Dr. Jozef RODÁK, Vojenské historické múzeum
Podľa dávnych životných skúseností sa hovorieva, že návraty sú vždy ťažké. Aj tento pamätný deň, 6. október 1944, keď sa vojaci čs. armádneho zboru po rokoch v zahraničí vracali naspäť do rodnej vlasti, bol nesmierne ťažký a strastiplný. Boli to roky prežité na dlhej ceste v boji za oslobodenie svojej vlasti, ktoré zaviali našich vojakov na rôzne bojiská v 2. svetovej vojne, aby so zbraňou v ruke vybojovali dlho očakávanú slobodu. Práve v tomto roku uplynie 60. rokov, keď jednotky čs. armádneho zboru na Dukle prekročili štátne hranice a naplnili svoje odhodlanie pri oslobodzovaní svojich blízkych a rodných. Ako to vyzeralo a čo predchádzalo tomu, kým československí vojaci vstúpili na územie vlasti na Duklianskom priesmyku?
Karpatský terén v týchto jesenných mesiacoch predstavoval hlboké doliny s potôčikmi, ktoré sa po dňoch dažďov zmenili na potoky široké i niekoľko metrov. Doliny boli uzavreté viac alebo menej do seba strmými svahmi hrebeňov celkom alebo z väčšej časti zarastené lesmi. Používateľné boli iba komunikácie v obývaných dolinách, cez hrebene nanajvýš zlé lesné cesty. Pôda bola rozmoknutá, lúky pozdĺž potokov sa premenili na hlboké bahniská, v ktorých sa vojak boril neraz až po kolená. Takýto bol obraz prírody pred našimi hranicami, kde sa urputne bojovalo. Celá nemecká obrana mala dokonalý a prostriedkami silne vybudovaný systém palieb. Najpravdepodobnejšie smery útoku boli zamínované. Tu sa československí vojaci po prvý raz stretli v priebehu bojov s veľkými zamínovanými priestormi, s ktorými potom zápasili po celé obdobie operácie. Nespočetné množstvo vojakov padlo na mínových poliach alebo boli zmrzačení. Takto kilometer po kilometri ťažko dobýjali nepriateľskú obranu, pokiaľ sa priblížili k vlastným hraniciam. Koľkože myšlienok prebehlo každú noc hlavami vojakov, keď vidina cieľa bola na dosah. Každý z nich mal k domovu svoj osobitný vzťah, každý videl svoj domov inak. Boli tu takí, ktorí mali domov niekoľko kilometrov za horami, na druhej strane karpatských lesov. Bolo tu i veľa vojakov, pre ktorých pojem domova bol novým pojmom. Všetci však cítili jedno, že je to jedna vlasť, jeden domov a jeden je aj život. Zároveň si uvedomovali, že nepriateľ je silný, že niekoľko kilometrov cesty k štátnym hraniciam neprejdú všetci. A skutočne neprešli. Mnohí z nich sú spoločne pochovaní v predhorí Karpát na poľskom území v Nowosielcach, Zarszyne, či v neďalekom mestečku Dukla, v záhrade pri dome v dedine Pielňa alebo v lesoch prihraničnej obce Zyndranowa. A koľko nezvestných ešte ukrýva neznáma karpatská príroda.
Deň pred prekročením hraníc na Duklianskom priesmyku 5. októbra 1944 dvaja vojaci z prieskumnej hliadky priviedli na veliteľské stanovište generála Ludvíka Svobodu zajatého nemeckého vojaka. Nebol veľmi ochotný vypovedať. Prezradil však nesmierne dôležitú vec, že nemeckí vojaci sú unavení a opúšťajú postavenie v priestore priesmyku.
