"podobojím" a od pápeža Martina si vyslúžil kliatbu. Zbavili ho arcibiskupského úradu. Oficiálne bolo oznámené, že spreneveril majetok kostola, ale v skutočnosti sa mu kládlo za vinu, že bol čarodejník a alchymista. S mníchom Tešinským precestovali na opačný koniec krajiny, aby sa stretli s múdrym a nadaným znalcom alchýmie, ktorý sa vrátil z ďalekého sveta. V rýmovaných latinských veršoch Proceus de Lapide Philophorum (spis vyšiel v nemčine r. 1670 v Hamburgu) sa spomínajú dve mená. Wenzelíni de Vazumburg a Štefan Eördöffy... Obaja boli v rôznych obdobiach majiteľmi hradu Vinné, obaja precestovali kus sveta a učarovala im "ezoterická dimenzia" prejavujúca sa v mágii a mytológii. Ďalej John Dee, alchymista a tajný agent kráľovnej Alžbety, svoju Hieroglifickú Monádu z roku 1564 v kvetnato písanom štýle venuje "Sapientissimu Maximiliánovi, Cisárovi Rímskemu, kráľovi Českému a Uhorskému". Alchymistická spisba doplnená opisom magických rastlín a húb je takmer zhodná s testamentom pána hradu Vinné...
Corrado Balduci, jezuitský páter, ktorý sprevádzal Štefana Eördöffyho, pána hradu Vinné, po jeho potulkách po svete, vo svojej knihe o Satanovi (Il Diavolo) píše: "Najviac čertov je vo Vatikáne, ale budú sa rozširovať po celom svete..." Tento taliansky exorcista dokladá: "Diabol, alebo ak chcete čert, nevyzerá ako cap s konskými kopytami, ale je ako démoni, duchovná bytosť..."
Z času a histórie sa vynárajú kontúry hradu Vinné. V pozadí zádumčivo šumia večne zelené vlny Vihorlatu. Ťažké dubové vráta dolného nádvoria sú otvorené dokorán. Z neďalekých Michaloviec na vetrilách sviežeho vánku ako na krídlach dolieha sem zvuk mosadzného srdca zvona: bim-bam... Po ceste hrkocú kolesá kočov. Krajinský palatín Vesselényi si vynútil vstup do hradu. Čaká ho kráľovská hostina. Stoly sa prehýbajú pod ťarchou vyberaných jedál, v čašiach vykladaných perlami sú ohnivé vína. Hradný pán, hanlivo nazývaný Šamanom a jeho tieň jezuitský páter svoju nevôľu nad nezvanou návštevou zakrývajú pod maskou čudného úškrnu. Hostia netušia, čo ich čaká a neminie...
Do hradu Vinné vstupujeme v čase, keď hradný pán Eördöffy - Šaman, ho mal zariadený podľa svojho vkusu a potrieb. Maliar zo začiatku XIX. storočia zvečnil scénu z nádvoria, kde prichádzajú ľudia z okolitých dedín a prinášajú na predaj rôzne byliny a huby. Historici sa vzácne zhodujú v názore: "Hradný pán je podivín a obcuje s nečistými silami..." Šaman na svoj hrad nikoho nepúšťal, neprijímal návštevy. Hostiny, zábavy, poľovačky sa nekonali. Služobníctvo malo príkaz odmietať každého pocestného. Michalovský kronikár o Šamanovi píše: "Viniansky pustovník a čarodejník odmietol návštevu svojej tety..." Na hrade bola vzácna knižnica plná mystických, ezoterických a okultných písiem, ako aj alchymistická dielňa.
Stačí malá dávka obrazotvornosti a vidíme, ako sa hradný pán nakláňa nad kotlom, z ktorého vystupujú omamné vône. Jeho pomocník, jezuitský páter, mieša čudné lektvary. Z okienka dielne uniká do nádvoria mdlá, sladkastá vôňa magických rastlín. Na poličkách sú rôzne tégliky a bachraté fľaštičky. Na starobylých múroch sa v prievane sušia "magické trávy", ako ich kedysi nazval Plínius. Rokliny Vihorlatu sú miestom, kde sa darí vzácnym hubám s liečivými a halucinogénnymi účinkami.
