schválená 23. septembra. Hoci si viacerí nevšimli, sú totiž presne dva roky po voľbách a dva roky od budúcich. Polčas volebnej periódy je míľový kameň, ktorý je v tradičných demokraciách impulzom k rozsiahlym úvahám a hodnoteniu - vlády, parlamentu, koalície, opozície, sľubov i verejných pomerov. Len na Slovensku je väčšou témou - teda aspoň centrálnych médií - sto dní Ivana Gašparoviča... Haha.
Dva roky, ktoré máme za sebou, neotriasli krajinou tak, ako sa dalo čítať z volebných výsledkov. Ale pozor - otrasy ešte iba prídu. Hlboké zmeny, ku ktorým otvoril cestu nečakaný náklad volebných urien, sú upečené v legislatíve, ale ešte neúčinkujú v plnej miere. Napríklad Zajacove zákony naplno zaberú až v rokoch 2006-07 (pokiaľ ich Fico nezruší, ako sľubuje). Dôchodková reforma bude nabiehať roky. Daňové zmeny sa už nechávajú cítiť, ale tiež to ešte nie je ono... Výnimkou, ktorá zabrala okamžite, sú sociálne dávky. Na stagnujúcej zamestnanosti vidno, že veľmi pomaly sa ujímajú aj reformy pracovného práva.
Čo je pozoruhodné, Slovensku sa vyhli nepokoje či veľké štrajkové vlny - ak teda odrátame rómske rabovačky... Obyvateľstvo znáša liečbu, ktorú si, buďme úprimní, proti vlastnej vôli naordinovalo, veľmi dobre. Reformné pokusy, ktoré vidíme na Západe či u susedov, sú omnoho povrchnejšie a nerežú na dreň systémov. Napriek tomu ich sprevádzajú masové vzbury a ohromný pokles obľúbenosti politických garnitúr, ktoré sa pod tlakom nevyhnutnosti k zmenám odhodlali. Štvorkoalícia, ktorá zvíťazila pod Tatrami v septembri 2002, sa má k svetu. Neprehrala dokonca ani júnové eurovoľby, čím sa okrem nej môžu pochváliť iba tri iné vlády; v 21 krajinách Európy voliči vládne garnitúry odmietli. Slovensko je dva roky po zlomových voľbách skrátka v pokoji, čo nie je v súčasnej Európe málo. Len Fico po fiasku s referendom o skrátení volebného obdobia už nevie, čo by vystrojil, aby vyburcoval národ k odporu. (Všimnime si, ako sa ukľudnil Saktor - odborári už pol roka nedemonštrovali.)
Za reformy skladajú Slovensku poklony medzinárodné inštitúcie a analytici doma i zo všetkých kútov zemegule. Ratingové agentúry hlásia, že SR dobehla susedov, ktorých hodnotili ešte v r. 1998 o tri stupne vyššie - v investičných i úverových známkach. Svetová banka vyhlásila SR za premianta v zlepšovaní podnikateľského prostredia. A tak ďalej. Ale - podľahnúť eufórii sa nesmie. Reformy sú citeľné, ale nie všetky konformné so zdravým rozumom. Pomýlené je napríklad posilnenie priebežného piliera dôchodkového systému a celá filozofia "zásluhovosti" - zavádza solidaritu naruby, teda chudobných s bohatšími. Sociálna reforma má tiež logickú dieru; zachovala obrovské transfery aj smerom k tým, ktorí ich nepotrebujú - plošné detské prídavky vyjdú ročne na 10 miliárd. Neudržateľné do budúcnosti. Zajacova reforma je hybridom, ktorý iste stavia zdravotníctvo na nohy, ale minister už deň po schválení zákonov pripúšťa, že prídu ďalšie novely. A tak ďalej - rezy sú hlboké, ale občas protirečivé a temer všetky zákony nesú stopy poslaneckého populizmu.
V oslepujúcom kontraste s polčasovou bilanciou reforiem je umelecký dojem. Príšerný. Premnoženie tzv. nezávislých poslancov ohrozuje stabilitu i kredibilitu parlamentného systému, keďže jeho základ - nepísaná zmluva medzi poslancom a voličom - sa porušuje v miere, ktorá už nie je tolerovateľná. Aj keby napr. Zajac vyloboval podporu svojich zákonov vo všetkej počestnosti - čo je veľmi pravdepodobné - mraky korupčných podozrení nad touto reformou už nikto nerozptýli. Nemuselo to tak ďaleko dôjsť, keby koalícia i opozícia pristupovali k parlamentnému turizmu menej benevolentne. V dezolátnom stave sú koaličné strany a ich mravy. Strata parlamentnej väčšiny je len dôsledkom úpadku a vzájomnej neznášanlivosti, ktorá fatálne poznačila vnútorný život vládneho spolku. Premiér je ľudsky i morálne na odpis, prežíva len zásluhou faktu, že mocenské zmeny by ohrozili sociálne zabezpečenie určujúcej väčšiny politickej triedy. Nehybnosť a odpor k zmenám v koalícii sa zakrýva heslom, že niet mocenskej alternatívy, čo je iba pravdou, ktorá milosrdne ospravedlňuje nečinnosť a marazmus.
Je ozajstným paradoxom doby, že práve v takejto nemožnej konštelácii sa realizujú reformy. Koalícia, ktorá nie je schopná zvoliť ani podpredsedu parlamentu, pretláča na Slovensku najťažšie zákony, na aké väčšinové vlády s omnoho stabilnejším zázemím nemajú ani pomyslenie. Absolútnym debaklom opozície je, že koalícia je na mizine a čaruje bez väčších obáv o svoje politické prežitie... Dzurinda už celkom vážne premýšľa o svojom treťom pontifikáte. Také je Slovensko - dva roky po.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
