otvoriť čomusi nevšednému. Človek sa pri ich hudbe cíti tak nejak... slobodne. Možno preto, že sloboda je pre nich v živote to najdôležitejšie. Kto vlastne sú nám tak známi neznámi slobodní umelci?
"S Jankou spolu hrávame už asi rok. Dala nás dokopy náhoda a vyšlo to," hovorí plavovlasý Rado, ktorý si prilepšuje hraním na ulici spoločne s perkusionistkou Jankou. Obaja hrajú na afrických bubnoch zvaných djembe. "Beriem to tak, že každý z nás sa narodí pre nejakú úlohu, ktorú si musí v živote nájsť. Ja mám robiť hudbu. A nezáleží na tom, či hrávam v divadle, alebo na ulici, svoj účel to splní. Pre mňa je to spôsob, ako prežiť."
Rada môžete poznať i z viacerých košických hudobných zoskupení. "Neznášam stereotyp a neviem si predstaviť, že by som mal robiť nejakú robotu v kancli. Mesiac som aj bol zamestnaný ako masér, ale doslova som odtiaľ ušiel. Bohatá klientela s hviezdnymi maniermi, to nebolo nič pre mňa. Vlastná sloboda pre mňa znamená oveľa viac," spomína Rado, ktorý napriek svojej nevôli k hmotným statkom vyštudoval obchodnú akadémiu. "Nechápem ako som tam mohol vydržať do maturity. Hneď potom som sa dal na bicie - na konzervatóriu. Spočiatku v dennom štúdiu, ale keďže som sa chcel osamostatniť a nenechať sa vydržiavať týmto štátom ani rodičmi, prešiel som na externé štúdium aby som si mohol hraním privyrábať." Šťastie už skúšal vo viacerých kútoch Slovenska, či v Nemecku. Vybral sa aj stopom do Grécka, kde si bubnovaním spoločne s priateľkou - brušnou tanečnicou, zarábali na živobytie. Popri hudbe, ktorá je preňho prioritou číslo jeden sa Rado ešte zaoberá bylinkami a ľudovým liečiteľstvom.
Príroda je blízka aj Janke, ktorá sa bubnovať naučila práve na ekologických táboroch v Anglicku. Preklady anglických textov sú jej finančnou doménou, na ulici hráva najmä pre radosť a dobrý pocit. "Skončila som vysokú poľnohospodársku, chvíľu som aj bola zamestnaná, ale až môj trojmesačný pobyt v Indii ma nasmeroval na životný štýl, aký mi ozaj vyhovoval. Som si sama sebe pánom, mám nezávislý život a to mi vyhovuje. Sama len s bubnom som pochodila Európu, bola som i v Nepále. Bola to škola života, ktorá mi dala najviac," hovorí Janka, ktorá stíha popri hudbe aj množstvo ekologických aktivít.
"Rytmus patril odjakživa k človeku," argumentujú obaja, keď sa ich spýtame, prečo práve bubny. "Už malé dieťa pozná dôverne rytmus srdca, dokonca i zem má svoj vlastný rytmus. Rytmus to je vibrácia, ktorá nás všetkých spája. Na svoju prapodstatu zabúdame, svet je preintelektualizovaný, emócie tlačíme do úzadia. My ľuďom takto pomáhame otvoriť sa. Robíme im radosť a to robí radosť nám," vysvetľuje Janka, ktorá okrem bubienka hrá i na klavíri, Rado ovláda hru na koncovke (druh píšťaly), xylofóne, klavíri.
"Odmalička som žil v súzvuku s prírodou, čomu ma naučili moji rodičia. Zostalo mi to dodnes," hovorí devätnásťročný Peťo, ktorý ako jeden z mála Košičanov hráva okrem perkusií aj na na didjeridoo, ktoré si aj sám vyrába. Ide o fúkací nástroj, dlhú aj dvojmetrovú píšťalu, ktorá má pôvod u austrálskych domorodcov. Ovláda sa tzv. zlatým dychom, kedy sa súčastne nadychujete nosom a vydychujete ústami. Hra tak znie nepretržite. Naučiť sa to trvá veľmi dlho, výsledok však stojí za to. "Vibrácie hlbokého zvuku z didjeridoo prechádzajú telom a masírujú vnútorné orgány, čo ich regeneruje. Táto hudba má blahodárny vplyv ako na organizmus hráča, tak na poslucháčov, ktorý sa pristavia," vysvetľuje Peter.
