matériou, má na hony ďaleko. Žije, miluje a tvorí (ako sám píše v jednej brožúrke svojich diel) v Medzeve, v domčeku, kde má svoj ateliér. Aj v ňom pulzuje typická helmutovská energia, všetko tu vyžaruje pokoj, hoci aj pracovný pulz. Na dverách vás privíta vtipný, zato však určite do istej miery vážne myslený odkaz, že poteší len krátka návšteva. Rešpektujeme to, vstupujeme do miestnosti a kým sa pustíme len do krátko trvajúceho rozhovoru, zapne Helmut muziku, bez ktorej nikdy netvorí. Dovtedy si ešte rýchlo prezriem práce a narýchlo prečítam životopis (opäť v brožúrke), ktorý ma zaujme i vyvolá pobavený úsmev. Okrem iného sa v ňom totiž píše: 1971 - prvýkrát vidím nahé dievča, 1978 - bývam na internáte, 5 rokov študujem - už neviem čo, 1993 James z New Yorku otvára vernisáž v Medzeve, pivo, víno a buchty zdarma (veľa ľudí), 1994 aranžujem výklady v Parfumérii Schwarz v Košiciach (pohoršenie, potom úspech), 1998 výstava v Humennom - deťom sa obrazy anjelov páčia (lebo majú črevá)... Aj toto je Helmut Bistika.

Tvojou už niekoľkoročnou múzou sú anjeli. Ako si sa k nim prepracoval?

- Predtým som robil všeličo. Pracoval som s mládežou a skúšal v živote všetko možné. Potom som učil na Základnej umeleckej škole, kde som sa dostal do styku s malými deťmi a tam som mal možnosť experimentovať s nimi. Vtedy som pochopil tú jednoduchosť, čistotu a nekomplikovanosť detí vo vzťahu ku kreativite, k umeniu a k hravosti. Práve tam som prišiel k tej spojitosti - deti a anjeli. To ma začalo v mojej práci inšpirovať, ovplyvňovať a chcel som to rozvíjať vždy vyššie a vyššie. A začal som to spájať - deti-anjeli, umenie-anjeli, choré deti-anjeli, postihnuté deti... Takže takto vlastne vznikli moji anjeli, ktorí lietajú bez hraníc medzi nebom a zemou, anjeli, ktorí sú symbolom nadpozemského a zároveň ich spojitosť s deťmi, ktoré sú ešte čisté a nepopísané.

Tvoji anjeli sú vždy iní, raz obuchmi, inokedy vzletní...

- Lebo sú tým, čo si niekto dokáže v hlave predstaviť. Takže sú vždy iní. Keď som robil s postihnutým, tak mi povedali: "Urobme anjela na vozíčku". Lebo oni si predstavujú anjela tak. Tak sme ho tak aj urobili.

A čo predstavuje pre teba?

- Niečo, čo nevieme popísať, čo nás robí lepšími, voľnejšími, čo nám dáva krídla a s čím sa chceme spájať.

Aký máš vzťah k nadpozemskému životu alebo v čo veríš?

- Verím, že je v nás dobro. Že ak chceme, môžeme ľudom pomôcť, jeden druhému urobiť dobro, pomôcť, keď to treba. A nie len zneužiť, využiť a ponížiť. To mi pomáha. To je pre mňa ten symbol anjelov, to v čo verím. Že dobré sa ti dobrým odplatí a zlé zasa zlým. Lebo keď vysielaš dobro, tak sa ti musí vrátiť a keď v niečo veríš, tak si zas plnejší a silnejší.

Tvoji anjeli však neboli len o radosti, mnohým na prvý pohľad naháňali strach, iní zas tvrdili, že sú pesimistickí.

- To bolo obdobie, keď som možno dosť trpel a videl som koľko nešťastia je na svete. Vtedy som robil takých strašných anjelov, ktorí však pre mňa boli pekní a dôležití, lebo mali ochrániť iných. A keď má niekto ochrániť také strašné veci ako sa diali - či to bola vtedy vojna, či sa ubližovalo nejakým malým, tak moji anjeli museli byť takí strašní, aby vedeli to strašné poraziť. Tak som robil anjelov, ktorí nemali žalúdok, ktorí nemali perie... Lebo k strašnému musíš postaviť ešte strašnejšie, aby proti tomu mohlo bojovať. Lebo nie vždy platí, že zlo porazíš dobrým. To bolo také moje snaženie. Prešiel som mnohými fázami, keď som bojoval všelijako cez to umenie.

Každý vnem, ktorý spracúvaš, je napokon anjelom?

- Stále je to iná forma niečoho. Lebo či urobím módnu prehliadku alebo workshop, stále niekde vsuniem tú tému anjelov. Vedome, či nevedome. Keď som robil módnu prehliadku, tak som dal malým deťom krídelká na šaty. Nerobím z toho nátlak, ale niekde sa to vždy objaví. Proste to zo mňa vychádza.

Umelci sa obyčajne "ťahajú" do miest, kde sa stretávajú s kolegami umelcami, kde je viac kultúry... Nelákalo aj teba žiť medzi nimi a s nimi?

