Osobu choreografa Jána Ďurovčíka je zrejme zbytočné predstavovať. Hovoria zaňho diela, ktoré z tohto michalovského rodáka spravili vyhľadávanú persónu s nezameniteľným rukopisom. Na svojom konte má celý rad vydarených umeleckých programov, tanečných inscenácií, baletov či muzikálov. Z tých posledných si diela ako Strom, Cirkus Svet alebo GASP určite pamätajú i diváci z východu. "Jano", ako mu hovoria privilegovaní, sa zo zásady nezúčastňuje žiadnej zo svojich premiér, lebo tam vraj už nemôže zakričať "STOP!". Našťastie, na premiéru nášho rozhovoru prišiel.
Spomínate si ešte na svoje začiatky?
"Jasné, začínal som na podobnej súťaži, ako je tá, ktorej som dnes predsedom. Bola to celoslovenská súťaž v pódiových skladbách. Dostal som sa cez miestne, oblastné, krajské a potom slovenské kolo. V tom čase som študoval strednú ekonomickú školu v Trebišove, hoci som už od štrnástich vedel, že chcem robiť choreografa. Ale vtedy to nebolo také ľahké. Človek potreboval pri prechode na inú školu odporúčanie, no a mne z ekonomiky odporúčanie na umeleckú vysokú školu dať nemohli. Museli ste mať vtedy za sebou nejaký špeciálny výsledok. Tak som sa dal na tú súťaž, vyhral a škola mi napokon to odporúčanie dala. Pamätám si, že jedna z tých tanečných skladieb sa volala Hirošima."
Splnili ste si už všetky chlapčenské sny, alebo ste si ešte voľačo dlžný?
"Som si toho dlžný ešte strašne veľa. No zároveň prichádzam na to, že to, čo som si predsavzal, sa mi možno už v živote nesplní. Svet sa predsa len trochu otočil. Pamätám si, že keď som začínal, túžil som po tom, aby sa aspoň jedno z mojich diel hralo v parížskej opere. Toto som si dlžný dodnes, aj keď moje dielo videli už i diváci tokijskej opery. No ako sa časy menia, pomaly si uvedomujem, že isté veci už nie sú natoľko podstatné. Momentálne je pre mňa podstatné to, že rovnakí diváci, akí sú v Paríži, sú i v Košiciach, Michalovciach, Bratislave. Viac ma už zaujíma práca samotná, taká, aby bol konečný zážitok pre ľudí zaujímavý."
Boli vaše študentské roky, ako sa hovorí, najkrajšie?
"To sú také mylné mýty o umelcoch. Boli sme ubytovaní na Átriáku a naše bloky boli neustále prázdne. Pretože ten, kto chcel naozaj niečo dosiahnuť, bol od rána do večera v škole. Herci či tanečníci boli neustále zainteresovaní v nejakých aktivitách, takže tak ozajstne sa žilo a žúrovalo len v ostatných častiach intráku. My sme v kuse robili od vidím do nevidím. Navyše, ja som študoval na VŠMU len prvý rok, v druhom ročníku som odišiel študovať do Belgicka, a keď som sa vrátil, už som začal robiť nejaké veci pre divadlá. Takže študentské roky mi zbehli, ani neviem ako. Ale škola mi dala veľa. V Belgicku som sa naučil, že si musím brať a nie čakať, že dostanem. Veľmi rýchlo som si vyselektoval, na ktoré predmety chodiť budem a na ktoré nie. Niektoré som navštevoval dokonca spolu s tretiakmi či štvrtákmi a na iných hodinách som sa absolútne neukázal. Vedel som, čo ma zaujíma a mal som jedinečnú možnosť sa niečo naučiť, čo som si veľmi vážil. Práve tam sa mi otvorili oči a pochopil som, ako to v živote chodí."
Ako vyzerajú vaše návraty do Michaloviec?
"Podarí sa mi to tak dvakrát do roka. Keď dôjdem domov, väčšinou je to veľmi nakrátko a buď oddychujem pred telkou, alebo zájdem s kamarátmi na pivo, či absolvujem rôzne rodinné návštevy. To skôr moji rodičia chodia častejšie do Bratislavy, ako ja za nimi na východ..."