V tichom úžase listujeme v starých, časom zažltnutých písmach. Z času a dejín hľadí na nás zamyslená tvár Šamana, ktorý si zo svojich potuliek po svete domov doniesol poznatky "z magia nigry". Učarovali mu legendy o "príbytku bohov" v tureckom Kaymakli. Potom ho jeho nepokojná duša hnala ďalej do horských oblastí, Kassai sa mu stal takmer osudným. Na konci svojich síl však natrafil na kmeň pygmejských lovcov, ktorí dovtedy belokožca nevideli a považovali ho za veľkého čarodejníka. Miestny Šaman ho liečil zaklínaním a neznámymi bylinami. Domorodý liečiteľ ho zaviedol aj do prísne stráženej jaskyne so spleťou podzemných chodieb, kde podľa neho žiarilo "slnko podsvetia". Orientálni mudrci toto svetlo nazvali vrilom, čiže liečivým lúčom. "Biely Šaman", ako ho volali, však zrazu zatúžil po domove. "...so svojimi najvernejšími, ktorí ho sprevádzali po svete, vrátil sa domov na svoj hrad Vinné, ktorý zdedil. Chamtivá tetka mu z rodového majetku zanechala iba hrad, a tak ho obrala o časť dedičstva," píše dobový kronikár. Dobrodruhovia a romatici v majetkových veciach bývajú veľkomyselní, taký bol aj Eördöffy - Šaman...
Prvým majiteľom hradu Vinné bol istý Václav, taktiež nepokojná duša s povesťou "bludného Holanďana". Precestoval takmer celú Európu, aby potom z Bavorska za časov Štefana I. (Svätého) dal postaviť hrad Vinné. Podľa starých análov stal sa prapredkom ešte aj dnes žijúcej rodiny Sztárayiovcov. V XIII. storočí sa majiteľom hradu stal výbojný rod Kaploňovcov, ktorí sa rozhodli prijať nové meno podľa neďalekých Michaloviec "Nagy Mihályich". V najnovších dejinách osídlenia Zemplínskej župy sa píše: "V listine z roku 1258 je zápis, podľa ktorého dediny Vinné, Zálužice a Trnava patria k panstvu Michalovce, ležiacom pri Wekeri..." Ďalší historický zdroj uvádza: "Listina z roku 1283 dokumentuje, že územný majetok pri zásekoch leží v susedstve brány (maďarsky kapu) Weker". Čo však v skutočnosti tento názov znamená, ostáva aj pre súčasných historikov nejasný.
Pohraničná oblasť bývalej Zemplínskej a Užhorodskej župy je charakteristická najmohutnejším vrchom okolia, cez tisíc metrov vysokým, velebným a záhadami opradeným Vihorlatom. V objatí "rozprávajúcej" hory, severovýchodne od mesta Michalovce, postavili tri hrady: Jasenov, Brekov a Vinné. Iba s výhradami možno súhlasiť s názormi dávnych pismárov, ktorí akoby sa báli romantickým myšlienkam pripnúť krídla. Istá zdržanlivosť sa však dá vysvetliť "silou moci a vplyvu hradných pánov".
Pôvodné poslanie hradu Vinné bola ochrana a dozor nad krajinskou poľsko-uhorskou cestou, ktorá pokračovala ďalej na sever k priesmyku Poľská brána. Táto dôležitá strategická poloha hradu bola stálou hrozbou. Roku 1466 hrad chcel získať kráľ Matej, ale zároveň aj jeho protivník, poľský kráľ Kazimír IV. Nastalo obdobie zákulisných bojov a intríg. Pribúdali záhadné úmrtia. Dobový pismár roztraseným písmom poznamenáva: "Hrad Vinné je pod kliatbou..." V XVI. storočí hrad vážne poškodili cisárske vojská. Potom prišiel čas stavovských povstaní. Hrad sa stal opevneným sídlom rodiny Sztárayivcov. "Divné zvuky z podzemia a nočné zjavenia" nakoniec prinútili obyvateľov hradu, aby sa presťahovali do svojho kaštieľa vo Veľkých Michalovciach.
