svojho času zaujal chrapľavým hlasom a výzorom veľkého fešáka. Baby po ňom šaleli (a mnohé šalejú dodnes), no on celý život prežil v manželstve s jednou ženou - Jiřinou. Hoci kedysi precestoval krížom-krážom celé Československo, aby potešil svojich fanúšikov, dnes koncertuje málo. Viac ako štyri koncerty mesačne robí len zriedka a snaží sa venovať veciam, ktoré ho bavia. O to väčšiu radosť malo košické publikum, keď si "Hurikána" Jandu mohli po dlhšom čase opäť vychutnať.

Košičanom ste sa už dávno nepredstavili, hoci natrieskaný priestor pred pódiom svedčil, že tu máte fanúšikov viac ako dosť.

- Ja už veľmi na koncerty nejazdím. Skôr si strážim svoj honorár a nechcem spievať za nejaké drobné. Vtedy by tých vystúpení bolo, samozrejme, omnoho viac. No mne ide aj o to byť vzácnejší. Potom na vaše koncerty príde veľa ľudí, na ktorých sa teším a ktorí sa zas tešia na mňa.

Okrem vlastnej muziky sa venujete aj iným projektom. Dokonca ste robili relaxačnú hudbu.

- Robili sme pre každé znamenie zverokruhu jednu kazetu a bolo to hrozná práca, pretože išlo asi o osem a pol hodiny muziky. Uplietol som si vtedy na seba riadny bič. A potom som ešte s tým istým pánom robil veci, kde som ja autor hudby a on do toho hovorí, ako majú byť ľudia v pohode. Ale okrem toho som robil aj mnoho iných cédečiek, ktoré sme vydali. Napríklad s Jirkom Krampolom, ktorá je netradičná - doslova tam rapuje. A potom som pripravil album i rovnomennú knihu k svojim päťdesiatinám, ktoré sa volajú Roky ako motýli. Aj teraz chystám množstvo vecí. Keďže sa blíži rok 2005, plánujem prerobiť pesničku Všichni na Mars a chceli by sme z toho urobiť celú platňu. Budú tam príbehy o tom, ako sa ľudia sťahujú na Mars, lebo na Zemi sú zlé podmienky.

Vnímate to aj vy tak, že sú tu zlé podmienky?

- Je to fikcia, ktorá sa však čím ďalej, tým viac blíži k realite.

Keby sa to dalo, kúpili by ste si pozemok na Marse?

- Áno. Mám taký pocit, že sme niekedy pradávno ten Mars vyprázdnili. Možno to tak cítim preto, že som Baran a k tomuto znameniu patrí planéta Mars. Určitý vzťah k tomuto proste mám.

Ako zvyknete oddychovať? Aj pri nejakej relaxačnej muzike?

- Najlepšie sa oddychuje s nejakou príjemnou ženou. To je môj najlepší relax. Veď už ako puberťák som skladal najlepšie pesničky po tom, keď som prežil nejaké pekné chvíle s príjemnou ženou. Vlastne som robil hudbu pre dievčatá. V dnešných časoch sú síce speváci, ktorí robia muziku aj pre chlapcov (úsmev), ale ja môžem ako dobrý relax odporučiť práve ženy. A mám potom ešte veľkú záhradu. Tak si občas vyjdem von a robím rôzne veci - venujem sa jazierku, rybičkám. Mám veľa záľub.

Máte čas sa im všetkým venovať?

- Čas mám, pretože neberiem tak veľa vystúpení ako kedysi. Mám ich toľko, že sa na ne už vyslovene teším. Ja som sa totiž v živote už nakoncertoval až-až. Absolvoval som určite 4000 vystúpení a to je dosť. A ja by som si chcel zachovať muziku tak, aby ma ešte bavila, tešila a aby som na tých koncertoch rozdával radosť.

Vám však posledné roky veľa radosti nenadelili. Osud vás rozhodne nešetril, prišli ste o syna i mamičku. Ako sa vysporiadavate s rodinnými tragédiami?

- Neviem. Tak, ako sa dá. Je to ťažké, ale ako v jednej pesničke spievam, čo narobíš? Človek môže robiť, čo chce, ale aj tak, keď to najmenej čakáte, príde rana. Keď už sa zdá, že je všetko v pohode... Hovoril som si, že mám syna, dcéru, mal som nejaký život, myslel som si, že je všetko v pohode. Dokonca som sa nikdy nerozviedol ako niektorí iní umelci, ktorí vystriedali tri manželky... Možno je to dobré a možno som bol hlupák, že som všetko neurobil inak. Ale teraz je to už jedno. Vidíte, dnes žije mládež celkom inak. Ja som ako chlapec nevedel, čo sú to drogy, celý život som nefajčil, nepijem, moja žena takisto a napriek tomu bol náš syn úplný opak. Vo všetkom. Robil si veci po svojom, pomoc nechcel, dostal sa do partie, začal piť, brať drogy. Formoval si vlastný život, svoj svet a človek nemá šancu ovládať dospelého človeka.