- Ja sa s inými umelcami stále stretávam. Chodím na medzinárodné workshopy, kde sú ľudia z celého sveta, aj 2 - 3-krát do roka.

Naozaj si nikdy nepremýšľal vymeniť Medzev za väčšie mesto?

- Nie. Tu mám svoj pokoj, tu môžem pracovať a potom za tými ostatnými vecami cestujem po svete. Keby som bol stále len v kontakte s nejakými umelcami, možno by sa to skončilo pri tom, že by som bol vždy v nejakej kaviarni, filozofoval o umení a menej pracoval. A tu je menej kontaktov, zato však viac možností robiť. To mi dáva určitú slobodu. Tu ma nič neruší a môžem tvrdo pracovať. Lebo keby tu vždy niekto vchádzal a vychádzal, tak sa nedá tvoriť, to človek stále len hýri. A to sa potom skôr uberá iným smerom.

Kto ťa v detstve najviac ovplyvnil a pritiahol k umeniu?

- Neviem. Ja som mal stále jeden sen - byť umelec a maľovať, robiť veľké umenie. To bol možno taký detinský sen, ale ja ho stále prehlbujem a prehlbujem, robím a žijem si ho. Je dôležité, že tá viera je vo mne dnu - či už si niekto myslí, že je to dobré alebo nie, je mi to jedno. Ja mám svoj cieľ, svoje vnútorné potreby, za tými si idem, stále ich zveľaďujem a sám sebe sa pokúšam dokázať, že to, čo robím, robím dobre a treba to robiť ešte lepšie, hľadať nové cesty a ísť ďalej.

Nikdy si nemusel ako dieťa počúvať, že robiť umenie nie je veľmi seriózne povolanie?

- Rodičia do toho veľmi nezasahovali. Skôr ma stále ovplyvňovali v tom, že mám robiť pekné krajinky a nie také strašidlá. Ale dôležité je, aby sa človek sám vymanil z okolia a šiel svojou vlastnou cestou.

Podarilo sa ti to skoro?

- Nie, pravdaže nie. Veď tu som bol zahrabaný. Ale potom som začal cestovať a stretávať iných umelcov, videl som iné umenie, iný prístup k nemu, iný pracovný postup. Veľa som sa naučil tým, že som videl, spoznával a cestoval.

Čo je pre teba v živote prioritné?

- Dávať, dostávať, tešiť sa, napĺňať a hlavne mať radosť z práce, ktorú robím. To je základ. Keby som z nej nemal radosť, tak by som to nemohol robiť.

Ľudia, ktorí sa živia umením, by mali byť aj dobrými obchodníkmi. Obyčajne sú však ako obchodníci dosť mizerní. Ako je to s tebou?

- To je ten problém (úsmev). Preto sú potom galeristi, ktorí sa starajú o to, aby sa veci predávali, aj keď sa oni na tom obohacujú. Neviem, možno to niekto vie - venovať sa aj umeniu a byť aj dobrý biznismen. Môj prípad to však nie je. Okrem toho si myslím, že keď chce byť človek dobrý, nemôže byť dobrý v piatich veciach súčasne.

Čo ťa na svete najviac znechucuje?

- Lajdáctvo, zlo... Je toho veľa. Keď sa človek pozrie, koľko zlého, bolesti a koľko egoizmu existuje... Je naozaj veľmi veľa vecí, ktoré nie sú v poriadku. Ale ja sám to nezmením. Svet je stále postavený na tme a svetle, dobre a zle a jedno bez druhého by asi nefungovalo. A preto sme tu. Aby sme sami so sebou bojovali.

Na čo sa tešíš?

- Na všetko, čo je pekné.

Čo je v tvojom ponímaní pekné?

- Chvíľa, keď môžem tvoriť v dobrej atmosfére, keď sa niečo podarí, dobrá hudba, pekné telo...

Hudba je zrejme neodmysliteľnou súčasťou tvojho tvorivého procesu.

- Áno, stále. Ona nabudzuje atmosféru a posúva ju ďalej. Lebo umenie je duchovná záležitosť, pri ktorej sa dostávaš do iných sfér, do iných svetov. A hudba to ešte viac umocní.

Spolupracuješ aj s deťmi, ktoré majú rôzne postihnutia. Aká je tá spolupráca?

- Ja som ako človek na ňu musel dozrieť. Prvýkrát, keď som robil so zdravotne alebo duševne postihnutými, to bolo pre mňa veľké prekvapenie. No potom som objavil krásne dimenzie, ktoré tam vznikli. Je to samozrejme špecifické. Ale ťažko to opísať. Pustil som sa do toho, pretože ma lákali nové formy práce s deťmi.

Aké máš sny?

- Aby som mohol ostať zdravý, aby som sa mohol ďalej venovať tomu, čomu sa venujem. Ja ďakujem, že vôbec môžem robiť. Lebo stačí, aby som bol chorý, nevedel sa pohybovať a už by som bol paralyzovaný. Už by sa nedalo cestovať a už by sa nedalo robiť...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.