zájazdného hostinca neďaleko obce Malá Tŕňa, nasadá na prednú kozlicu a krajom zaznie jeho "hijóó..., de jó..." Kolesá sa roztáčajú ako osudie, aby porozprávali príbeh "Okypteného hradu" v Kráľovskom Chlmci. Dnes vezie nové sudy do hradnej pivnice, včera, predvčerom však kolesá tokajských furmanov zanechávali hlboké stopy na prašných cestách dobrej starej dámy zvanej Európa...
Kapitáni "suchozemských karavel", veru takýto honosný titul zdobil tokajských furmanov. Právom. Na sever putovali vozy s vínom až kdesi k začiatku Jantárovej cesty, ktorá začínala pri Balte. Tokajské vína si obľúbilo Anglicko, národ mocnárov, Taliansko, národ spevákov, Švajčiarsko, národ hodinárov, Rusko, národ kupcov... Za čias Rakúsko-Uhorskej monarchie v Bratislave v rokoch 1563 - 1830 korunovali jedenásť uhorských kráľov, vrátane Márie Terézie (1741). Na všetkých korunovačných pompéznych obradoch sa podával pravý kráľovský mok - zlaté tokajské vína...
Tokajskí furmani. Zabudla na nich história. Práve takýto osud postihol aj muža, ktorý prvý vyrobil tokajské víno. Laczkó Máté, ktorý podľa vtedajších zvykov si k svojmu menu pridal prívlastok podľa rodiska "Szepsi", čiže "Moldavský"
Z Tokajského lastovičieho vrchu dovidieť nielen do kraja, ale i času. V diaľke vychádza žiarivý slnečný kotúč. Ranné lúče sa dotknú hradných múrov. Furman zastaví pred bránou. Sudy putujú do pivníc. Hrad má dobre vyzbrojenú posádku, ktorá ochraňuje kráľovské obchodné záujmy plynúce z vinohradov. Už kráľ Žigmund II. si bol vedomý strategického významu hradného opevnenia, ktoré dosahovalo dĺžku cez 250 metrov. Stovky kopáčov pracovali pod kráľovským vŕškom. Hĺbili tajné chodby. Miestami podzemné chodby boli upravené tak, že vedľa seba pohodlne prešli dva koče. Žigmund II. bol panovník predvídavý. Jeho dvorný hviezdospytec mu veštil príchod nepokojných časov. Kráľ trpezlivo vysvetľoval hlave rodu Palóczyovcov strategický účel podzemných chodieb. Obliehanie hradu bude dlhé. Podzemné chodby umožnia zásobovanie hradnej posádky a nielen to, ale aj možnosť obchvatného úderu na nepriateľa.
Ak preskočíme z dávnej minulosti do našich dní, historickú skutočnosť podzemných chodieb potvrdia aj práce pri výstavbe novej vinárne (Hradnej pivnice). Kopáči v mäkkom tufe narazili na veľké podzemné chodby. Neskôr, v roku 1950, vchody do tajomného podzemia boli zo všetkých strán zamurované. Čo sa nachádza v dlhočizných podzemných sieňach a chodbách, nevieme. Traduje sa tvrdenie, že podzemné chodby boli napojené na mukačevský, potocký a révleányský hrad... Kronikár mesta Kráľovský Chlmec v súvislosti s hradom uvádza, že hradní páni sa za tureckej invázie do Uhorska pridali na stranu dobyvateľov, čo malo neblahé následky. Za zradu bolo krajinským snemom v roku 1584 rozhodnuté, aby bol hrad zbúraný. Majitelia hradu potrestaní. Takýto je stručný príbeh hradu "Csonkavár", čiže Okypteného hradu... K hradu v 15. storočí patrilo aj utešené mestečko Chlmec a dediny Malý Horeš, Semjén a Ricse.
