bránice a sú nezvyčajné svojou výpravou, nápadom, sršia originalitou... Je v nich proste cítiť cimrmanovský punc. Tentokrát sa Košičania tešili ešte viac. Na javisku divadla Thália sa totiž predstavili obaja zakladajúci členovia tohto divadielka - Ladislav Smoljak i Zdeněk Svěrák (obaja na snímke), ktorý v Košiciach nebol niekoľko rokov. Tento milý prívetivý pán, ktorý sa preslávil aj mimo divadelných dosiek a na svojom konte má aj prestížneho Oscara, je vždy veľkým lákadlom nielen pre divákov, ale i pre novinárov. Tentoraz nám však so šibalským úsmevom povedal, že bol pred pár dňami u zubára a ten mu oznámil, že už má rozhovorov plné zuby. Jeho syn Jan totiž o ňom natočil dokument Tatínek a tak v Čechách absolvuje jedno interview za druhým. Nechal sa však nahovoriť aspoň na spoločnú tlačovku, kde vznikol tento rozhovor.
Dnes ste sa Košičanom predstavili hrou Hospoda na mýtince, ktorú ste napísali ešte v roku 1969...
- No, a dokonca mala premiéru v taký nešťastný deň, keď zosadili Dubčeka a nastúpil Husák. Presne 17. apríla 1969. Ešte si pamätám, ako som sa vtedy sám seba pýtal, či mi niekto bude veriť, že mám vnučku, keďže to bolo pred takmer štyridsiatimi rokmi. Tento problém už teraz nemám, lebo aj v skutočnosti mám vnučku. Dokonca 17-ročnú.
Táto hra prežila celé desaťročia. Menia sa tie predstavenia, ktoré vznikli pred rokmi a hrávate ich dodnes, nejako?
- Texty ostávajú v takom znení, ako boli na začiatku. Musíme totiž počítať s tým, že diváci to poznajú z knižiek, kaziet a asi by sa veľmi divili, keby sme začali hovoriť niečo iné. Mnohí to už vedia naspamäť a aj nám našepkávajú. Ale keď sa zrodí nejaký dobrý nápad, tak ho tam nechávame, pretože to hru obohatí. Navyše aj tí, ktorí to poznajú, sa potešia, lebo majú pocit, že videli iné, vylepšené predstavenie.
Koľko kostýmov ste už zodrali za tie roky, čo hrávate niektoré predstavenia?
- Táto hra bude oslavovať tisícu reprízu, tak to si viete predstaviť. Ja už mám druhé nohavice i košeľu (smiech). Sme totiž čistotní!
Na vaše predstavenia sa diváci chodia baviť. Zabávate sa rovnako dobre, keď to s pánom Smoljakom píšete?
- Písanie je z veľkej časti hľadanie a trápenie sa, než sa dopracujeme k výslednému efektu, že jeden druhého rozosmejeme. To trvá obyčajne veľmi dlho. Ale keď sa k tomu dopracujeme, tak sú hody! Navyše je fajn, že sme dvaja, lebo keď jeden niečo "plácne" a druhý sa zasmeje, to je akoby publikum - takže záruka toho, že to asi je na smiech. Keď píšem sám, nikdy tú záruku nemám.
Kedy definitívne viete, že je hra dobrá, že už je hodná uvedenia?
- Najťažšia skúška pre text je, keď s ním predstúpime pred súbor cimrmanovského divadla. Tam mi srdce naozaj tlčie, lebo chlapci, teda už šesťdesiatnici chlapci (smiech), nám vidia do kuchyne a vedia, ako to robíme. A keď to oni prijmú, keď povedia, že to budú radi hrať, že je to sranda, vtedy mi vždy spadne kameň zo srdca.
Na to aby divadlo prežilo, sú potrební diváci. Vaši "štamgasti" vo vašom veku by vám však celú sezónu hľadisko úplne zaplniť nemohli - i vzhľadom na to, že mnohé hry už určite videli aj niekoľkokrát. To znamená, že musíte oslovovať aj mladých ľudí...
- Mladí chodia a práveže sa iba sem tam v hľadisku objaví nejaká tá biela alebo plešatá hlava. A nás veľmi teší, že aj ďalšia generácia nachádza k tomuto vzťah. Ja mám rád svoju hru Akt preto, že som ju napísal ako tridsať ročný, hrám ju dodnes a niekedy sa aj divím, že to moje prvé dielko ešte niekoho zaujíma.
Jára Cimrman s vami rástol a zrel. Ako sa zmenil v priebehu rokov?
- Zmenilo sa to, že v začiatkoch sme boli my i diváci oslnení nápadom, že privádzame na scénu niekoho, kto neexistoval a je vierohodný, že vytvárame kult. No aj keď sme to vedecky podložili, pochopili sme, že s tým sa nedá vydržať, že opojenie z mystifikácie vyprchá a že tie hry a semináre musia byť vtipné bez ohľadu na prvotný nápad. A vyplatilo sa to.
