absolvuje kvôli pracovným povinnostiam. Vždy sa zastaví v nejakom mestečku kvôli vychýreným dobrotám - rezňu v žemli v Poprade, pečeným rebierkam a krídelkám v Spišskej Novej Vsi, štrúdli v Košiciach a ďalším lakocinkám, ktoré oblažujú telo i dušu.

Pri častej, alebo nadmernejšej konzumácii však môžu telesnú schránku nielen občerstviť, ale aj zaguľatiť. Tento večný, schizofrenický boj dobra a zla, ktoré potraviny v sebe skrývajú, spôsobil aj u Hanky isté, povedzme zoženštenie, čo vyústilo dokonca v jedovatú poznámku susedy v okne na prvom poschodí, keď spokojná Hanička vychádzala veselo si popiskujúc v krátkej sukienke na gumku (lebo sa rozťahuje) a v pupok odhaľujúcom tričôčku, aké sa nosí a suseda zatiahla protivným hlasom - Óóó, dakto si trúfa - až Haničke takmer zabehlo.

Okamžite sa vrhla na inzeráty a našla vo svojej pracovnej ceste miesto na ešte jednu dôležitú zastávku.

Veštím budúcnosť, sľubovala Manuela a jej pálčivý pohľad prenikol z tlače až na dno pažravej Haninej duše.

Žena v stredných rokoch ju privítala s milým úsmevom, lebo v nej spoznala jednu z mnohých zákazníčok, ktoré sa pýtajú na zdravie svoje, svojich detí, svojich rodičov, svojho manžela, na ich úspechy, na prácu i zamestnanie, na výhru v športke a či muž prestane piť a hrať automaty a behať za kurvami a ona im vždy po pravde, lebo guľa a karty neklamú, vyklopí ich budúcnosť.

"Chcela by som vedieť, či schudnem," vybafla Hana na Manuelu.

Tá zachovala dekórum, nedala znať, že vidí zabalenú bagetu s kuracím mäsom a fajnou tatárkou, ktorá trčala Hani z vrecka, vytiahla čarovnú guľu, vyložila karty, chvíľu ich vykladala, poťažmo do gule čumela, i si dačo pohmkávala, čo Hanu očividne znervóznilo, preto začala podvedome chrúmať maličký koláč a nervózne ho prežúvala očakávajúc verdikt, od ktorého závisel celý jej život.

"Samozrejme, že schudnete," chcela počuť Hana z úst Manuely, keď ich otvorila. Ozvalo sa však:

"Nie, milá moja, neschudnete."

"Ako to, že nie?"

"Tak, že nie."

"Nie?"

"Nie."

"Vôbec neschudnem?"

"Áno."

"Áno, či nie?"

"Áno ako nie."

"Nieee? Už nikdy? Nikdy neschudnem? Odkiaľ viete, že už nikdy?" ziapala Hanka na prorockú ženičku, ktorá len mykala plecami a rezignovane ukazovala smerom k budúcnosti, teda ku kartám a farebnej guli.

Kto by to bol do tej veštice povedal. Vyzerala, že splní všetky priania ako zlatá rybka a ona si akurát konár pod svojím podnikaním podpílila. Ešteže v tej tajomnej miestnosti sedel vzadu i Gábor, a tak spoločnými silami vytlačili z veštiarne peniacu Haničku, ktorá na nich prevrátila stôl i s kartami i s guľou, ktorá sa, ktovie prečo, nerozbila, ale odrazila od zeme ako lopta za 40 korún z blšieho trhu.

Autor: Peter B. DOKTOR

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.