Cítili ste vtedy bezmocnosť?

- Ja som mal veľa priateľov, ktorým sa stalo niečo podobné a oni mi povedali, že tam sa už nedá nič urobiť. Naozaj neurobíte nič. Človek sa proste buď v tomto svete naučí žiť a pochopí, čo je dobré a čo zlé, alebo si nepomôžete. V tejto chvíli neviem na tieto veci odpovedať, lebo to nie je jednoduché. My sme si proste mysleli, že svoje deti zvládneme. A aj sme syna do tých 18 - 19 rokov zvládli. No potom to už nejde. Syn odíde na vojnu a keď sa vráti, máte pocit, že už by to mohol všetko zvládnuť sám a ono to nejde.

Vrháte sa v životných krízach do práce?

- Do záhradky. Idem zasadiť stromček... A časom si uvedomíte, že je to jedno. Je to krutá realita, ale je vlastne jedno, či je to váš syn alebo syn niekoho iného. Uvedomíte si, že na svete denne umierajú desiatky ľudí, že sú ľudia, ktorí bojujú o život a sú ľudia, ktorí si život zničia sami, hoci majú všetko, na čo si spomenú. Nič mu nechýbalo. Ale nevedel sa vyrovnávať s maličkosťami. To bola tragédia. A potom tie stávky, ruské rulety mladých ľudí, to je strašná blbosť. Alebo stačí blbá sms-ka od dievčaťa, ktoré sa naňho "vyprdne" a hoci je ďalších sto dievčat... Taký je život.

Vy ste však tiež boli podobný. V jednom rozhovore ste vraveli, že hoci po vás dievčatá šaleli, vy ste chodili stále za tou svojou a ostatné si nevšímali.

- No, je to tak. Ale dnes to vidím trošku inak. Dievčatá ovládajú chlapcov. Dnes je to opačne, najmä keď príde na lámanie chleba. Možno sa začína storočie žien. Ste totiž omnoho podnikavejšie, viac sebavedomejšie. Mám pocit, že mužské pokolenie slabne, že nás hádžete na vedľajšiu koľaj.

V čo veríte?

- Tak v ľudí určite nie. Verím v Boha. Že pokiaľ niekto tento svet stvoril, tak určite nie my ľudia, pretože my všetko len kazíme. Ale zas nemôžem povedať, že som stretol iba zlých ľudí, to určite nie. Mám mnoho priateľov, dobrých ľudí, na ktorých sa môžem obrátiť. Ale v globále, keď sa človek dostane na určitý stupienok, odrazu často zistí, že má skôr obchodných kamarátov, než skutočných priateľov. Že všetko je inak. No človek verí. Musí veriť. V seba a potom v to, čo hádam niekde je.

Takže sú často vzťahy založené na peniazoch...

- Dnes je to často o peniazoch. Tie rozhodujú. Nie je to o talente alebo kto je kvalitnejší, lepší. Rozhoduje, kto má tlačenku, viac peňazí, lepšiu pozíciu na trhu alebo možnosť dostať sa do spoločnosti ľudí, ktorí sú do vás ochotní tlačiť peniaze. Ak chcete byť dnes hviezda - buď si nájdete bohatého milenca, ktorý vám tie peniaze dá alebo potom sú ešte prípady, čo je lepšie, keď sa skĺbi talent s tým ostatným.

Zmierili ste sa s touto situáciou?

- Keby ma to mrzelo, aj tak by to bolo jedno. Dnes jednotlivec neznamená vôbec nič. Je to úbohé, ale tak to je. Dnes svet ovládajú nadnárodné monopoly, u ktorých buď ste a môžete kopať špičku, alebo u nich nie ste a kopať špičku nemôžete, aj keď ste dobrý. Niežeby ste nemohli mať cédečko, to môže mať ktokoľvek. Ale, bohužiaľ, nedostanete sa nikam. Neovládnete hitparády, rebríčky... Tak musíte kopať druhú ligu, tam vás nechajú. Ale keď chcete do prvej, musíte vyť s nimi.

Vy ste "s nimi" viac-menej nevyli...

- To však boli iné časy. Kto nebol vyslovene protištátny, nemal problém. A ja som spieval o ženách a o láske a to nikomu, zaplaťpánboh, neprekážalo. Robil som síce viac druhov muziky, ale nikdy som nemenil žáner spevu. Dnes si totiž neviem predstaviť, že by som bol ako metalový spevák s rozkročenými nohami a krútil hlavou. Jednak by som už ani ten rozkrok nevydržal a aj krčné stavce už mám voľné, tak to už nie je ono.

Je niečo, na čo sa najbližšie tešíte?

- Na čo by som sa mal tešiť? Zatiaľ je toho na tešenie málo. Tešil by som sa, keby sa veci, o ktorých sme hovorili, zmenili. No nezmenia sa...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.