Nemali ste po rokoch narábania s pojmom Cimrman niekedy pocit, že Jára naozaj existoval?
- My sa ním síce živíme, ale neprepadol som tomu až tak (smiech).
Myslíte, že by mohol niekto taký v skutočnosti existovať?
- Kedysi za Rakúsko-Uhorska žil istý Alois Beer - remeselník, samouk a cestovateľ po svete, ktorý si viedol denníky, zapisoval si jazyky, kreslil... A bol neuznaný. Aj náš Cimrman sa stále sťažuje, že je velikán, no nikto mu nerozumie. A nám sa páčilo vydávať ho za neuznaného s tým, že ho uznala až dnešná doba. No nedá sa zas naňho nahádzať všetko ako na vianočný stromček. Musí mať aj charakter. A Jára je ľudomil, ktorý myslel všetko dobre, hoci nie všetko tak dobre dopadlo. Navyše chcel byť vo všetkom najlepší, čo mu bolo osudné. A nám nie je iba na smiech, nám ho je aj naozaj ľúto.
S Ladislavom Smoljakom tvoríte a spolupracujete už dlhé roky. Čo je u vás zárukou toho, že ste sa doteraz profesionálne ani ľudsky nerozišli?
- Prežili sme kadejaké obdobia. Poznáme sa už veľmi dlho - od päťdesiateho šiesteho, keď sme sa zoznámili na vysokej škole. A prešli sme si obdobím oťukávania, vzájomných sympatií, potom sme skúsili spolu písať a zistili sme, že nám to spolu ide. Nedá sa však povedať, že by sme si vo všetkom rozumeli. Rozumieme si v tom, čo je na smiech a čo nie, máme podobnú filozofiu humoru. Ale inak sme každý iný, čo je pre písanie dobré. No netrávime spolu prázdniny ani si denne netelefonujeme. Niekedy mám pocit, že si od seba musíme oddýchnuť a vtedy oddychujeme. A boli aj krízy. No zároveň si uvedomujeme, že je potrebné vyvarovať sa trpkosti a nedorozumeniam, lebo to čo vzniká, stojí za to.
Keď pracujete na samostatnom projekte, prichytíte sa niekedy pri myšlienke, že by ste práve teraz rád vedeli, čo na to pán Smoljak?
- Som zvyknutý na to, že keď píšeme spolu, povie mi svoj názor. Občas teda rozmýšľam, čo by mi na to asi povedal. Keď som mu napr. dal prečítať Kolju a on mi ho vrátil s tým, že sa mu to páčilo, tak ma to veľmi potešilo.
Pozeráte niekedy staré filmy, na ktorých ste sa autorsky alebo herecky podieľali?
- Priznám sa, že keď mám čas, tak sa na to niekedy pozerám. Ale nikdy si to nepúšťam na videu, hoci to mám nahraté. Lebo keď to dávajú v televízii, tak mám z toho sviatočný pocit, že to spolu so mnou pozerá toľko ľudí. Milióny (smiech). A potom niekedy spomíname na to, čo sa vtedy, keď sme to natáčali, odohralo, kto už umrel, lebo mnohí už nežijú a aj poľutujeme, že tu už nie sú. Ale je pekné pozerať sa na to a povedať si, že to má ešte stále niečo do seba, alebo že film dozrel a hovorí ešte niečo celkom iné ako predtým.
Myslíte, že sa ešte môžeme dočkať nového Vrchní prchni alebo sa už časy zmenili a nie je tu priaznivá klíma na vznik takýchto filmov?
- Ja ako tvorca stojím pred tou otázkou. Lebo možno nášmu štýlu už odzvonilo. So synom som sa pokúšal urobiť nejaké snímky a tri sa aj podarili, no štvrtý nevyšiel. Syn mi jeden pokus aj odmietol a myslím, že je to tým, že tento spôsob písania už nie je pre mladú generáciu. Možno prišiel čas, aby som sa vrátil k divadlu (úsmev).
Blíži sa 17. november. Vy ste aj v Koljovi štrngali kľúčmi na námestí. Boli by ste dnes ochotný ísť za niečo do ulíc alebo sa prípadne objaviť v politike?
- Politika nie je mojou doménou. V tom si vždy nechávam radiť od Láďu, on tomu rozumie viac ako ja. Súhlasím s ním hlavne v tom, že našim politikom chýba idealizmus, a spresnil by som to tak, že komunisti sú dobrí preto, že nekomunisti sú takí zlí. Lebo keby spoločnosť vedela, že ostatní sú neúplatní, tak by komunistická strana určite nemala toľko hlasov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
