korún a presne o toľko bude nižší aj náš domáci produkt. V ten istý deň ako všetci (ne)veriaci oslavovali dňom pracovného pokoja sviatok sedembolestnej panny Márie sme si všetci pripomenuli aj sviatok osembolestného Róberta Fica, ktorý presne pred 40 rokmi prvýkrát zaplakal na tomto sveta. Dobové pramene si už síce nespomenú, či Robi plakal preto, že ani do štyridsiatky sa nedočkal vytúženého premiérskeho kresla alebo jednoducho nevedel nájsť Smer, ktorým sa vychádzalo z nemocnice, avšak to nič nemení na skutočnosti, že všetci tí, čo si nestihli pripiť na jeho zdravie by tak mali urobiť čo najskôr. Štyridsiatka je u Robiho významným míľnikom, okrem iného preňho znamená, že už konečne môže kandidovať na prezidenta, čo by síce rada urobila aj jeho kolegyňa Monika, ale tú už pre istotu poslal aj s Flašíkom do Bruselu. A tak, ak vám v nedávnych prezidentských voľbách chýbala šťava, nebojte sa, o štyri roky bude doslova tiecť prúdom. To líder Smeru postupne začne vyhlasovať, že len nateraz posledné prezidentské voľby neboli pre jeho stranu významné, ale tie nasledujúce už začnú brať vážne, lebo v nich sám bude kandidovať. Otázkou je teraz už len to, kto bude o ďalších 4,5 roka brať vážne R. Fica.
Zo všetkých Slovákov dopadol v posledných dňoch najlepšie náš mikipremiér. Ešte začiatkom týždňa odcestoval na oficiálnu priateľskú návštevu Chorvátska, kde tamojším papalášom trošku pomastil ich tučné brušiská. Chorvátom sľúbil, že stratí slovko dve u svojich kamošov v NATO a Európskej únii, aby ich tam prijali podobne ako nás, teda ako ďalších chudobných príbuzných. Krátka pôvodne jednodňová návšteva sa však pretiahla ešte o ďalšie štyri dni až do víkendu. Premiér sa totiž rozhodol využil ponuku chorvátskeho Mikyho, aby sa spoločne so svojou dcérou a manželkou Evou vyvaľoval na pláži v Dubrovniku v rámci relaxačného pobytu sponzorovaného miestnou vládou. A to je dobré, lebo predseda vlády už nemusel mastiť bruchá Chorvátom, ale naopak si to svoje spolu s chrbtom nechal pomastiť manželkou a jej opaľovacím krémom. Lenže to nemohol robiť každý deň, lebo sa voči nemu spikli nielen koaliční partneri, ale podľa Jadranky na STV aj tlaková níž nad Islandom. Jeden z jej južných výbežkov dorazil až do Dubrovníka a odsúdil premiéra namiesto ničnerobenia k návšteve pamiatok zapísaných aj v UNESCO zozname svetového kultúrneho dedičstva. Náš Miky sa medzi pamiatkami určite musel cítiť ako doma, pretože sám je jednou z nich. Ako jediný z predsedov vlády krajín V4 prežil dve funkčné obdobia na rozdiel od zvyšných troch nedávno odstúpených premiérov...
A teraz trochu matematiky. Ak viete počítať do 6,5 a za toto číslo dáte päť núl, dostanete, koľko nás stáli februárové poväčšinou nočné výlety našich rómskych spoluobčanov po obchodných centrách ako aj po maličkých predajniach potravín na východe Slovenska. Na to sme výnimočne neprišli my, ale Liška. Podriadení tejto lesnej zveri na ministerstve obrany starajúci sa o náš pokojný spánok si sadli ku kalkulačkám a spočítali celkové náklady spojené so zásahom armády. Optimisti ako tradične očakávali menej, pesimisti viac, jedno je však isté, že spomínaný zásah nezaplatia tí, voči ktorých "privatizačnýcm" chúťkam bol namierení, ale daňoví poplatníci prevažne z radov gádžov. Zo šesť a pol melóna dačo išlo na diéty, niečo na preplatenie nadčasov a nočných služieb a zvyšok sa precestoval medzi Blavou a východom. Pozitívne je aspoň to, že Liška s Kaníkom a ďalšími zvermi vo vláde konečne prišli na to, že už môžu zrušiť svoj februárový rozkaz armádnej pohotovosti. Situácia sa podľa nich už vraj stabilizovaná a dôvody na vyčlenenie vojakov pre východ pominuli. Škoda len, že nikto z nich sa nevyjadril, či dôvody pominuli do Fínska, Belgicka alebo Veľkobritánska...
Pomaly, ale isto sa do nášho diania začína zapájať aj prezident Ivan Gašparovič. Ten sa vcelku žoviálne rozhovoril aj o vládnej koalícii. Podľa neho sa skladá z "voľnomyšlienkarov z ANO, ortodoxných pravičiarov z KDH, nacionalistickej maďarskej strany a SDKÚ, ktorá, žiaľbohu, niekedy nevie, čo je". Gašpi to priklincoval tým, že pri súčasnom systéme sa nedodržiava vládny program, pretože každá strana si presadzuje svoj program. V SDKÚ správne podotkli, že prezident nepozná realitu Slovenska, vládny a ani ich volebný program, lebo nie je ich členom. Ľudia z SDKÚ však zabudli na to, že keby ich členom bol, nikdy by sa nestal prezidentom ako napríklad ich Edko...
A na záver tu máme ešte niečo pre Saktora a pre všetkých tých, čo sa radi oháňajú tým ako pomáhajú všetkým pracujúcim. Pri Váhu pribudlo uplynulý týždeň 5 nezamestnaných, keďže vedenie istej papierenskej firmy v Ružomberku na hodinu prepustilo kvinteto členov petičného výboru, ktorí žiadali zvýšenie miezd. Pod ich petíciu sa podpísalo okolo 800 ľudí, čo je asi 90 percent všetkých zamestnancov vo výrobe. Kto vie, kde vtedy bol I. Saktor, R. Fico, J. Ševc a ďalší humoristi, ktorých agenda sľubuje boj proti buržoáznym praktikám a rannému kapitalizmu, ktorý sa na Slovensku vyskytuje. Teraz mali skvelý príklad dokázať opodstatnenosť svojich viet, no zrejme čerpali podľa Zákonníka práce dovolenku, a tak sa nemohli vyjadrovať. Odborársky boss I. Saktor však predsa len niečo vyhlásil, keď povedal, že nemá o situácii v podniku dosť informácií, hoci médiá o nich informujú už od pondelka... Myslí si však, že "lepšie je protestovať v rámci odborov, lebo majú v zákone o kolektívnom vyjednávaní ochranu". Nuž, zrejme sa opäť potvrdzuje, že odbory reprezentované KOZ sú v podstate nanič, lebo aj tak nič nevybavia. Prípadne ak privrieme obe oči na to, aby tí, čo im platia členské príspevky, luxusne živili zopár vypasených darmožráčov na ich čele. A tí im preto, aby vykázali aspoň nejakú prospešnú činnosť na oplátku, sa postavia so svojimi ľuďmi pred hraničné priechody, aby sme náhodu nemohli prejsť mimo SR alebo prípadne zablokujú diaľnicu ľuďom, ktorí sa pre nich zrejme paradoxne môžu ponáhľať aj do práce...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
