych osobností ako v minulosti Vičan, Reimann, Jačiansky, Malatinský, Moravec, Vengloš a ďalší. Lenže ak prišiel v mojich hráčskych časoch do Prešova Milan Moravec, v Tatrane našiel futbalovú partiu, ktorá sa formovala pár rokov predtým. V podstate sme hrali naslepo. Dnes sa o koncepčnej práci, ak máte hráčov zmluvne viazaných na pol rokoka, na rok, dá sa len horko ťažko hovoriť. Za môjho predchádzajúceho ligového pôsobenia v Prešove, za dva roky mi preda
