sa dramatik a filmár Leopold Lahola, vlastným menom Leopold Arje Friedmann, v Prešove 30. 1. 1918 narodil, hoci detstvo prežil na Orave. Maturoval v Bratislave, zo štúdií na filozofickej fakulte ho však kvôli židovskému pôvodu vylúčili. Skrýval sa v Slánskych horách, nakoniec sa sám prihlásil do pracovného tábora v Novákoch, kde už internovali jeho matku a mladšieho brata. Keď ich po čase zaradili do transportu (chudorľavého chlapca pristihli spať, keď mal vláčiť podvaly), Laholovi práve dozorca-gardista zabránil, aby sa doň prihlásil dobrovoľne. Z tábora sa mu podarilo utiecť, pridal sa k partizánom, v hodnosti podporučíka česko-slovenského armádneho zboru sa dostal až do Prahy.
Už krátko vojne, v ktorej prišiel o všetkých príbuzných, sa stal z Laholu renomovaný dramatik. Koncom 40. rokov uvádzali divadlá jeho hry Bezvetrie v Zuele, Štyri strany sveta, Atentát, ale osobitne ho priťahoval film. Podľa jeho námetu nakrútil r. 1948 Martin Frič Návrat domov, príbeh dôstojníka, ktorý sa vracia do Prahy, kde naň čaká po rokoch neprítomnosti rozčarovanie. Takmer súčasne vznikli ešte tri ďalšie filmy, na ktorých mal Lahola podiel: dráma z povstania Biela tma, Vlčie diery (jeden zo scenáristov), protivojnová agitka Epizódka.
V tom čase sa už nad ním začali zbierať mraky, keďže komunistická moc vyhlásila boj všetkému, čo nepáchlo socialistickým realizmom. Práve Lahola mal byť jednou z prvých obetí tejto kampane. Po kritike Atentátu, hry voľne inšpirovanej atentátom na Heydricha, sa bez dlhého otáľania rozhodol r. 1949 odísť do Izraelu.
Hoci mal rodiaci sa židovský štát vážnejšie starosti ako budovať kinematografiu, podarilo sa Laholovi v ťažkých podmienkach nakrútiť dva filmy z prostredia čerstvých prisťahovalcov: dokument Mesto stanov a hraný film Svitanie. Potom sa rozhodol pre návrat do Európy, usadil sa v Mníchove. Písal scenáre, režíroval, pseudonym si ponechal. "K menu Leopold, ktoré som zdedil, mi zahlaholilo Lahola," vyznal sa neskôr. "Spieva mi to vo všetkých rečiach a všade na svete."
R. 1959 mal premiéru juhoslovanský film Tri štvrtiny slnka, ku ktorému napísal scenár, o rok nato nakrútil film Diabol hral na balalajke, ktorý sa odohráva v tábore na Sibíri (nakrúcalo sa na severe Nemecka). V príbehu o nevydarenom úteku zajatých Nemcov a Japoncov hral i začínajúci Götz George, dnes známejší ako komisár Schimanski zo seriálu Miesto činu. (Mimochodom, sám Lahola hral dobre na balalajke.)
Kult mayoviek v polovici 60. rokov neobišiel ani nás. Do našich kín sa však nedostal Old Shatterhand, nakrútený v rokoch 1963/4. Popri Lexovi Barkerovi v hlavnej úlohe sa tu ako apačský bojovník mihol Gojko Mitič, neskôr hviezda východonemeckých indiánok. Medzi autormi námetu, ktorý vychádzal z poviedok K. Maya, figuruje i Lahola, ba podľa denníka Sme mal tento "bratislavský rodák" film aj režírovať. Napokon dostal príležitosť priživiť sa aspoň na vlne špageti-westernov, kovbojských príbehov nakrúcaných v Európe ako na bežiacom páse. R. 1965 nakrútil Lahola Súboj pri západe slnka (alebo aj Modré oči, rýchly kolt) v hlavnej úlohe s populárnym Terenceom Hillom. Inak tuctový príbeh možno tu a tam vidieť vo vysielaní daktorej nemeckej súkromnej stanice.
Ako posledný nakrútil Lahola Sladký čas Kalimagdory podľa románu českého spisovateľa Jana Weissa. Jeho hrdina Jonáš podstúpi v priebehu roka vývin od chlapca cez mládenca po muža, aby sa v závere odobral do hôr k tajomnej víle na zimný spánok. Lahola, ktorý sa nikdy neprestal cítiť zrastený so slovenskou kultúrou, ho mohol nakrútiť v starej vlasti, v tom čase sa už zas uvádzal v našich divadlách. Krátko po dokončení filmu v januári 1968, pár dní pred päťdesiatkou L. Lahola zomrel. Nedožil sa premiéry (v Kolíne n. R. v apríli 1968, na Slovensku tesne pred augustovou inváziou), ale ani v lepšom prípade vlažných kritík. Jednako mal v tých pohnutých týždňoch a mesiacoch u divákov úspech, a to najmä vďaka trojici nemeckých hlavných predstaviteľov v erotických scénach, na svoju dobu značne odvážnych. Slovenským hercom sa ušli iba epizódky, vrátane Magdy Vášaryovej v úlohe Kalimagdory.
Okrem iného predčasná smrť ušetrila Laholu opätovného vyobcovania zo slovenskej kultúry. Pritom naň režim nemal dôvod, v exile sa umelec dôsledne vyhýbal vyjadrovať sa k pomerom v starej vlasti. Až po roku 1989 sa dostali na javisko jeho hry, televízia konečne uviedla film podľa jeho Atentátu, vyšli i jeho prózy. Ibaže Masarykov rad, ktorým ho posmrtne vyznamenali r. 1991, nemal kto prevziať.
"Nezvyčajný osud, ktorý stojí za to, aby sme mu venovali pozornosť," konštatuje Dalia Karpel, tvorca dokumentu o našom rodákovi, zároveň zakladateľovi izraelskej kinematografie. Vcelku si však mnohostranný umelec nekládol v tejto oblasti, zdá sa, vyššie ambície a jeho prínos vidíme dnes jednoznačne v literatúre a divadle.
Poľskí turistickí sprievodcovia uvádzajú síce Prešov aj ako rodisko L. Laholu, zato rodáci ho nevzali na vedomie. Niet pamätnej tabule na rodnom dome, nijaká ulica nenesie jeho meno. V Prešove sa tejto pocty dostane ešte stále skôr Engelsovi či Čapajevovi.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
