ideologického zápasu - pozitívna diskriminácia menšín. Na jar schválený antidiskriminačný zákon chce Daniel Lipšic napadnúť na Ústavnom súde v paragrafe o tzv. vyrovnávacích opatreniach, ktoré môžu byť prijaté na "zabránenie znevýhodnenia z dôvodu rasového alebo etnického pôvodu". Minister spravodlivosti argumentuje ústavným článkom, ktorý hovorí, že "nikto nemôže mať výhody či nevýhody pre svoju príslušnosť k nejakej menšine".
Normálnym rozumom je fakt nezrozumiteľné, ako sa mohol takýto paragraf do zákona dostať. Protiústavnosť je totiž zjavná. No - dostal sa pozmeňovacím návrhom, ktorý navzdory dohode v koalícii, že vládny návrh sa nebude meniť, podala poslankyňa SMK Edit Bauer. A v spolupráci s opozíciou sa zmena aj odhlasovala. Tak sa stalo, že ľudskoprávna loby so sídlom v Bruseli presadila na Slovensku unikátny antidiskriminačný zákon, momentálne najradikálnejší v celej Európe. KDH ho v konečnom znení nepodporilo a teraz naháňa vlak, ktorý zmeškalo vtedy, keď ustúpilo tlaku a nechalo sa presvedčiť, aby z princípu nebránilo prijatiu antidiskriminačnej normy.
Tzv. "pozitívna diskriminácia" je agenda, o ktorej sa na Západe debatuje štyridsať rokov. Vyvoláva nemenej emócií ako napr. potraty, legalizácia marihuany či zväzky homosexuálov. Do zákonov sa presadila najmä v USA , ale zďaleka nie vo všetkých štátoch, a s veľmi - mierne povedané - rozporuplnými výsledkami. V Európskej únii - a to je pikantné a paradoxné - má čosi takého v zákonoch iba Švédsko. Smernica EÚ, na ktorú sa pani Bauer a jej priatelia odvolávali v NR SR, totiž nie je žiadne "nariadenie", ako tvrdili. Je to len možnosť resp. odporučenie - ktorým sa fakticky nikto neriadi. Slovenský parlament teda naletel záujmovej skupine, ktorá využila skutočnosť, že žiadna verejná debata o pozitívnej diskriminácii tu nikdy neprebehla. Poslanci skrátka neboli v obraze, stačilo im, že existuje európska smernica... Slovensko je takto vzácnou výnimkou, kde priaznivci pozitívnej diskriminácie zvíťazili. Pričom je doslova ironické, že zabodovali práve v krajine, kde vo vládnej koalícii funguje nezmieriteľne konzervatívne KDH...
Problém nie je v tom, že akási vyvýšená pozornosť napr. ľuďom z rómskych osád či pochádzajúcim z inak znevýhodneného prostredia by bola zlá z princípu. Častokrát sa udáva príklad tzv. rómskych asistentov, ktorí fungujú aj bez zákona. V poriadku - nech sa to deje spontánne. (Ako daňoví poplatníci radi prehltneme, že v rozpočte sú každoročne vyčlenené zvláštne peniaze na rómsku komunitu - a rozkrádajú sa nevýslovne). Nikto netvrdí, že akési zvláštne zaobchádzanie nemôže byť v tej-ktorej situácii prospešné. Zároveň však, ako u každej štátnej regulácie či intervencie do života spoločnosti, v konečnom dôsledku vždy prevážia zápory. Problém je práve so zákonom. Jednoducho, politicky ani zdravým rozumom sa nedá zdôvodniť preferenčné zaobchádzanie s celou etnickou skupinou zakotvené zákonom. To je nonsens.
Nemyslí si to ale Pál Csáky, ktorého lojalita k bruselským smerniciam je už zrelá na námet pre grotesku. Lipšicovi odkázal, že ak je rozpor medzi smernicou a ústavou, mali by sme zmeniť - ústavu. No - omnoho rozumnejšie by bolo zmeniť celý antidiskriminačný zákon, ktorý je - mimochodom - zrelý na ústavnú kontrolu aj na iných miestach. Napríklad v paragrafe, ktorý zavádza obrátené dôkazné bremeno, ak zamestnanec zažaluje zamestnávateľa pre diskrimináciu. Tu sa bez odporu - neprotestovalo ani KDH - zaviedlo, že podnikateľ musí zdôvodniť napr. aj to, prečo dáva niekomu nižšiu mzdu ako komusi inému, ak vykonávajú rovnakú prácu. Pokiaľ žalovaný subjekt (fyzická osoba) súd nepresvedčí, previnil sa proti zákonu a musí sťažovateľa odškodniť. To je brutálny útok proti slobode podnikania a zmluvnej slobode - štát nie je nič do toho, kto koho ako platí. Naprosto legitímnym dôvodom, prečo majú dvaja zamestnanci rôzne mzdy, môže byť trebárs rozdielna výkonnosť. Do absurdných sporov môžu v budúcnosti viesť aj ustanovenia o tzv. obťažovaní ("harrassment"), ktoré zákon považuje tiež za diskrimináciu. Ha-ha, to sa nasmejeme, až bude prvý proces...
Ustanovenie o pozitívnej diskriminácii je čítankovým príkladom toho, ako cez autoritu Bruselu a neznalosť veci aktivisti a nájomní lobisti pašujú do národných legislatív krajnosti, čo by štandardnými postupmi nikdy neprešli. Prípadné podanie na ÚS by mohlo byť vynikajúcou príležitosťou na otvorenie verejnej debaty aj o diskriminácii.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
