sa však koníček môže stať aj vaším chlebíčkom. Takí nohejbalisti, tí môžu len snívať o pravidelnom mesačnom príjme, z ktorého by bolo nielen na zmrzlinu. A aj keď ste vo svojom fachu naozaj najlepší, nezaručí vám to slušné finančné ohodnotenie. Nohejbalisti DPMK Košice Patrik a Martin Perunovci, to je nad nízkou sieťou extra trieda. A hoci ide o viacnásobných majstrov sveta, ktorí republikové tituly už ani nerátajú, predsa majú svoje civilné povolania. Rovnako ako ich klubový a reprezentačný tréner Jaroslav Žigala, pracujú v Policajnom zbore. Najlepší nohejbalisti sú teda "poliši"!
Mladší z bratov Perunovcov Martin je počas svojich služieb v teréne. V uniforme ho môžete stretnúť v jeho rajóne. Muž zákona, aj tak by sa dal nazvať tento slovenský reprezentant, zatiaľ s hodnosťou nadstrážmajster.
"Patrím medzi tých, ktorí začínajú od piky. Mne však ani, že som pochôdzkar, neprekáža. Na druhej strane pracujem na tom, aby som sa dostal vyššie. Verím, že za dva roky skončím školu, potom budem poručík, nadporučík. Bráško, ten pár najnižších hodností preskočil, je totiž po vysokej, teraz ho čaká dôstojnícka škola v Bratislave," rozhovoril sa "Mako" ako Martina prezývajú spoluhráči a kamaráti. Policajnú uniformu si nevybral náhodou, veď otec súrodencov Perunovcov ju nosil roky. Vedeli teda, čo táto práca obnáša, aké sú jej výhody a nevýhody.
"Som rád, že som policajtom. Baví ma to, lebo stále sa stretávate s niečím novým. Jasné, že najlepšie by bolo žiť len z nohejbalu. Keby som bol profesionál, mohol by som obetovať ešte viac ako teraz, ale to by museli byť v tomto športe iné podmienky, iné finančné ohodnotenia, aspoň na jednotlivých súťažiach, takto môže byť nohejbal mojím koníčkom. No živí ma niečo iné," neťažká si Martin, len konštatuje. Patrik Perun nemusí chodiť do nočnej. V Policajnom zbore je kratšie, ale predsa je vyššia šarža.
"Ja som detektív Oriešok," zasmial sa schuti.
"Od prvého mája pracujem na vyšetrovačke. Musím si kúpiť 'baloňák', aby bol zo mňa dobrý detektív Colombo. Na rozdiel od bráška do práce chodím v civile, ale ani uniforma by mi neprekážala. Za to, čo robím, sa nehanbím. Verím, že sa zo mňa stane dobrý vyšetrovateľ, teraz som ešte len na začiatku."
Aký to paradox. Otec košických nohejbalistov sa s policajnou zložkou lúčil v apríli, no už o mesiac kráčal v jeho šľapajach aj Patrik.
"Musel som predsa doplniť stavy, aby Peruna nepostrádali. Keby otec ostal v Policajnom zbore, mali by sme kancelárie vedľa seba. Nie tak dávno by mi ani len nenapadlo, že sa dám na tú istú dráhu ako on. Nesníval som o tom, že aj ja budem policajtom, ale zisťujem, že táto práca je zaujímavá. Prichádzam do styku s násilnými trestnými činmi, týraním, ublížením na zdraví. Niekedy sú to interesantné prípady, no zakaždým práca s ľuďmi a práve to mi vyhovuje," netají poručík Perun. Má svoju kanceláriu, spisy, vypĺňa tlačivá, nemusí chodiť do nočnej, no zároveň vie zaobchádzať s pištoľou.
"Niekedy by sa zišla aj na zápase, na rozhodcov," uškrnul sa a prehodil, že pochopiteľne, len žartoval. Tak ako všetci kolegovia z brandže, aj Perunovci musia prejsť previerkami, trebárs aj na strelnici. Ale tá ich vraj nemáta, lebo zo zbrane hrôzu nemajú.
Tréner tradičných opôr dopravného podniku i slovenskej reprezentácie je už roky v tom istom fachu. Pracuje v ústave na výkon trestu odňatia slobody Košice- Šaca. Jaroslav Žigala je šéfom personálneho oddelenia, na starosti má príslušníkov, dnes už teda s odsúdenými priamo do styku neprichádza. Jaroslav Žigala je majorom.
"Veď ako by to vyzeralo, keby mal tréner menšiu šaržu ako jeho zverenci. Ale salutovať mu nemusíme, našťastie," zasmial sa nadstrážmajster Martin Perun, ktorého vraj ani doma nekomanduje poručík Patrik Perun. Zatiaľ čo dvaja hráči sú na svojich pracoviskách "uchá", Jaroslav Žigala je verný svojmu povolaniu už tretie desaťročie.