Medzitým kolesá tokajských karavelov sa neprestali točiť. Vinohrady navštívia dvaja významní muži. Jedného z nich osud posadí do kresla najznámejšieho lekára Európy, a na druhého sa takmer pozabudne. Jeho meno v tokajskej oblasti a históriografii sa objaví iba tak letmo a stručne...
Život a prácu toho prvého pozná celá Európa. Aureolus Philippus Theoprastus Bombastus. Jeden z najslávnejších lekárov a mystikov Európy, ktorý vo svete medicíny bol známejší pod menom Paracelsus. Súčasník historického doktora Fausta. Druhý muž tokajských vinohradov Szepsi Laczkó Máté. Po nociach pri mihotavom svetle petrolejky s napätím a tajne študoval spisy pojednávajúce o sile prírody. "Vínny mok v tejto božskej oblasti obsahuje látky, ktoré majú veľké liečiteľské vlastnosti, rozhoduje však dávka, ktorá by mala byť presne vypočítaná," píše Paracelsus, ktorý v roku 1502 ako známy svetobežník istý čas prebýval na hradoch Mukačevo a Tokaj.
Laczkó Máté sa narodil v roku 1576 v Moldave neďaleko riečky Bodva. Jeho rodisko v tom čase bolo obchodným a duchovným centrom širokého okolia. Moldava vytesaná z dreva a zastrešená slamou. Pracovité ruky a um Moldavčanov našli v tejto drevenej a kamennej architektúre hlboké súvislosti. Mladý Laczkó Máté neraz sa pristavil pri majstroch sudároch, ktorí vyrábali jedinečné sudy na víno. Vtedy netušil, že jeho životné nitky budú raz prepojené s vôňou agátového dreva a tokajských tufových pivníc.
Tokajská oblasť už za života Laczkóa Mátého v určitých obdobiach prežívala svoj zlatý vek. Historici sa zhodujú v názore, že obchodovanie s vínom v značnej miere ovplyvnilo vývoj Moldavy. Neďaleké kráľovské mesto Košice zaviedlo neúmerne vysoké dane v súvislosti s obchodom s vínom, prefíkaní obchodníci však Košice jednoducho obišli, svoje sklady sústredili v Moldave. Tak sa vytvorila nová, i keď dočasná vínna cesta do Poľska.
Cesty osudu sú nevypočítateľné. Mladý Máté odchádza na štúdiá do Sárospataku. Sedí na kozlici vedľa tokajského furmana, ktorý celou cestou rozpráva o víne a ženách. Reformátske kolégium Mátému poskytne seriózne vzdelanie. Počas voľných chvíľ so záujmom sleduje práce vo vinohrade. Zaniknutá dynastia korytárov, sudárov, remenárov, garbiarov, kopáčov a vinárov mu bola akosi bližšia než škola. Často hovoril s pivničnými majstrami, robil si poznámky.
V roku 1606 patronát nad Sárospatakom a kolégiom preberá bohatá rodina Perényiovcov. O dva roky neskôr v roku 1608 sa na tokajskej scéne objavuje mecenášsky založená rodina šľachticov rodu Lórántfyovcov, ktorí si Laczkóa Mátého veľmi obľúbili. Pracovitý, vzdelaný mladý muž po skončení štúdií v Kolégiu dostáva miesto učiteľa v malej obci Olaszliska. Na nové pôsobisko ho vezie opäť známy furman. Laczkó Máté vyťahuje spisy "Paracelsus Azoth - O stromu neboli linii života". Košickí radní páni prichádzajú za ním a presviedčajú ho, aby za výhodných podmienok prijal miesto učiteľa v kráľovskom meste. S úctou odmieta ponuku. Priťahujú ho vinice.
