decentralizácia. Otázky sú dve: Či klinec bol trafený presne po hlave a kto bude mať z operácie väčší úžitok - samosprávni bossovia alebo občania.
Najzásadnejšou zmenou, ktorú posledná várka zákonov k reforme verejnej správy prináša, je presmerovanie výnosov z priamych daní fyzických osôb, ktoré sa stanú príjmom obcí (70 percent) a vyšších územných celkov (23,5 percenta). Zákon zavádza aj nový systém miestnych daní - obce získavajú od januára suverénne právomoc stanovovať a vyberať nielen daň z nehnuteľností, ale napr. aj za psa, užívanie verejného priestranstva, hracie automaty a pod. Budú fakultatívne - môžu ich vyrubovať, ale nemusia. Povinný zostane iba poplatok za komunálny odpad.
Týmto manévrom sa vlastne završuje celý komplex reformy verejnej správy. Po originálnych príjmoch, ktoré im poskytnú autonómiu od centrálnej vlády, volali samosprávni funkcionári a lobisti ZMOS-u 14 rokov. Trochu srandovné preto je, že v posledných mesiacoch už tento proces akoby skôr brzdili. Zľakli sa seba či novej zodpovednosti? Vymýšľali rôzne teórie, že prerozdeľovacie koeficienty sú zle nastavené, tam zarobia, tu prerobia a podobne. No - fakt je ten, že spravodlivé prerozdeľovanie, s ktorým by boli všetci spokojní, neexistuje. Terajší model zohľadňuje nielen počet obyvateľov, ale v rámci neho aj podiel ekonomicky neaktívnych občanov. Nedajú sa vymyslieť také zásady decentralizácie zdrojov, ktoré by stopercentne zohľadnili aj bohatstvo či zaostalosť obce, regionálne diferencie a pod. Je jednoducho prirodzené, že niektorým mestám, obciam či celkom zmeny prospejú a iné prídu skrátka. Nikomu ale nespadne strecha na hlavu ani nezhynie od hladu - ak príjmy z daní fyzických osôb nebudú podľa očakávania, štát dorovná. Aj to stojí v zákone. A ak zablúdi do regiónu Dzurinda - ako v piatok do Košíc - sľúbi aj čosi navyše.
Miestnej demokracii reforma len pomôže - k právomociam, ktoré sa majú vykonávať čo najbližšie k občanovi, prichádzajú peniaze. Tak hovorí teória. Prax bude ale asi temnejšia. Hoci sa proti princípu fiškálnej decentralizácie nedá namietať, je veľmi pravdepodobné, že zo slobody občana viac uberie ako jej pridá. Presmerovanie dane z príjmov fyzických osôb na obce a vúcky totiž znamená, že ďalšie znižovanie momentálne devätnásťpercentnej sadzby je fakticky vylúčené. Vždy budú v prevahe chudobné lokality, ktorým ročná dávka peňazí stačiť nebude. Ani skutočne dramatický a viacročný rast ekonomiky a HDP nezlomí tlaky ZMOS-u, ktorý ako najsilnejšie lobistické združenie v štáte si nenechá siahnuť na svoj kľúčový príjem. O to väčšmi, že komunálni politici už v procese prijímania zákona dokázali, že sa štítia zvyšovania miestnych daní, ktoré budú v ich kompetencii. Nečudo - majú strach, že voliči im každé siahnutie do vrecák zrátajú. Darmo Viktor Nižňanský volá, že "aj samosprávy sa musia naučiť robiť reštriktívnu politiku". Proti snahám a zníženie priamych daní budú zápasiť ako o život už len preto, aby sami nemuseli znášať konflikty - či už v oblasti zvyšovania podielových daní, alebo krátenia výdavkov.
Tu je veru smutný rub decentralizácie; zmrazenie daňovej sadzby - takpovediac na večnosť - je nepríjemná a neprimeraná cena za "priblíženie správy vecí verejných občanovi". Je dokonca možné, že blokácia sadzby z príjmov fyzických osôb paralyzuje aj pokusy o znižovanie iných druhov daní - právnických osôb a DPH. Filozofiou rovnej dane je totiž jediná plošná sadzba, čo bude platiť aspoň dovtedy, kým zostane ministrom financií Mikloš... Samozrejme, je aj taká možnosť, že si raz zvolíme slušných a rozumných komunálnych politikov, ktorí jedného pekného dňa prídu na to, že skutočným bohatstvom obce sú bohatí občania. Nádejou v priaznivejší vývoj zostáva, že vonkajší tlak na znižovanie daní môže byť ešte enormný. Najmä ak sa trend utáborí v celej EÚ. To ale nie je perspektíva najbližších rokov...
Reforma verejnej správy začínala ako gigantický projekt prvej Dzurindovej vlády. De facto aj najťažší. Schválenie prvého balíka zákonov, ktoré ustanovilo osem samosprávnych krajov (miesto dvanástich), prinieslo značné sklamanie zástancov radikálnej zmeny a vyústilo dokonca do demisie vtedajšieho splnomocnenca vlády Nižňanského. Dnes ten istý Nižňanský dielo završuje, hrdo sa k svojmu dieťaťu opäť hlási a tvári sa, že je všetko v úplnom poriadku a dolaďovať a korigovať sa budú už iba maličkosti. V ZMOS-e pritom už vážne pretriasajú myšlienku vrátiť regionálne školstvo štátu, lebo dospelu k záveru, že ho nevyfinancujú. Chcú skrátka ďalšie peniaze. Front verejnej správy, zdá sa, nebude v pokoji nikdy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