Generál Svoboda sa okamžite rozhodol, že do celej šírky pásma zboru je potrebné vyslať prieskumné jednotky a keď sa potvrdí, že nepriateľ opustil svoje pozície, tak začať s jeho prenasledovaním. Poľným telefónom zavolal veliteľa 2. práporu štábneho kapitána Knopa, ktorého jednotky boli najbližšie k hraniciam. Opýtal sa ho, aká je situácia na úseku jeho práporu. Prápor žiadne známky o ústupe nepriateľa nezistil. Hliadky pri pokuse o preniknutie k hraniciam narážali na paľbu. Nepriateľ je bdelý a nezdá sa, aby menil svoje postavenie. Rozkaz veliteľa zboru na vyslanie prieskumu prijal tak, že bude splnený. Splnenie rozkazu mal na starosti poručík Oldřich Kvapil, ktorý po rokoch vo svojich pamätiach napísal: "Hliadka bola vybraná z dobrovoľníkov - príslušníkov prieskumnej čaty a samopalníkov. Dostali úlohu a po krátkej príprave opustili naše stanovište. Prípravu i odchod hliadky kontroloval môj pomocník pre prieskum podporučík Valo. Hliadke boli pridelení dvaja z posledných ženistov práporu, lebo sme počítali s tým, že narazia na mínové pole." Toľko generál Kvapil.
Vladimír Týrek, jeden z poddôstojníkov, ktorý bol zaradený do prieskumnej hliadky, o tejto akcii vo svojich pamätiach spomína: "Čatár Chmelík nás zobudil v noci z 5. na 6. októbra niekedy o druhej ráno. Povedal: Pred nami je československá štátna hranica. Prápory súťažia, kto ju prekročí prvý a vztýčia našu vlajku. Kto sa hlási dobrovoľne do prieskumného družstva? Prihlásil som sa najsamprv, za mnou ďalší desiatnik Počil, vojaci Kučeravý, Perehaň, Hejda, Koubela, Nemrich, Mazur. Hlásila sa skoro celá čata. Už dosť - povedal Chmelík. Potom nám ukázal smer: prejdete kopec, potom zamierite na cestu, pozdĺž nej k lesu. Ten les to už bude Československo. A potom nám dal štátnu vlajku. Vyšli sme za ranného šera, cestou sa k nám pripojil čatár Nebiljak. (Bol veliteľom hliadky, poznámka autorka článku). V tom na nás začali páliť zo štátnej hranice fašisti. Nezranili nikoho, ale guľky prelomili žrď vlajky a jej latku úplne roztrhali. Plazili sme sa ďalej. Prešli sme mínovým poľom, fašisti začali tam páliť. Rozvidnievalo sa. Pred nami bol les. Rýchlo zohnutí sme doň prebehli. Niekto povedal: A už sme doma. Prví z celého zboru. Bolo ticho. Niektorí od nás si ľahli tvárou na zem, hladili ju, bozkávali. Ja som si ako volyňský Čech uvedomoval, že po prvýkrát v živote stojím na pôde tejto zeme, ktorú som doposiaľ poznal len z otcovho rozprávania..."
Keďže hliadka nemala ďalšiu vlajku, V. Tyrek vybral prečítané frontové noviny Za svobodné Československo a na ne v priekope farebnou ceruzkou nakreslil čs. vlajku. Potom za pliešok telegrafného stĺpa zastrčil "symbolickú" vlajku. Predtým sa každý na papierovú vlajku podpísal. Podľa viacerých svedkov tento vzácny dokument vzal k sebe generál Jaroslav Vedral - Sázavský krátko predtým, ako jeho auto nabehlo na mínu a on tragicky zahynul.