Keď netrávi čas hraním na ulici, alebo po kluboch, prežíva druhú polovicu svojho života v lese. "Vyrastal som v prírode, rodičia ma vodili do lesa už ako malého, mama mi vraj sušila plienky na stane pri Ružíne, kde sme chodievali na výlety. Zbierali sme huby, varili si bylinkové čaje, chodili na parohy, to bolo moje detstvo," smeje sa Peťo, ktorý považuje svoj slobodný život za najväčšiu školu života. "V normálnej škole som sa nudil, nemám rád stereotyp a tak som sa rozhodol odtiaľ odísť. Teraz si privyrábam príležitostnými výškovými prácami, alebo vyrábam a opravujem hudobné nástroje. Naučil som sa kuť a tak vyrábam rôzne predmety zo železa a svietniky, garniže, či drobnú bižutériu. V každom prípade nebazírujem na peniazoch, stačí mi prežiť, snažím sa vlastniť čo najmenej vecí, moji priatelia a príroda mi ku šťastiu úplne stačia," približuje nám Peťo svoju životnú filozofiu.
Hrať sa učil priamo na ulici, postupne si pridal hru na koncovke, fujare, ústnej harmonike, drumbli. Okrem toho vystupuje i v sprievodných atrakciách popri bubnovačkách, v tzv. ohňovej šou. Pomocou špeciálnych reťazí a palíc predvádza tanec s ohňom, ktorý v nočnej tme, za zvuku bubnov, vďaka rýchlym pohyboch šikovných rúk vytvára efektné obrazce. "Moje plány? Rád by som cestoval. Videl svet. V lete sme sa s kamarátmi vybrali zarobiť si do Chorvátska, urobil som si tam kapitánsky kurz na jachty, v lete sa tam plánujem vrátiť. Páči sa mi keď sa takto prirodzene otvárajú nové možnosti. Páči sa mi môj život. Dnes sa ľudia všetkého boja. Ja nechcem žiť v strachu. Preto sa najviac zo všetkého snažím udržať svoju slobodu a nadhľad," dokončí Peťo.
"Keď hrám na bubon cítim zem, keď hrám na píšťalu lietam v oblakoch, a keď si do toho ešte zaspievam, nachádzam sa niekde medzi tým," hovorí Janči alias Krejzy, ktorý je hudobníkom telom i dušou. Vždy som cítil, že najdôležitejšie je pre mňa zostať samým sebou. Podarilo sa mi to až po štyroch rokoch, keď som konečne skončil úmorné štyri roky na SOU Hutníckej. Až potom sa môj kreatívny život začal uberať slobodným smerom."
Po niekoľkých pokusoch začať nezávislý život na Slovensku, rozhodol sa prekočiť jeho hranice. "Cestoval som asi šesť rokov, dlhšiu dobu som sa zdržal v Nemecku, kde som žil v spoločnej komunite s ľuďmi, ktorý boli myšlienkami tam, kde ja," pokračuje Krejzy. "Bola to pre mňa najlepšia skúsenosť. Naučil som sa prežiť za každých okolností, osvojil som si cudzie jazyky. Na cestách som si vybudoval patričný nadhľad a stretol som všetko a všetkých, čo som mal. Keď som prišiel domov, snažil som sa na istý čas zaradiť do reality, skúšal som podnikať, ale prišiel som na to, že ma to nikam neposúva. Skôr vzďaľuje od ozajstných priateľov," vysvetľuje Janko prečo sa definitívne rozhodol pre hudbu. "Jednoducho chcem hlásať hudbu a cez ňu ľuďom rozdávať pozitívne myslenie."
Svoje nástroje si aj vyrába. Bubny, koncovky, píšťaly. Hrávať na obľúbenom djembe ho môžete nájsť kdekoľvek v meste, s amatérskymi zoskupeniami koncertuje na ethno-improvizáciách v rôznych košických podnikoch, prizývajú si ho na výpomoc umelci, ako Marián Čekovský. "Táto spoločnosť mi stále dáva priveľa adrenalínu, ktorý mi je hnacím motorom. Ja však toľko adrenalínu nepotrebujem. Odmietam byť ovládaný postkomunistickými praktikami, ktoré tu stále cítiť. Chystám sa znovu na cesty. Beriem bubon a idem. Ak sa tu vzduch medzičasom vyčistí, vrátim sa," uzavrie Krejzy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
