jeden hlas a vo voľbe podpredsedu krásne zosmiešnili Jirka Malchárka, umelecký dojem je žalostný. Napriek pretrvávajúcej menšinovosti koalície presadili vládne strany pre seba najpodstatnejšie veci - Zajacove zákony a fiškálnu decentralizáciu. Teraz už môže koalícia naozaj vyhlasovať, že naplnila 90 percent programového vyhlásenia vlády. (Mikloš sa takto vystatoval už pred rokom, čo vtedy nebola pravda.)
Dozvuky bankrotu nabrali v HZDS, Smere i Slobodnom fóre (ktoré sa samo deklaruje za "opozičnú stranu") "vesměs" konfliktný priebeh. Náhoda im totiž podsunula únikovú tému, keďže vo všetkých troch prípadoch sa neúspechy párujú so straníckou neposlušnosťou rebelov. Tí síce nenesú vinu na ničom, nakoľko Zajacove zákony boli istené partiou nezávislých, ich hlasovania však dostali výraznú mediálnu "promotion".
Exekúcia poslanca Hanzela, ktorý prišiel o miesto v predsedníctve Smeru, je vyvrcholením nervozity a dezorientácie Roberta Fica. Podozrenie, že Hanzel bol "kúpený" koalíciou, keďže sa s ním uvažuje na veľvyslanecký post, je stále len podozrenie. Možno dôvodné - ale nič viac. Verdikt je v čelnej kolízii s princípom slobodného mandátu poslanca. Ficova argumentácia, že "nebude tolerovať takéto úlety od politickej línie Smeru", je v danej chvíli hlboko nedemokratická. Samozrejme, poslanec volený v pomernom systéme reprezentuje program strany. Nedá sa ale vyžadovať stopercentnú lojalitu - potom by bola ústavná klauzula o tom, že "poslanec nie je viazaný žiadnymi príkazmi, len svojím svedomím", zbytočná. Existujú výnimočné situácie, kde je na mieste istá tolerancia; Hanzelovu skúsenosť z nemocnice, ktorá ho údajne nakriatla hlasovať za reformu, môžeme brať s rezervou, ide však o taký typ zdôvodnenia, ktorý sa ako vec svedomia nedá napadnúť. Stranícky trest by bol prípustný vtedy, keby sa takto zachoval viackrát a ako recidivista by rozkladal klub. To však zatiaľ nie je Hanzelov prípad; za jeden (či dva - podporil aj fiškálnu decentralizáciu) "úlet" sa nesmie sankcionovať.
Exemplárny prípad urobil Fico z Hanzela asi preto, lebo v kostiach už cíti, že jednotu klubu v línii nekompromisnej opozičnosti sa mu nepodarí udržať ešte dva roky. Otázku, že s kým pôjde Smer do vlády v roku 2006, si totiž nekladú už len komentátori. Netreba veľa analytickej erudície k poznaniu, že bez minimálne dvoch strán súčasnej koalície bude aj tridsaťpercentný Smer odpísaný. A Fico je dnes prijateľný už len v tom ANO, ktoré sa ani nemusí dostať do parlamentu. Vzťahovo i programovo (viď návrh na zrušenie rovnej dane fyzických osôb) ťahá Fico svoju stranu k nulovému koaličnému potenciálu, čo vidí každý - okrem neho samého.
Železnou päsťou, ktorú vytiahol na Hanzela, aby zastrašil všetkých, sa Fico pripodobňuje k Mečiarovi spred desiatich rokov. Paradoxne, predseda HZDS platformu tvrdého diktátora opúšťa a na staré kolená si vystačí s nástrojmi zákulisného hráča. Takto zneutralizoval rebéliu časti poslancov vedených Dušanom Jarjabkom a Miroslavom Maxonom. Tí využili udalosti tejto schôdze na pokus nastaviť HZDS na radikálnejšiu opozičnú dráhu debatou o (ne)účasti na hlasovaní o novele zákona o DPH z dielne Dušana Jarjabka. (Osem členov klubu HZDS sa "ulialo", vrátane Mečiara.) Iný cieľ ako priblížiť HZDS k Ficovi ale ani nemali. Každému je totiž jasné, že zmierlivú líniu podpredsedov Kovarčíka a Urbániho diriguje sám Mečiar, takže títo sú stranícky nepostihnuteľní. Podľa toho to aj dopadlo - Jarjabek, Maxon a niektorí iní sa vyrečnili a všetko pôjde po starom. To jest, Mečiar hrá naďalej kartu tichej spolupráce s Dzurindom, o ktorej je presvedčený, že ho uchráni pred záujmom vyšetrovateľov a HZDS dovedie do povolebnej koalície. (Nech nikoho nemýli jednomyseľné hlasovanie klubu HZDS proti zdravotníckym zákonom - dávno bolo spočítané, že nezávislí stačia.)
Konflikt v Slobodnom fóre nie je materiál pre komentátora, ale psychiatra. Kontrahlasovanie Ivana Šimka povedie na blížiacom sa sneme k explózii, ktorá SF asi pochová ešte skôr, než by to urobili voľby. Martináková si kúpila zlý kompas - rozhodnutie prejsť na "sociálne citlivejšiu" politiku bol hrubý strategický blunder, ktorý je už v dnešnom štádiu nemožné napraviť. S kritikou mocenského štýlu Dzurindu by SF bohato vystačilo a s touto témou sa mohli predávať ako alternatíva tejto garnitúry, resp. jej časti. Je po funuse.
Hoci preferencie - ani tie včerajšie od Focusu - na to neukazujú, fakt je jeden. Neexistuje azda v Európe opozícia, ktorá by bola vo väčšom srabe ako slovenská. Morálnom i mentálnom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
