národmi prevzali ich príbuzní a známi, ocenenia sa dožili iba Andrej Kvas a Valéria a Ľudovít Vaculčiakovci.
Medzi ocenenými sú evanjelický kňaz Vojtech Schaffarovský, ktorý zachránil židovskú rodinu, keď jej do matriky zapísal dátum konvertovania na kresťanstvo ešte pred vznikom slovenského štátu, katolícky kňaz Štefan Gallo, ktorý sa staral o židovského chlapca, učiteľ na evanjelickom lýceu v Hustišovciach Július Sivák, ktorí u seba ukrýval mnohých Židov a v noci ich s prevádzačmi vodili cez hranice do Maďarska, dôstojník maďarskej fašistickej armády Imrich Lockner z Jelšavy, ktorý odmietol transportovať Židov z pracovného tábora do koncentráku, ale odviezol ich a ukryl v Budapešti, alebo rodina Mozolákovcov zo Zlatých Moraviec, ktorá v dome pod podlahou zachránila aj dnešného košického rabína.
"V tom čase som maturoval, bol som mladý človek a neuvedomoval som, aké hrôzy Nemci vykonávali na týchto občanoch. Mladý Friedman, ktorého som ukrýval tiež nabádal k optimizmu - Budapešť už padla, SNP vypuklo, za chvíľu sme oslobodení. Strach som teda nepociťoval, až potom, vo väzení, som si uvedomil bezmocnosť človeka voči sile, ktorá mala v rukách moc," spomína Kvas.
V dome ukrýval rodinu Friedmanovcov, Nemci však mali podozrenie a zatkli ho pod podmienkou, že ho pustia, keď sa ukrývaní Židia prihlásia. "Nechcel som veriť, že idem do väzenia, bol som ligový futbalista, v nedeľu bol zápas, myslel som si, že ma vedenie dovtedy oslobodí." Kvasa nakoniec oslobodili na naliehanie otca, vtedy sudcu. Friedmanovcom sa podarilo utiecť do Švajčiarska.
Valéria Vaculčiaková s bratom Ľudovítom nosili do chaty v horách jedlo a zásoby 11 Židom, ktorých tam ukrývali ich rodičia. Utekajúci Židia našli rodinu po mene iba preto, že pani Vaculčiaková kedysi pracovala u ich príbuzných. "Bola som mladé 19-ročné decko, ani som si hádam neuvedomila, čo všetko sa mi môže stať. Vtedy sme nemysleli, akého je kto vierovyznania, videli sme pred sebou ľudí."
Valéria chodila pre zásoby do neďalekej dediny Hronček, ktorú obsadili Nemci. "Chodila som tam často, aj každý druhý deň, zdalo sa im to podozrivé, tak ma raz nechceli pustiť. Držali ma štyri hodiny, až som veliteľa presvedčila, že sa musím vrátiť domov," spomína Valéria na jedinú chvíľu, keď sa bála.
Po 50-rokoch sa Ľudovít a Valéria stretli s jedným zo zachránených detí. "Stretli sme sa, išli sme na staré miesta do doliny, kde sa ukrývali. Všetko už vyzeralo inak, chodníky boli zarastené." Dnes si rodiny pravidelne telefonujú a stretávajú sa.
Autor: haj
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