"V Šaci pracujem 21 rokov. Začínal som ako strážmajster, teraz som už majorom," rozhovoril sa muž, ktorý za tie roky prišiel do styku s nejedným kriminálnikom.
"Som rád, že s odsúdenými priamo do styku neprichádzam, viem, čo to obnáša, lebo klientela je stále horšia a horšia, hoci sme druhá nápravno-výchovná skupina, to znamená, že do Šace nechodia ani najťažšie prípady, ale ani najľahšie. U nás sú hlavne odsúdení za krádeže, ale máme tu aj takých, čo sedia za násilné trestné činy, znásilnenia."
Jaroslav Žigala vraví, že on prsty v tom, že aj jeho zverenci vstúpili do Policajného zboru, nemá. Vraj nikoho lanáriť nemusel, lebo policajta mali v rodine, otec im mohol byť vzorom.
"Keď som ja nastupoval, tak to ma mnohí odhovárali. Táto práca nebola atraktívna. Teraz je situácia iná. Na stole mám dvesto žiadostí, hlási sa nám kopec adeptov, ktorí by u nás chceli pracovať. Nie ako kedysi, keď sa robil nábor, lebo nik nemal záujem. Ešte aj ja som dostal pri nástupe 5-tisíc korunový náborový príspevok. Vidíte, ako sa doba zmenila. Teraz je problém dostať sa k nám."
V dopravnom podniku to aj na tréningoch musí klapať. Major predsa velí nadstrážmajstrovi a poručíkovi. Jaroslav Žigala sa v tejto súvislosti len usmeje, a prehodí, že aj keby mal najnižšiu hodnosť, hráči sú mu na tréningu tak či tak podriadení, takže musia poslúchať. Ani on by dnes túto prácu za inú nemenil.
"Robím to, čo ma baví, ale aj ja viem, aký je to nápor na psychiku, keď ste neustále v styku s odsúdenými. Veď na začiatku som robil veliteľa eskorty, prvé dva roky som veru mal obavy. Dnes som však vďačný, že s ponukou pracovať v Šaci prišiel Lacko, ktorý hrával nohejbal za Družstevnú. Bol som po vojne, jednu uniformu s radosťou vyzliekol a už fasoval druhú. Ale nechal som sa prehovoriť, aj kvôli výhodám. Pre ženatých v štátnej službe vtedy nebol problém so štátnymi bytmi, tak aj preto som sa dal na túto cestu. Dnes neľutujem."
* * *
"Ryžujú" za riekou Morava
Kolegovia policajti o bratoch Perunovcoch zväčša vedia, že hrávajú nohejbal a že sa im darí súperov porážať. No nie všetci nohejbalisti vedia, že Patrik a Martin sú policajti. Najmä ich tradiční a najväčší súperi v Česku zväčša ani netušia, že Martin nosí pištoľ za opaskom a Patrikovi nie sú cudzie zákony súvisiace s trestnou činnosťou. Perunovcov však majú za riekou Morava v zuboch. Najmä za posledné dva roky. V Česku sa totiž konajú veľmi dobre obsadené turnaje, na ktorých sa hrá o slušné ceny. A takmer pravidelne si v ostatnom čase prvenstvá odnášali spomínaní Košičania. Vyhrali už bicykle, televízory, videorekordéry, DVD a zopár pobytov pri mori. Vlani boli v Chorvátsku, uplynulé dni si Patrik a Martin užívali na Rhodose.
* * *
Nie sú terčom posmeškov
Policajti sú, a nielen u nás, ale aj vo svete, častým terčom vtipov, gagov, narážok. Na Slovensku sa im vravieva zelení, žabky, fízli. Neraz sa už stalo, že Martin Perun prišiel na tréning v uniforme. Chlapci však nie sú terčom posmeškov. Spoluhráči si ich nedoberajú, asi si netrúfajú, Paťo i Martin sú na ihrisku príliš dobrí na to, aby mali ostatní nejaké narážky, hoci párkrát sa už stalo, že si z Martina uťahovali, vraj koľko dnes bokom zarobil. Takto ho podpichnú, no len tak ľahko ho nevytočia, vraví Jaroslav Žigala. V nohejbalových kruhoch nie sú vtipy o policajtoch o nič viac populárnejšie ako iné. Aj na takom sa vieme zasmiať, ale ja vám žiadny vtip o policajtoch nepoviem, na vtipy totiž nemám dobrú pamäť, dodal tréner major Žigala.
Autor: hra
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
