biele zlato, sa rozváža do všetkých okolitých hradov, ale aj ďaleko do južných i severných krajín. Vedľa cesty sa lenivo prevaľujú vody Torysy. Pohoniči s obavami sledujú husté kroviská. Zrazu sa ozve bojový krik. Vydesení furmani si ani nestihnú uvedomiť, čo sa robí. Lúpežníci s tasenými mečmi a kopijami udrú rýchlo a bez milosti. Stočia vozy z cesty, prebrodia rieku a stratia sa v nedohľadne...
"Svätá tichota na rumy sadla," píše básnik. Nám prichodí dodať, že k pokladom slovenskej histórie a kultúry určite patria početné hrady, ktorých strategická poloha na vysokých osamelých bralách po stáročia poskytovala ochranu pred nepriateľom, ale aj možnosť kontroly prevozu tovarov. A básnik ďalej pokračuje: "Nad dolinami mohutné hrady jak starci sedia, trasúc šedinami. K ním nezaletí iba havran bludný, ich nevzbudí už len deň súdny..." Každý hrad mal svojho kuchára, pomocný personál, zbrojára, ránhojiča, nosičov vody, vojenskú posádku, zásobovačov... Iba soľ pravidelne privážali furmani zo Solivaru. Bola to výsada a jedinečnosť profesie, ale aj možnosť obchodných kontaktov. Celý rad hradov bol postavený na soľnej ceste. Najdôležitejším z nich však bol Soľnohrad. K nemu sa viaže čudná legenda, akoby opak rozprávky Soľ nad zlato...
Údolím Váhu viedla kedysi Jantárová cesta. Hrady na tejto ceste veľmi dôsledne kontrolovali obchod s drahocenným jantárom. Starý ošumelý a zlovestný hrad v Strečnianskej úžine bol pochmúrnym sídlom lúpežného rytiera Pankráca. Z ľavej strany sa vo vodách Váhu odrážajú siluety hradu Strečno a jeho desivá legenda vraždy, ktorú motivovala chorobná žiarlivosť. Budatínsky tají povesť o jeho krutom vládcovi Szunyoghovi, ktorý dal zaživa zamurovať vlastnú dcéru. Ďalej za oblúkom Váhu sa vynára hrad Lietava, ktorý hrdinsky odolával zúrivým náporom Turkov. Ďalej z času a histórie sa vynárajú kontúry Hričovského orlieho hniezda, na ktorom František Thurzo uväznil hradnú paniu. Bytčiansky zámok dodnes desí nálezom - kus kosti na zrezavenej reťazi. (Vraj ide o Jánošíkove rebro). Bytčiansky zámok - Thurzová klenotnica, vzácna historická pamiatka, aká nemá v Európe obdobu. Potom sa objavujú hrôzu vzbudzujúce kontúry zrúcanín Súľovského a Považského hradu, niekdajšieho sídla lúpežných rytierov, ktorí sa špecializovali na prepady soľných karaván. Trenčiansky hrad, sídlo Matúša Čáka, pánu Váhu a Tatier. A práve tu začína "veľká kráľovská legenda hľadačov pokladov". Podľahol jej kráľ Belo IV., ale skôr jeho hradný ceremoniál Barkóczi, ktorý presvedčil jeho výsosť, aby dal privolať z Poľska šľachticov, u ktorých slúžil čarodejník a mág Nos - hľadač pokladov.
Ťažké koče zastavili na pokraji obce "Soľný potok" (dnes Solivar). Zvedavo pozerali hore na výšinu, kde sa týčili kontúry mocného hradu. "To je náš domov," prehovoril muž v zaprášenom koženom kabátci. Herman Chypkázy. Jeho brat Bohumil iba súhlasne pokýval hlavou. Poľských veľmožov na Soľnohrad povolal kráľ Belo IV. Darovacia listina Soľnohradu bola opatrená kráľovskou pečaťou s dátumom roku 1223. K hradu patrila aj spomenutá obec Soľný potok.
Rod Chypkázyho bol majiteľom soľných baní v Poľsku, ale mal istý podiel aj v hornorakúskom Hallstatte, kde istý čas "pracoval" mág Nos, ktorý potvrdil, že pod zemou sa nachádzajú obrovské zásoby soli. Prvé písomnosti z okolia Soľnohradu pochádzajú z roku 1200. Dvorný ceremoniál kráľa Belu IV. má jasné kráľovské inštrukcie. Noví majitelia Soľnohradu sú pre kráľovskú korunu zvlášť dôležití, pretože sa majú podieľať na hľadaní pokladu v "Snežných horách".
