osudoch vtedajších veľkých hviezd. Chevalier, Aznavour, Bécaud, Brel či Brassens, ktorých zvyšok sveta neodmysliteľne spája s Francúzskom, sú mŕtvi a ich fenomén v Paríži už asi nikto tak skoro nezopakuje. No spomienky ostávajú. Aj Yves Montand vďačí za svoj úspech Edith Piaf. Objavila ho, stvorila, pracovala na ňom, stala sa jeho prvou milenkou. Využila silu svojho mena, aby ho doviedla k úspechu. Keď zistila, že mu už nemá čo dať a je na slávu pripravený, napokon ho aj opustila. Nechcela mu nijako brániť výšinám, ktoré sa mu otvárali.
Edith prvýkrát uvidela Yvesa Montanda v lete roku 1944 v parížskom Moulin Rouge. Na javisko vyšiel vysoký, tmavovlasý mládenec, taliansky typ. Bol pekný, ale zle oblečený: mal krikľavé kárované sako a klobúčik ako Trenet. Spieval staré americké pesničky, umelé odrhovačky z Texasu. Napodobňoval Georgea Ulmera a Charla Treneta. Jeho prejav bol hrozný. Edith s ním nezaobchádzala v rukavičkách: "Začneme s tvojimi kvalitami, s tými budeme rýchlo hotoví. Vyzeráš dobre, vieš vystupovať, máš dobré pohyby rúk a pekný, teplý a hlboký hlas. S takým hlasom iste zapôsobíš na ženské srdcia. Máš mužný a inteligentný výraz. Ale to ostatné nestojí za nič. Tvoje oblečenie sa hodí akurát tak do cirkusu, vyzeráš smiešne. Máš otrasný marseillský prízvuk. Tvoje "o" nemá konca a gestikuluješ ako pajác. No a tvoj repertoár nestojí za fajku močky, samé vulgárne piesne. Ten tvoj americký štýl je na posmech."
Bola presvedčená, že je ozajstný spevák, ktorý by mohol urobiť revolúciu v šansóne. Práve na takého svet čakal. "Ak ma budeš počúvať, ver mi, že budeš najlepší."
Yves však bol hrdý. A navyše Talian. Tí si neradi dajú rozkazovať od ženy, nepatrí to k ich zvykom. Napriek tomu to však spolu skúsili. Po necelých dvoch rokoch sa stal Yves Montand najžiadanejším spevákom šansónu na svete.
Narodil sa 13. októbra 1921 v jednom zapadákove, päťdesiat kilometrov od Florencie. Mama ho pokrstila menom Yvo Livi. Keď prikvitol do rodiny, mal už brata a sestru. Rodičia hovorili, že život je ťažký. Bola bieda a nezamestnanosť. Keď mal Yvo dva roky otec s celou rodinou odišiel do Francúzska. Nevoňal mu fašizmus. Bál sa, aby jeho synov násilím nezatiahli do fašistickej organizácii Balillas.
Ostali v Marseille. Ďalej ísť nemohli, lebo už nemali ani haliera. Ale bolo to len dočasne. Otec sa chcel vysťahovať do Ameriky. Pre Talianov je to zasľúbená zem, kde sa dá získať bohatstvo. Dlho odkladali každý groš na cestu. Jedného dňa však pochopili, že je to nemožné, že nikdy nikam nepôjdu, a že si len vlastnou biedou platia svoje snenie.
Napriek názoru, že v Taliansku sa všetci len zabávajú, že od slnka zleniveli, v rodine Liviovcov sa žilo podľa prísnych zákonov. Chlapec, ktorý mal to šťastie chodiť do školy, sa musel riadne usilovať. Všetci verili, že keď získa vzdelanie, nebude viac hladovať ani on, ani jeho rodina. Yvo bol inteligentný žiak, ale nedisciplinovaný, robil komédie, napodobňoval americké kreslené filmy. Otec ho za to neraz zdral.
