hodinovom rozprávaní neváhal sadnúť za klavír a hosťom spontánne predviedol svoje umenie.
"Môj otec krásne spieval a veľmi dobre hral, ale z nôt. Ja som opačný typ, radšej hrám spamäti. Mám veľmi rád džez, ktorý skrýva nekonečné množstvo improvizácií, to ma veľmi baví. Keby tu bol klavír, tak prestanem hovoriť a budem vám hrať," prihováral sa v slovenčine. V tom čase však netušil, že za závesom pódia je skryté pianíno, za ktoré teda nakoniec "chtiac-nechtiac musel" zasadnúť. Prejavil sa však nielen ako šikovný pianista, ale predovšetkým ako vtipný rozprávač, ktorého historkám nechýbal nadhľad a vtipná pointa. Posťažoval sa na "vražednú publicitu", ktorú skrýva jeho herecké povolanie. "Buď som pre ľudí Blažej alebo Vrchní prchni. Potom už sa naozaj nepotrebujem súkromne zviditeľňovať tým, čo raňajkujem, alebo aké mám ponožky," poznamenal. Keď niekto chce, môže sa vraj na ne pozrieť, dodal a vyhrnul si nohavicu. "Už neviem, čo by som novinárom povedal, tak stále hľadám nové formulácie na to isté, že som sa narodil v Zlíne, študoval som tu, dedo mal tehelňu, žijem v Prahe, Šafránková je moja manželka, čo ešte iné mám hovoriť? Viete, bez urážky, najradšej som v lese bez ľudí, to je pre mňa úžasný zážitok. Som naozaj presýtený spoločnosťou a pozornosťou. Ale rád trávim čas s rodinou a zopár priateľmi," pousmial sa a pochválil si korektný prístup slovenských novinárov. "Urobil som teraz film Konečná stanica, a mal som tu asi päť veľkých rozhovorov, veľmi korektne urobených, takže to neľutujem," poznamenal.
Na otázku dámy vo vyššom veku, ako to robí, že stále tak dobre vyzerá, odpovedal: "Ja mám celý život taký baby face, malý nos, detské oči, takže odjakživa vyzerám tak infantilne." Vyznal sa aj z každodenných skúseností na verejnosti, ktorá reaguje na jeho postavu doktora Blažeja v Nemocnici na okraji mesta. Po asi hodinovom rozprávaní ochotne rozdával autogramy a zo Slovenska si ako darček odniesol niekoľko hodnotných filmových publikácií.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
