teroristický útok 11. septembra 2001 na Spojené štáty, ktoré žili sto rokov v presvedčení, že sú na vlastnom území nezraniteľné, mal prepísať dejiny 21. storočia a nasmerovať ich do vôd, v ktorých nelovili ani najodvážnejší futurológovia storočia dvadsiateho. Naplnila sa veštba, alebo veľké slová preháňali?
Po troch rokoch ešte niet odpovede, ktorá by sa dala do kameňa tesať. Existujú závažné zmeny, najciteľnejšie v oblasti bezpečnostných opatrení. Väčšina obyvateľov Slovenska či Európy ich však vníma okrajovo, ak vôbec - predovšetkým na letiskách a pri konaní rôznych megaakcií, akou boli napr. nedávne olympijské hry, či predtým summity NATO a EÚ. Evidentne dopláca na 11. september globálna ekonomika, recesia však nie je udalosťou, ktorá by čo len vzdialene pripomínala hospodárske krízy minulosti. Na Európu doliehajú najmä zvyšujúce sa ceny ropy - ale určite to nie je dráma ako za ropnej krízy v sedemdesiatych rokoch. Pre občana najznateľnejší pohyb nastal vo virtuálnom svete médií. V spravodajstvách sa týždeň čo týždeň striedajú samovražední atentátnici, výbuchy, mŕtvoly a zúfalstvo pozostalých, čomu venujeme nepomerne vyššiu pozornosť, ako pred 11. septembrom 2001. Na internete sú občas k nahliadnutiu aj popravy a odťaté hlavy. Záverečné dejstvo nového žánru, reality horroru, sme zhliadli teraz v severnom Osetsku. Ani po desiatich dňoch ešte nepoznáme presný počet obetí, ani mená vrahov, vieme len toľko, že Beslan nie je štácia posledná. Od toho sa odvíja ďalšia zmena, ktorú si mnohí ani neuvedomujeme - v dušiach jednotlivých ľudí a kolektívnej psychike. Nedá sa povedať, že strach z teroristického útoku by sa dal na Slovensku - či inde - nožom krájať. Fakt je ale ten, že už polovica euroobčanov pociťuje ako najväčšiu bezpečnostnú hrozbu svetový terorizmus. V USA je pocit ohrozenia ešte silnejší - nad 70 percent.
To však už prichádzame k azda najväčšej zmene - vo svetovej politike. Solidarita a empatia celého sveta, ktorá sa zdvihla po newyorskej katastrofe, sa rozbila v márny prach vzápätí po tom, čo USA demonštrovali odhodlanie brániť sa silou kdekoľvek na planéte a bez ohľadu na názor medzinárodného spoločenstva. Úder proti Talibanu ešte svet akceptoval a podporoval. Širokú protiteroristickú koalíciu však beznádejne rozlomil útok na Irak. Tri roky po "dvojičkách" takto vidíme veľký paradox - USA strácajú priateľov a spojencov, svet ešte nikdy nevnímal americkú superveľmoc tak kriticky ako dnes. Presnejšie, objektom averzie je súčasná administratíva a najmä jej hlava George Bush. Pričom blízkosť prezidentských volieb (2. november) a kritika protikandidáta Kerryho ešte umocňuje obraz, že nejde o antiamerikanizmus, len o terajšiu politiku Bieleho domu. To je však optický klam, ktorý sa rozplynie, ak náhodou Kerry vyhrá; žiadny americký prezident nemôže robiť principiálne inú politiku ako Bush.
Trhlina, ktorá vzniká medzi USA a jeho spojencami (a ešte väčšmi "nespojencami") je teda dlhodobá a je oveľa pravdepodobnejšie, že sa bude prehlbovať ako zužovať. (Stopercentne v prípade, ak Bush zvíťazí.) Už dnes je napríklad úplne znefunkčnené NATO, ktoré sa - práve pri vstupe Slovenska - mení na exkluzívny diskusný klub. Degradácia aliancie, odchod amerických vojakov z Európy (atď.) však môže mať katastrofálne následky - práve pre Európu. USA sú jediná superveľmoc, ktorá šesťdesiat rokov vojensky garantovala mier a bezpečnosť na našom kontinente. Ochladenie transatlantických vzťahov vyzerá preto v tejto chvíli ako najzávažnejšia globálna zmena, priamo vyvolaná tragédiou spred troch rokov.
Akísi neviditeľní vrahovia, blázni a pomätenci sídliaci v dierach na hranici Afganistanu s Pakistanom, teda už nielen zabíjajú a zajímajú nevinných civilistov, ale ovplyvňujú globálnu politiku. Alebo vnútrozemskú - atentát v Madride predsa otočil výsledok španielskych parlamentných volieb. Mnohí experti špekulujú, že práve o to im ide - vyvolať taký strach a hrôzu medzi obyvateľstvom, aby si vyberalo bojácnych a nerozhodných politikov. No - nie je jasné, či presne na toto myslel bin Ládin, keď vyslal lietadlá na "dvojičky", či jeho "kolegovia", ktorí úradovali na Bali, v Madride či inde. Ale keby áno, tak jeden zo svojich cieľov teroristi už dosiahli. Ponuka na trojmesačné "prímerie", ktorú dostala EÚ od Al-Káidy niekedy na jar, jasne ukazuje, že klin medzi rebrá demokratického spoločenstva štátov patrí tiež medzi zbrane teroristov. Bolo by neúctou k 2800 obetiam teroru spred troch rokov, ktorých pamiatku sme si pripomenuli, keby si politici Západu nechali vnútiť túto hru.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