Nuž ale vráťme sa k hosťom hradu. Hostina je v plnom prúde. Palatín má vynikajúcu náladu. Necháva si nalievať ohnivé víno, pána hradu oslavuje "mužom hodným vyznamenania". Šaman však sa i naďalej iba potuteľne usmieva. Jedla i pitia sa ani len nedotkne. Tesne pred polnocou rozpálený palatín vyslovuje želanie. Drzé, neslýchané, služobníci na chvíľu zmeravejú. Nazrieť do alchymistickej dielne považujú za vrchol netaktnosti od takého veľkého pána, ako je úrad palatína. V tom z nádvoria zaznie monotónny hlas starého vertáša. Polnoc. Hlásnik tri razy dlhou halapartňou zabúcha na dlažbu, aby všetci vedeli, dobrí i zlí, že on bdie a je na stráži: "Dvanásta hodina odbila, chváľ každý hospodina..."
Palatín zrazu zbledne. Viditeľne vydesený ukazuje pred seba na záves. Ostatní sa tam zahľadia, ale nevidia nič. Ruka s čašou sa mu trasie, víno sa vylieva na brokátový kabátec. Palatín je na kolenách, ruky zopäté. Zrazu aj ostatných hostí pochytí akýsi nepokoj. "Hroby sa otvárajú, mŕtvi vystierajú ruky..." bľaboce palatín. Nikto mu však nerozumie, iba Šaman a jezuitský páter... Čierna mágia je všemocná zbraň. Evokácia vidín je iba prvým stupňom.
Hostina zrazu, akoby uťal, končí. Je po nálade, všetkých sa zmocňuje čudný pocit strachu. Nezvanci odchádzajú. Ešte stihnú potajomky postrkať pod rúch tie najlepšie kúsky mäsa. Za posledným kočom sa na dlhý čas zatvárajú brány hradu. Palatínov sprievod to má namierené na hrad Veľký Šariš. Svitá. Nikto z nich v skutočnosti nechápe, čo sa na hrade vo Vinnom udialo. Pečienkárom zrazu vrecká oťaželi. Namiesto ukradnutých kúskov mäsa majú vo vreckách kamene a niektorí aj slizké telá hadov. Hrôza sa zmocňuje všetkých. Palatín začína tušiť, že mali do činenia s pekelnými silami, alebo to boli iba privodené vidiny, černokňažníctvo a čary. Bola to Šamanova pomsta...
Spomenutý arcibiskup Konrád v kliatbe niekoľko rokov prebýval na hrade vo Vinnom alebo v Jasenove. Vo svojich spisoch o alchýmii píše: "V hustých lesoch Zemplína neďaleko hradu Vinné sa darí zvláštnym druhom bylín a magických rastlín. Najvzácnejšia je však 'istá huba', ktorú poznali magici predhistorických kultúr starých Slovanov, Egypťanov, Aztékov, ale aj mnohé primitívne kmene pygmejských lovcov. Černošská mágia, brazílska mucumba či haitské vúdú, alebo ghanské džu-džu by sa bez tejto huby nezaobišli. Tí všetci poznali 'plieseň huby', ktorá má liečivé účinky, ale s rôznymi magickými prídavkami môže spôsobiť halucinácie ba aj smrť..." Spisy arcibiskupa nikto nebral vážne. O niekoľko desiatok rokov neskôr bol objavený penicilín...
Vidiny a halucinácie palatína Vešelína a jeho sprievodu na hrade vo Vinnom mohla spôsobiť práve spomenutá huba, ktorú hradní kuchári na príkaz pána hradu pridali nebadane do jedla nezvaným hosťom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