V roku 1608 však odchádza do Nemecka. Doplňuje si vedomosti vo Wittenbergu, kde sa dostáva k lekárskym spisom Paracelsa. Je nesmierne vďačný rodine Lórántfyovcov, ktorá jeho študijnú cestu financuje. Po dvoch rokoch sa vracia do Uhorska, ale učiteľské miesto ho akosi nenapĺňa uspokojením. Dozvedá sa, že ďalšie písomnosti Paracelsusových spisov z lekárskych ciest po Európe v desiatich statiach sa nachádzajú na univerzite v Hanau. Neváha a opäť cestuje za vedomosťami. Je dosť bohatý a na cestu si berie "svojho" furmana, ktorému kupuje cestovný koč. Z Hanau sa vracia domov do Tokaja v roku 1614. Stáva sa dvorným kňazom Lórantfyovcov, ktorí stále patria k najvplyvnejším rodinám na území Uhorska.
Dobový pismár na okraj tokajskej kroniky poznamenáva: "Ctený a veľavážený duchovný pán Szepsi Laczkó Máté sa nezahĺbil do dejín teológie, ale jeho písomnosti majú skôr svetský charakter. Ba často sa vyjadruje o víne zbožnejšie než sa patrí. Ba často tvrdí, že ho čoskoro budú piť mocní tohto sveta - králi, cisári, ba aj samotný pápež..."
Píše sa rok 1631. Je koniec novembra. Jeseň je dlhá a teplá. Spevy a vrava zberačov hrozna stíchli, k slovu prišli šliapači hrozna, sladkým muštom sa plnili sudy. Hrad Csonkavár v Kráľovskom Chlmci je už 83 rokov zo všetkých strán okyptený, strecha strhnutá. To všetko na príkaz kráľa, pretože hradní páni za tureckej nadvlády Uhorska sa pridali k nepriateľovi. Majster Máté však v pivničných priestoroch objaví vhodné priestory na svoje pokusy. Pozdĺž stien sklepenia sa hromadia tégliky a bachraté fľaštičky. Na hrubo otesanom stole leží ošúchaná kniha. Poznámky "meštera", tak ho volajú sudári, zberači i šliapači hrozna, sa raz stanú božským požehnaním tokajských vinohradov. Vo fľaštičkách je nové víno, ale aj hrozienka - "svrknuté a vysušené bobule hrozna".
Dnes sa už nedozvieme, kto riadil myseľ i ruky majstra Mátého, keď do suda, v ktorom bolo asi 150 litrov kvalitného suchého mladého vína, pridal asi 20 - 25 kilogramov hrozienok. Dlho stál nad sudom a premýšľal. Potom zobral na hrubo otesanú lopatu z orechového dreva a premiešal mladé víno s hrozienkami, aby sa aróma a zlatistá farba skôr uvoľnili. Jedno je však isté. Boli položené základy k výrobe ojedinelého tokajského vína. Príde čas, keď mu budú vykať mocní tohto sveta. V latinsko-maďarskom slovníku Fabrícia Balázsa sa prvýkrát objavuje termín "cibéby", čiže hrozienka, ktoré použil pri výrobe prvého Tokajského Aszú Szepsi Máté Laczkó. V roku 1655 zber cibéb už predpisuje prvý zákon v súvislosti s tokajskými vinohradmi.
Päť rokov pred spomenutým ustanovením o zbere cibéb na Veľkú noc sa z oblasti hradu Csonkavár v Kráľovskom Chlmci pohne furmanský povoz. Na korbe sedia dvaja muži. Tokajský furman a majster Máté. Pre manželku svojho všemocného a milostivého zemepána Zuzanu Lórantfyovú vezú nevšedný dar. Prvé, jedinečné Tokajské Aszú. Vdova po kniežati Jurajovi Rákoczim I. víno rada ochutnala. Bola nadšená lahodnou chuťou a nádhernou farbou pripomínajúcou východ slnečného kotúča. Svetovú slávu tokajským vínam nemohol uprieť žiaden kráľovský alebo cisársky dvor... Vo svetovej kronike vína je zápis: "The Tokaji Aszú winemaking process is first described by Abbot Szepsi Laczkó Máté..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