História neuvádza, kto prepadol zlatej vášni viac, kráľ Belo alebo hradný ceremoniál. Jedno je však isté. Čarodejník Nos trávieval veľa času mimo Soľnohradu. So skupinou hľadačov pokladov kutali v horách i v jaskyniach, brodili sa ľadovo studenými tatranskými plesami. V tom období sa zanedbávala ťažba soli v Prešove a vzácna soľ sa istý čas dovážala z Poľska, Rakúska a Ruska.
Povesti o tatranských pokladoch dostávali krídla. Leteli po krajine ako nezbedný poľný vetrík. Nikto nevedel, odkiaľ fúka, odkiaľ prišiel a kde sa stráca. Hovorilo sa o "zaručene" pravdivých nálezoch zlata, striebra a drahých kameňoch. Prešumeli stáročia. Oneskorená jar. Tatranské doliny, brehy riek, záhadami opradené jaskyne navštevujú celé procesie hľadačov pokladov. Dávne povesti o šťastných nálezoch ožívajú. Poliaci, Nemci, Švajčiari, Taliani, ale aj zlatokopi spoza mora snoria, kopú a dúfajú. Zlatému ošiaľu podľahli aj učení ľudia ako Jur Buchholtzs, tatranský spisovateľ, ktorý v roku 1719 napísal nasledujúce riadky: "V tajných sieňach Tatry bolo objavené zlato. Hrudy ako kuracie vajcia, ale aj väčšie..."
Hľadači pokladov preoblečení za podomových obchodníkov sa rafinovane vyzvedajú od dôverčivých ľudí, kde sa zlato nachádza. O existencii tatranských pokladov boli presvedčení aj takí významní ľudia, ako očovský rodák Matej Bel, kežmarský kronikár Jonáš Czirbes, mineralóg Kristián Generrsich. Jakub Meltzer z Lomnice v príspevku o tatranských plesách v roku 1821 napísal: "Istý Kežmarčan prináša z Tatier hrudy rýdzeho zlata a predáva ich Židom v Krakove. Tajomstvo tatranského náleziska na smrteľnej posteli prezradil kňazovi Heltnerovi, ktorý však čoskoro zomrel a 'zlaté' tajomstvo si zobral do hrobu..." Mnohí tatranci dodnes veria legende, podľa ktorej zlatý poklad Tatier sa nachádza kdesi v zasypanej skalnej diere pri Dlhom plese pod Gerlachom...
História múdro mlčí. Dnes už nikto nevie, ako pochodil mág Nos pri hľadaní zlata v Tatrách. Isté je, že bratia Chypkázyovci ani za pomoci čarov a mágie zlato pravdepodobne nenašli, pretože sa vrátili na Soľnohrad a začali sa venovať ťažbe. Ostatní kopáči sa rozpŕchli po niekdajšej Šarišskej a Zemplínskej stolici. Začali pestovať obilniny, proso alebo iskricu - lesné žito. Chlebík z neho býval ťažký, ale zdravý. Zo šelestu dejín sa nedozvieme o Soľnohrade nič bližšieho. Tvrdenia historikov sa rozchádzajú. Mnohí tvrdia, že Soľnohrad postavili Rimania, aby odolávali útokom výbojných Sarmatov, ktorí biele zlato - soľ si cenili skutočne nad zlato a drahé kamene. Notár (Anonymus) kráľa Bela IV. však tvrdí, že Soľnohrad postavili Arpádove vojská za účelom ochrany "slanej doliny" a úžiny pri Toryse "Castrum Salis".
Obchod so soľou prekvital až do dvadsiateho februára 1752. V tú tragickú noc sa do stopäťdesiat metrov hlbokej šachty Leopold prevalil mocný prúd vody. Soľnú baňu zatopil aj s nešťastnými baníkmi. Tí, čo ostali nažive, prišli o prácu. Soľné mlyny sa prestali točiť a lúpežníci už nemali koho prepadávať. Lúpežné bandy však dlho nelenili. Svoju pozornosť obrátili iným smerom. Slanské vrchy ukrývali skutočný poklad. Vzácny opál. To je však už úplne iná kapitola putovania za legendami a povesťami o hradoch a zámkoch. A Soľnohrad? Postihol ho rovnaký údel ako väčšinu hradov. Ostali z neho iba ruiny...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