V pätnástich rokoch začal pracovať. Vystriedal kopu zamestnaní: bol čašníkom, pomocným barmanom, robotníkom v továrni na cestoviny (pravý raj pre Taliana!), ba dokonca i dámskym kaderníkom. Makal ani nie tak kvôli jedlu, ale preto, aby sa stal slobodným a mohol si robiť, čo sa mu chcelo. Všetky peniaze šli na Chevalierove a Trenetove platne. Túžil byť ako oni. Keď vystupovali v Marseille, vždy bol na ich koncerte. Doma pred zrkadlom ich napodobňoval. Jedného dňa sa mu podarilo spievať na javisku v predmestskom kabarete. Majiteľ podniku mu povedal, že to meno Yvo Livi je akési hranaté. Spomenul si na maminu skomoleninu, ktorou ho často volala domov z ulice "Yvo, monta...Yvo, monta..." Z Yva vzniklo Yves a z monta Montand.
Vystupoval v hnusných podradných podnikoch, až kým sa nedostal do Alcazaru najstaršieho francúzskeho varieté. Keď sa ľudia v Marseille vyberú do divadla, berú si so sebou klaksóny, paradajky a skazené vajíčka, aby si mali čím poslúžiť, keď sa im program nebude páčiť. S Yvom to však dopadlo dobre, mal úspech. Nádejnú kariéru mu však prekazila vojna. Šiel opäť robiť najprv do zlievárne, neskôr za dokára. Nakoniec so všetkým praštil a odišiel do Paríža. Vo februári 1944 sa mu podarilo vystúpiť v A.B.C. a stretnúť Edith Piaf...
Keď sa ho Edith spýtala, či ho bude hnevať, že musí poslúchať ženu, odpovedal: "Nie. Počul som vás spievať a pochopil som, že viete všetko, čo ja neviem."
Do života sa zahryzol ako mladý vlk plný síl. Díval sa priamo, čestne a úprimne. A neprestajne sa smial, ani čo by stále svietilo slnko. Pracovali do úmoru, cvičili každý deň. Yves mal krásny, dobre posadený hlas. Bolo treba zrežírovať jeho piesne. Najmä pohyby. Mal celú kopu zlozvykov. Edith sa s ním morila dlhé hodiny. Pot sa z neho lial cícerkom, ale vydržal. V práci mal rovnakú výdrž ako Edith. Niekedy ťahali v kuse až pätnásť hodín! Všetci okolo boli hotoví. Chlapík za klavírom už len pohyboval prstami ako mašina. Ale oni šli ďalej. Boli z rovnakého cesta, obaja sa so životom púšťali za pasy, chceli zvíťaziť, vyniknúť nad ostatnými. Yves miloval Edith a veľa od nej očakával. Ale bolo jasné, že to nebude trvať večne.
Prvý veľký úspech sa dostavil v septembri 1944 v Theatre de l´Etoile. Jeho pohyby rozochvievali. V hnedej košeli a nohaviciach bol stelesnením všetkých postáv zo svojich piesní. Chytal za srdce, ľudia ho prijímali a žiadali prídavok. Chlapec z Moulin Rouge bol minulosťou. Nasledovali ďalšie a ďalšie úspešné vystúpenia.
Každý, kto ho videl na javisku, hneď pochopil, že Yves je Edithin žiak. Mal rovnaké hrdelné r. Tak ako ona sa staval do svetla reflektorov a aj osvetľovaciu techniku mali rovnakú. A hlavne mal úplne "piafovské" pohyby.
V decembri 1944 prišiel za Edith Marcel Blisténe s tým, že s ňou natočí film. "S filmom súhlasím, ale musíš dať úlohu aj Yvovi Montandovi." Blisténe súhlasil, ale producent nie. Keď však Edith niečo chcela, vždy vedela ako na to. Usporiadala pre producenta koktail, na ktorom zaspieval aj Montand. Producent napokon vyhlásil: "Chlapec vyzerá výborne." Takto sa rozhodlo o nakrúcaní filmu Etoile sans lumiére (Hviezda bez svetla). Popri Edith v ňom hrali Marcel Herrand, Jules Berry a dvaja debutanti: Serge Reggiani a Yves Montand. O rok na to dostal Yves hlavnú úlohu v Les portes de la nuit (Brány noci), ktorú mal pôvodne hrať Jean Gabin.
V niektorých veciach bol Yves naivný. Nazdával sa, že svojím úspechom Edith ohúri. Ale mýlil sa. Na to, aby zniesla jeho úspech, bol by musel aj naďalej ostať jej podriadeným, o ktorého sa treba vo všetkom starať. A to sa už zmenilo. Ako priznali blízki priatelia, ich rozchod bol jedným z najsmutnejších, aký kedy videli. Keď za ňou prišiel domov, neotvorila mu. Zvonil ako blázon. Búchal oboma päsťami. Drevo dunelo, ale Edith neotvorila. Keď s tým treskotom prestal, priložil si ústa k dverám a prosil. Edith ho mala rada, ale už ho nechcela. Trpela spolu s nim. Keď odchádzal držal sa len s veľkou námahou. Prešiel dvorom ako unavený kocúr, ktorý nemal šťastie v bitke.