Svoje pocity pri vstupe na zem rodnej vlasti veliteľ hliadky čatár Vasiľ Nebiljak, ktorá ako prvá prekročila štátne hranice na Dukle, vyjadril vo vojenskom časopise Za svobodné Československo zo 7. októbra 1944 takto: "So samopalom v rukách a s granátmi za opaskom som sa blížil k hraničnému stĺpu. Do cieľa mi zostalo najviac 15 metrov. Srdce sa mi rozbúšilo, obličaj horel a ja som cítil, že za niekoľko sekúnd budem na rodnej zemi. Päť rokov bolo tomu, čo som posledný raz prechádzal popri hraničnom stĺpe, ale veril som, že ešte raz budem pri ňom. Teraz nadišla táto šťastná chvíľa. Ja stojím na našej československej hranici. Na moment som sa obzrel dozadu a nevedel som, či sa teším, alebo je mi ľúto, že tam ďaleko som zanechal kraj, kde som päť rokov prežil. Tam zostal Kyjev, Biela Cerkev, tam zostali svedkovia našich slávnych bojov. Ale myšlienka, že som v boji, potiahla ma dopredu a ja som sa pozeral na cestičku i na krovie i na nebo a zdalo sa mi všetko zvláštne. Aj nepriateľské guľky mi neboli strašné." Toľko z jeho slov. Celá hliadka po podaní hlásenia a prekročení hraníc postupovala ďalej do vnútrozemia smerom do Vyšného Komárnika. Tam aj skončila púť čatára Nebiljaka, tohto statočného bojovníka, ktorý v katastri tejto obce padol za neznámych okolností a je pochovaný na duklianskom cintoríne.
Okrem týchto historických poznatkov ešte jedna zaujímavosť, ktorá súvisela s postavením čs. štátneho znaku na hranici 6. októbra 1944. Svetom obletela známa fotografia ako traja čs. vojaci zakopávajú hraničný stĺp na Dukle, medzi ktorými bol aj Rudolf Belavý z Pružiny, dnes žijúci v Bratislave. Podľa jeho svedeckej výpovede čs. štátny znak zhotovil poľský občan Karwasziecky. Bol zlievačom a 5. októbra 1944 tri československé štátne znaky odlial z plechu havarovaných lietadiel do vopred vyhotovenej pieskovej formy. Zo zvyšku materiálu na pamiatku odlial štyrom čs. príslušníkom čat. Nebiljakovi, por. Steinerovi, rtm. Jirákovi a čat. Belavému kastróliky. Rudolf Belavý si túto pamiatku opatroval takmer 30 rokov. Štátne znaky mal na hranicu v obrnenom transportéri doviesť Anton Gombár, ktorý však cestou zahynul, keď jeho transportér nabehol na mínu. Potom táto úloha pripadla R. Belavému, ktorý štátny symbol na hranicu doviezol a spolu s ďalšími spolubojovníkmi ho osadil. Ten však musel byť opäť postavený, lebo po výbuchu míny, pri ktorej zahynul gen. J. V. Sázavsky bol z pôvodného miesta vyvrátený. Autorom tejto známej fotografie stavania hraničného stĺpu bol fotograf čs. armádneho zboru Alexander Pánek.
Po tomto historickom akte príslušníci čs. armádneho zboru prešli hranice a postupovali ďalej do V. Komárnika, kde sa stretli s miestnymi občanmi. Po rokoch návratu domov gen. v. v. Oldřich Kvapil na túto udalosť spomína: "...Nečakali nás slávobrány ani filmári, nebolo slávnostných rečníkov. Chýbala vlajková výzdoba i jasajúce davy. Pred nami je rozbitý mokrý les, jamy po výbuchoch sovietskych granátov, rozbitá stará colnica a jeden hraničný kameň. V lese pozdĺž cesty i na ceste míny a míny..." Taký bol obraz 6. októbra 1944 pred 60. rokmi na Dukle.
Prejdú aj ďalšie desaťročia, ale nesmieme zabudnúť na tých, ktorí na jeseň 1944 v karpatských horách položili svoje životy pri oslobodzovaní vlasti. Ich preliata krv a obete pre nás symbolom tej najväčšej lásky k svojmu národu, prejavom vlastenectva, ktoré sa nezačínalo a nekončilo pri slovách.
Autor: frk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
