miestne obyvateľstvo na Balkáne ich nazývalo "gusari". Skutočne to boli lúpežníci na koňoch a stali sa postrachom pre bohatú šľachtu panovníkov. Keď ich chytili, vešali ich dole hlavou. Stávalo sa, že ich stotožňovali so Srbmi. Medzi husármi boli prevažne Maďari, ale aj Slováci a príslušníci ostatných národností žijúcich v mnohonárodnostnom Uhorsku.
Počínanie husárov vysoko oceňoval už Ján Huňady. Obdivoval ich jazdecké schopnosti a húževnatosť v boji s nepriateľom. Napodobňovali bojové jednotky tureckej jazdy - sipáhijov. V prvom období ich existencie bojovali len za korisť. Neskoršie, keď sa stali oficiálnou zložkou uhorského vojska, dostávali žold, ako ostatné vojenské jednotky Uhorska. Ich popularita stúpla po známej bitke pri Moháči v roku 1526. Odvtedy až do polovice 19. storočia tvorili základnú zložku bojového poľa, ale ako vojenské jednotky sa zachovali až do prvej svetovej vojny.
Zahraničie sa dlho skepticky pozeralo na úroveň uhorskej armády. Svoje postoje zmenilo, až keď sa husári vyznamenávali v bojoch proti Turkom. Spočiatku husári bojovali raz na jednej a inokedy na druhej strane bojového poľa. Vždy o tom rozhodovalo "kto viacej zaplatí". Keď sa zaviazali, potom bojovali na život a na smrť a práve preto ich nazývali "metlou ľudstva alebo červení diabli".
Husárske jednotky tvorili prevažne mladí prívrženci nižšej šľachty, ktorí sa dali naverbovať, lebo si chceli tak riešiť svoju finančnú situáciu. Vojenský život sa stal pre nich životným krédom. Keď nebojovali, stále boli pripravení kedykoľvek zasiahnuť do bojov. Medzi nimi sa veľmi často objavovali aj obyvatelia Šarišskej stolice, ale aj iných žúp východného Slovenska. Z nich spomeniem len niektorých vysokých generálov: baróni - Anton a Gabriel Splényiovci, Štefan, Imrich a Aristid Dessewfyovci, gróf Jozef Dessewfy a mnohí ďalší nižší dôstojníci a vojaci.
Nevyhnutnou výbavou každého husára bol jeho kôň a tie v uhorskej a cisárskej armáde mali vždy veľké uplatnenie. Ťažšie typy sa využívali pre dragúnske a delostrelecké vojsko a pre husárov boli najvhodnejšie ľahšie a rýchle teplokrvníky. Husári sa využívali na výzvedné účely a na rýchle a nečakané prepady nepriateľa.
Prvé oficiálne husárske pluky sa začali formovať v 17. storočí. Prvý sa sformoval prevažne zo Slovákov v roku 1668. Postupne vznikali ďalšie súkromné pluky, ktoré sa na základe schváleného patentu prideľovali najčastejšie najbohatším členom šľachty (magnátom). Takýto pluk schvaľoval sám cisár, ale na základe návrhu Dvorskej kancelárie - komory. O všetkých otázkach v pluku rozhodoval majiteľ, ktorý najčastejšie pluku aj velil. Postupne potom niektoré otázky na seba preberala Dvorská vojenská kancelária.
Pluk husárov sa obyčajne skladal z dvoch kompánií a každá kompánia z piatich eskadrón (nemusel). Počet členov v pluku bol ovplyvňovaný mnohými okolnosťami, ale 90 percent z nich malo prideleného koňa (husár bez koňa nie je žiaden husár). Ešte v 17. storočí sa husár verboval aj s koňom. Neskoršie už to nebola podmienka a o kone sa staral majiteľ pluku a potom Dvorská vojenská kancelária. Kone v 17. a 18. storočí boli nedostatkovým artiklom a preto boli zdrojom krádeží. Dvorská vojenská kancelária prijímala opatrenia na zabezpečenie dostatku koní pre všetky zložky armády.
V čase stavovských a kuruckých povstaní husári často bojovali na strane cisára, ale aj povstalcov. Po porážke povstaní mnohí z nich museli opustiť Uhorsko a medzi nimi boli často vysokí dôstojníci. Práve oni začali zakladať podobné jednotky v Prusku, Poľsku, Rusku, Francúzsku, Španielsku a v iných krajinách.
Od 18. storočia mali husári prepísanú uniformu a výzbroj. Uniforma bola odrazom módnych uhorských krojov. Pozostávala z dolománu, krátkej kazajky, cez plece sa nosil kožuštek obyčajne prehodený cez ľavé a uniforma mohla byť zelená, modrá, hnedá, ale aj červená. Typické pre husárov boli úzke červené, alebo modré nohavice a nízke čižmy. Na uniforme bolo množstvo šnúrok na zapínanie na olivové gombíky. Pre ne platili predpisy aj na odlišovanie jednotlivých plukov a niekedy aj vo vnútri pluku. Najčastejšou výzbrojou typickou pre husárov bola zahnutá šabľa a aj ďalšie, obyčajne krátke strelné zbrane.
Pod názvom Husárske osudy napísal knihu Herald Sakala, odkiaľ som čerpal niektoré informácie k tejto problematike.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