Ako dramatický charakter sa Montand zaskvel vo filme Salaire de la peur (Mzda strachu) režiséra Henri-Georgea Clouzota, ktorý mnohí považovali za najúspešnejší francúzsky film vôbec. Hral jedného zo štyroch mužov uháňajúcich tristo míľ s nákladom nitroglycerínu a ako jediný výlet prežil. Cestou späť sa však zrútil do priepasti.
Jeho sen o Amerike sa naplnil roku 1959 dva roky hral v Henri Millers Theatre na Broadwayi. To už bol ženatý s herečkou Simone Signoretovou (svadbu mali roku 1951). Hoci Yves bol jej druhým manželom (s režisérom Yvom Allegretom sa jej roku 1946 narodila dcéra Catherine), až do svojej smrti roku 2000 o ňom hovorila ako o životnej láske. Odpustila mu škandál s Marily Monroe aj nemanželskú dcéru Auroru, ktorú mal už po šesťdesiatke s Annou Gilbertovou...
Montandovú filmovú tvorbu lemujú také mená režisérov ako Alain Resnais, Claude Sauter, Jean-Pierre Melville alebo Gérard Oury. V roku 1968 oznámil, že končí s koncertmi a bude sa naplno venovať herectvu. O šesť rokov neskôr triumfoval na javisku v parížskej Olympii so strhujúcou "one man" show pre čílskych utečencov. Trinásteho októbra 1981 si Olympiu vybral aj na oslavu šesťdesiatin. "Prečo práve Olympiu?" pýtal sa ho priateľ, španielsky spisovateľ Jorge Semprun. "Pretože ju považujem za posledný autentický parížsky music hall."
Hoci sa spočiatku snažil verejné vystupovanie od svojho ľavicového presvedčenia skôr oddeliť, neskôr ich naopak, spojil vo svojich postavách vo filmoch režiséra Costu-Gavrasa: Z (1969) a Priznanie (1970). Film Priznanie bol nakrútený podľa knihy Arthura Londona, ktorá zaznamenáva autorov príbeh o politickom procese v päťdesiatych rokoch v komunistickom Československu. Po revolúcii prišiel Montand do Prahy film osobne uviesť.
Prečo práve Yves Montand, pýtali sa diváci režiséra pri pražskej, o 20 rokov oneskorenej premiére. "Kto iný to mal byť?" odpovedal Costa-Gavras. "Film bol súčasťou toho, o čo mi v živote išlo," povedal Montand v Prahe, "patrím ku generácii, ktorú ovplyvnili udalosti po roku 1917 a aj to pri tomto filme veľmi pomohlo." Bol presvedčený, že Arthur London po celý život chcel čo najviac slobody. "Verili sme hlúpo, ale veľkoryso, že tieto ideály nájdeme v socializme. Nemôžem však zabudnúť na obdobie, v ktorom sa milióny ľudí snažili zmeniť svet k lepšiemu. Myslím na otca, ktorý bojoval proti fašizmu v Taliansku, na hrdinov pri Stalingrade. Ale tie isté tanky o pár rokov neskôr potlačili revolúciu v Maďarsku a vpadli do Československa. Odvtedy viem, že nie je možné, aby človek založil svoj život na nejakej ideológii."
V 80. rokoch Montand prežíval veľkú renesanciu ako charakterový herec. Všeobecne uznávaný ako jeden z veľkých symbolov svojej doby zomrel len niekoľko rokov po tom, čo sa prvýkrát stal otcom. Mal sedemdesiat rokov. Ešte v tú jeseň nakrúcal na juhu Francúzska s režisérom Jeanom-Jacquesom Beineixom a pripravoval ďalší program šansónov. Pochovaný je na cintoríne prominentov Pere Lachaise. Tam kde aj Edith Piaf. Veľké hviezdy sú mŕtve. Ich fenomén v Paríži už nikto tak skoro nezopakuje. Len spomienky zostávajú...
Autor: Jaroslav BUČEK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