...nechýbajú na žiadnej vašej premiére, sú vašim šťastným talizmanom?
"Jasné. Rodina je pre mňa základ. Práve moji rodičia ma naučili vnímať krásu, estetiku, dali mi všetky nevyhnutné ľudské hodnoty. A boli na mňa prísni. Odmalička ma vychovávali k tomu, že niečo dostanem, až keď niečo spravím, učili ma zodpovednosti za svoje chyby. Pamätám si, že mi raz ako malému ukradli zlatú obrúčku, ktorú som mal dať spolužiačke do opravy. Normálne to vyšetrovali policajti a akoby to nestačilo, dostal som od rodičov trest navyše. Mal som pätnásť a bral som veci na ľahkú váhu. Aj keď som to často znášal ťažko, malo to svoj zmysel a som im dnes za to vďačný."
Veľa sa hovorí o strete východnej a západnej kultúry. Vy ste teraz často pracovne cestovali do Japonska. Naučili ste sa niečo od tamojších ľudí?
"Skôr mi prišlo strašne ľúto. Že to nemáme doma. Hneď by som vymenil tunajšie myslenie za to ich. Keby sme mali hoci len desať percent z japonského myslenia, žijeme si tu ako králi. My napríklad netušíme, čo to vlastne znamená byť zamestnaný. Že kvalitu života zvyšujú bežní ľudia, zamestnanci, ktorí si vážia svoju prácu a vedia ju robiť dobre. Ale nevymenil by som život tu ani za nič. Najluxusnejší apartmán v tamojšom centre je o polovicu menší, ako náš byt v Petržalke..."
...ešte stále ste verný svojmu starému bytu na sídlisku?
"Dokonca som si kúpil byt v centre, a keď som bol na vážkach, ktorý z nich prenajať, prenajal som ten v centre. Po prvé som pol roka z roka preč a po druhé mi veľkomestský ruch pod oknami nechýba."
Rytmus je silnou charakteristikou vašich diel. Aký rytmus najlepšie vystihuje vás?
"Asi rytmus srdca. Ale to je prirodzené, veď srdce zmenou pulzu vyjadruje emócie svojho nositeľa. Potrebujem emócie. Ľudia prijímajú omnoho viac vnemov, mozog vyrástol, doba sa zrýchlila a s ňou aj umenie. Deti sa už nehrajú s kamienkami, ale sedia pri internete. I ja mám zrýchlený život. Niektorí mi dokonca vyčítajú priveľa plánov či významov v inscenáciách, ale taký je svet."
Strhujúca hudba je neoddeliteľnou súčasťou vašich inscenácií. Ako vyzerá vzájomná komunikácia medzi vami a vašim dvorným skladateľom Henrychom Leškom?
"To by bolo nadlho. Spolupracujem len s ľuďmi, ktorí sú otvorení dialógu. Medzi nami sú to nekonečné debaty o predstavách oboch strán. Niekedy mu predspievavam, približujem, ako to vidím ja, diskutujeme o deji, scéne..."
Netajíte sa láskou k spevu, bude z toho niečo viac?
"Je to moja obrovská vášeň, žiaľ, nemám naň zatiaľ čas. Najviac som toho naspieval v Čechách, kde som rok hral v muzikáli Pomáda, neskôr to bolo na Novej scéne v roli hrobára v Hamletovi. Spevu si užijem vždy, keď chystáme nejaký nový muzikál. A preto sa teším, že konečne uzrie svetlo sveta i odkladaný Hriešny tanec, ktorý dokonca príde aj do Košíc."
Ktorému hriechu z "Cirkusu svet" neviete odolať?
"Jednoznačne obžerstvu, to je asi základný hriech, ale myslím, že sa na mňa nalepili hádam všetky. Klamstvo? Veľké klamstvá nenávidím, ale som plný malých, ktoré sú často otázkou taktu. Ďaleko odo mňa je rozhodne pýcha."
Netajíte sa vplyvom folklóru z východného Slovenska. Oslovila vás podobne ešte nejaká iná časť sveta?
"Samozrejme. Neexistuje, aby vás neoslovila orientálna, či černošská kultúra. Ale ja si myslím, že ak chceme byť niečím zaujímaví, malo by to byť niečím, čomu rozumieme. A ja rozumiem slovanskej kultúre, lebo som Slovan. Preto robím veci, ktoré robím. Ide mi o prezentáciu našej filozofie, ktorou jedine môžeme byť pre svet zaujímaví. To je dôvod, prečo som v baletoch spracovával najmä slovanských autorov, ako je Stravinskij, Janáček či Dvořák. Prijímam ich témy, ktoré mi niečo hovoria a aspoň si myslím, že im rozumiem."
Obdivujete režiséra Baza Luhrmanna. Prečo práve on?
"Lebo je to génius. Keď Boh nadeľoval talent, naňho vylial celú miešačku a na nás ostatných zvýšil ten zbytok, čo sa vylial po ceste. Videl som jeho Moulin Rouge a neustále som mal pocit, že vidím dokonalosť. Ten človek vás vie v jednej minúte rozcitlivieť a za chvíľu zabiť. Podľa mňa je to dokonalé dielo, sám som dva dni potom plakal. Z ľútosti, že mne sa asi v živote niečo podobné nepodarí urobiť."
Rómeo, Spartakus, Rasputin, to je len pár mužských hrdinov z vašich diel. Ktorý z nich je vám najbližší?
"Žiaden. Nevraciam sa k hrdinom, keď, tak len k celým inscenáciám. Hrdinov si vyberám podľa ich životného osudu, podľa toho, či sa dá zaujímavo vyrozprávať. Ak je tam nejaká kontroverzia, emočný náboj, zaujímavý nádych. Druhou stránkou je zas dramaturgia divadla, ktorá vám hovorí do toho, čo sa hodí a čo nie do divadelného repertoáru."
Ako vlastne vnímate budúcnosť tanečného umenia na Slovensku? Na kultúru dnes nie sú peniaze, baletným umelcom zrušili výsluhové dôchodky. Mnohí s tancom končia, alebo hromadne hľadajú šancu vonku, pričom v tunajších divadlách tancujú cudzinci. Má to tu ešte nejakú perspektívu?
"Asi pred tromi rokmi som predpokladal zánik tanca na Slovensku. A mám pocit, že sa to viac-menej aj stalo. Tanec tu proste neexistuje. Samozrejme, myslím to v prenesenom význame. Základným problémom tejto krajiny však je, že baletu tu nerozumie nikto a nikto tento fakt preto nezverejní. Je tu pár ľudí, ktorí sa snažia. Ale to nie je práca, ktorá by dokázala pohnúť súčasnými pomermi. Tento štát a jeho ministerstvá kultúry (za všetkých doterajších vlád) jednoducho nevytvára absolútne žiadne podmienky pre tunajšie tanečné umenie. Naopak, svojimi krokmi ho plánovito likviduje. A už ho podľa mňa zlikvidovalo. Balet síce inštitucionálne existuje, ale ide o to, čo plodí a kto a pre aké pohnútky v ňom tancuje. Sú tí ľudia hrdí na to, že sú tanečníci? Pár ťahačov, ako je Ondro Šoth v Košiciach, to nevytrhne. Pretože u nich je to na deväťdesiat percent osobnostný prínos, čo je sebazničujúce. Jednoducho, ono to tu musí fungovať aj bez Ondra Šotha, Libora Vaculíka či Jána Ďurovčíka."
Keby ste mali znovu štrnásť, ale žili by ste za takýchto podmienok, dali by ste sa opäť na tanečnú dráhu?
"Dal. Ale dnes už viem, že 'jediná' chyba môjho života bola, že som sa vrátil z Belgicka. Tým by Slovensko vôbec nebolo ukrátené. Rovnako by som tu hrával, ale tvoril by som tam. Keby som to tam dotiahol tak, ako tu, bolo by to dnes všetko iné."
Napriek tomu môžete oproti iným stále hovoriť o šťastí...
"...áno, z mojej strany je pokrytecké toto všetko tvrdiť. Mnohí mi to vytýkajú, ale ja teraz nehovorím za seba. Je strašné tvoriť na tomto piesočku, kde si úpenlivo uvedomujete, že dokážete ako atlét svoj čas zabehnúť pod desať. Keď vám však nedajú dobré tretry, čo vám tu nikdy nedajú, vždy to bude len jedenásť."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
