ale jeden hlas sa chudokrvnej koalícii pred schvaľovaním reformných zákonov zíde. S ním ich má "až" 69. Bohužiaľ, na rozdiel od hokejových celebrít u Elsnera nepoznáme ani podmienky "prestupu", ani čas, na aký sa novému klubu upísal.
Dobrá otázka je, že kto to je Jozef Elsner. Mediálne odkazy na jeho politickú existenciu totiž súvisia výlučne s parlamentným turizmom, iné známky života o sebe za dva roky nevydal. No - do NR SR sa vyviezol na kandidátke HZDS, kde bol asi na 20. mieste. Od Mečiara ušiel spolu s Tkáčom a ďalšími deviatimi kolegami do Ľudovej únie a vytvorili tzv. Klub nezávislých poslancov. V KNP vydržal do januára 2004 - odvtedy je Elsner nezávislý už na druhú. (Teda bol - do stredy.) Tých, ktorí vidia za každým rohom kufrík s polmiliónom, určite poteší informácia, že Elsnerovo opustenie KNP sa časovo kryje s opozičným návrhom na vyslovenie nedôvery Dzurindovi. Neskôr, pred jedným hlasovaním, Tkáč zglosoval Elsnera výrokom, že "je otázka, či u tohto poslanca zvíťazí morálka nad jeho firmou".
No - zdá sa, že zvíťazili hodnoty. Na mediálnom predstavení, ktoré absolvoval spolu s Malchárkom, si Elsner spomenul, že on bol vlastne vždy "v istom zmysle" liberál a vyznal sa, že "programové ciele s ANO sú temer totožné". Aké dojemné. Otázku, že kde bolo jeho liberálne presvedčenie, keď vstupoval do HZDS, alebo prečo liberála neobjavil v sebe aspoň pri schvaľovaní programového vyhlásenia vlády, si ale čitateľ kladie zbytočne. Je to fraška na pohľadanie. Cirkusantom z ANO a Elsnerovi nestačí, že z parlamentu robia bordel, oni ešte potrebujú urobiť z nás všetkých aj volov.
Aby sme len nehanili; aj takáto transparentná prostitúcia je akosi poctivejšia, ako podstolové pakty, do ktorých volič vôbec nevidí, len padá do mdlôb pri tom-ktorom hlasovaní. Samozrejme, pozadie zostáva nečitateľné; občania, ktorí dostali Elsnera do parlamentu, sa nikdy nedozvedia skutočné príčiny jeho úteku z HZDS, potom aj z KNP a vstupu do ANO. Podobne sme bezradní aj u ďalších bludných duší, ktoré sa potulujú po parlamente. Vieme len toľko, že situácia, keď každý siedmy poslanec je už niekde inde, kam ho voliči vyslali, je nenormálna a nemorálna a degraduje celý politický systém. Teda nielen zbehov a fluktuantov, ale aj ich materské strany a dokonca aj subjekty, ktoré sa tvária ako nedotknuté. Konkrétne KDH, SMK i Smer, ktorých predstavitelia každý druhý deň pripomínajú, že ich kluby sú stále v pôvodnom stave. To je pravda, ich podiel na chaose a úpadku mravov ale spočíva v tom, že z chladného politického kalkulu fluktuantov a prebehlíkov podporujú. Najviditeľnejšie hlasovaním o vzniku nových klubov na pôde parlamentu. Keď Tkáčova družina utekala od Mečiara, kibici z koalície i opozície sa predbiehali v uisteniach, že im klub odhlasujú - koalícia potrebovala náhradné hlasy (za KDH) na uznesenie o Iraku, Fico chcel oslabiť Mečiara... (Je zbytočné riešiť, čo by bolo, keby, ale keby vznik KNP parlament neodhlasoval, je celkom možné, že dnes by neexistovalo ani Slobodné fórum. Martinákovej partia síce klub nemá, lebo je ich len sedem, ale keď sa odtrhli od SDKÚ, tak s ním napevno počítali - cez rozpočet im škrtla Plháková. Teraz lanária Nemcsicsa...)
V takomto prostredí sa nikto nesmie diviť, že na Slovensku niet vrabca, ktorý by už nečvirikal o korupcii a kupovaní hlasov. Kým najvyššia politická trieda bude k putovaniu medzi stranami ústretová a verejne legitimizuje tento jav schvaľovaním nových klubov, funkciami vo výboroch či politickými rokovaniami s odpadlíckymi frakciami, dovtedy nemá žiadny jej predstaviteľ morálny nárok sa urážať za to, že občania pokladajú parlament za semenisko politickej korupcie. (Najmä ak taký vysoký hodnostár ako Veteška sám vyhlási, že "kupčí sa s hlasmi, viem o tom a potvrdzujem to".)
Tým nemá byť povedané, že sa nemôže vyskytnúť oprávnený odchod zo strany, keď jednotlivec či skupina poslancov cítia neprekonateľný vnútorný problém stotožniť sa s jej politikou či nejakou zmenou, ku ktorej došlo po voľbách. To ale nemôže byť norma ani móda, ale výnimočná udalosť raz za čas. A aj v takom prípade je slušné a korektné, ešte aj keď poslanec cíti pravdu na svojej strane, vrátiť mandát. V poriadku - dá sa akceptovať aj prípad, že vrátenie mandátu niekto vníma ako nezlučiteľné so svojím svedomím. Také čosi sa môže výnimočne tiež stať a v najbližších voľbách vyrieknu ortieľ voliči. Kauza Elsner a jemu podobní však s akoukoľvek morálnou či politickou výhradou svedomia nemá nič spoločné, je výsmechom voličom a nožom medzi rebrá zastupiteľskej demokracie. Politika nie je hokej, poslanec nie je v parlamente za seba.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
