Európska komisia vyniesla včera azda najďalekosiahlejšie odporučenie svojej existencie: Otvoriť rozhovory o členstve s Tureckom.
Hoci podmienky, stanovené pre Ankaru, majú byť nepomerne náročnejšie, než za akých pristupovali všetci bývalí kandidáti, ide o rozhodnutie ešte väčšej brizancie, ako bolo napr. zavedenie jednotnej meny, rozšírenie o postkomunistické štáty, európska ústava a pod. Vstup Turecka je totiž omnoho viac, ako technicko-administratívno-finančná megaoperácia; týka sa samotného zmyslu a podstaty myšlienky európskej integrácie. Aj keď sa môže zdať, že je to téma geograficky i v čase odťažitá a chlieb lacnejší ani drahší nebude, pravdou je opak - vstup či nevstup Turecka celkom zásadne ovplyvní aj život na Slovensku o 15-20 rokov. Podľa toho, aké bude vyústenie dobrodružstva, ktoré sa včerajšou správou EK začína.
Iste, správa sama osebe ešte všetko neznamená - definitívne rozhodnutie o Turecku je v rukách národných štátov. Teda summitu premiérov, ktorý sa uskutoční v decembri v Bruseli. Znalci pomerov však jednoznačne tvrdia, že včerajšie slovo EK je už kľúčové pre diskusiu lídrov. Turecku už bolo dávnejšie sľúbené, že ak splní základné minimum, čiže tzv. Kodanské kritériá, rozhovory o členstve sa otvoria. Tým, že komisia splnenie politických podmienok, síce s výhradami, ale uznala, zahnala premiérov do jednosmernej uličky, kde obrat o 180 stupňov by bol vierolomným porušením daného sľubu. Aj to si síce v dnešnej Európe vieme predstaviť, ale nejde o pravdepodobnú možnosť. Veľká väčšina súčasných vládnych garnitúr akosi v princípe a v ďalekej budúcnosti s rozšírením o Turecko súhlasí. Vyzerá to veľmi tak, že veto v decembri neuplatní nik. Dokonca ani Dzurinda nie, hoci zo všetkých aktívnych štátnikov zaujal k Turecku postoj vôbec najodmeranejší. Celkom inak by sa veci mali, keby EK rozhovory neodporučila - preto je 6.október 2004 taký významný.
Turecko je chudobná agrárna krajina, s HDP na hlavu o polovicu nižším ako Slovensko. Má 70 miliónov obyvateľov, čiže po vstupe by bolo po Nemecku druhým najväčším členom - so všetkými dôsledkami, teda napr. aj zastúpením v EP, hlasovacími právami v ER, či nárokmi na dotácie. Keby bolo členom už dnes a mala by byť dodržaná zásada rovnosti (ktorá aj tak nie je - vezmime si už podmienky pre 10 nových krajín), turecké nároky by rozvrátili rozpočet únie. Napr. agrárny sektor je tam ešte "rozvinutejší" ako v Poľsku, ktoré - hoci o polovicu menšie - je obrovskou záťažou pre všetky unijné fondy. Turecko susedí s Iránom, Irakom a Sýriou, teda najexplozívnejším regiónom planéty. Až tam by sa posunuli hranice únie - bezprostredne do oblasti najhorších konfliktov. A tak ďalej.
To všetko sú relevantné faktory, najväčšou bariérou je však kultúrno-civilizačná identita Turecka. Má islamskú podstatu a históriu, čo síce oslabuje skutočnosť, že ide o sekularizovaný štát s odlúčenou "cirkvou", ale: Európa, jej inštitúcie, normy a spoločenské vzťahy vychádzajú jednoducho z iného hodnotového základu. Turecká duša - individuálna či kolektívna - nie je zasiahnutá ani antikou, ani Desatorom, ani osvietenstvom, ani iným prúdmi, ktoré cez stáročia formovali európsku morálku a kultúru. Pred tými, ktorí vyznávajú ideu Európy úzko zjednotenej na spoločných hodnotách, vyvstáva teda otázka, či sa Turecko ešte zmestí do projektu. Odpovede, ktoré si dávajú, sú prevažne záporné. Líšia sa len v miere skepsy; "otec" európskej ústavy Giscard d´Estaing napr. rovno tvrdí, že "Turecko do Európy nepatrí". Prezident Chirac, ktorý až takú slobodu prejavu nemá, za sľubmi pre Turecko stojí, ale najnovšie hovorí - nech rozhodne referendum. Spor medzi pozvánkou pre Turkov a správaním dnešných eurointegrátorov je v tom, že keď sa Ankare prvýkrát sľúbila šanca (1963), maximom integrácie bola zóna voľného obchodu, nie federálny superštát, ktorý zakladá prípadné schválenie euroústavy.
To, čo ľavica a pokrytec Chirac a jemu podobní zahaľujú do vymýšľania odkladov, tvrdších podmienok a referend, formuluje kresťanská pravica viacmenej otvorene: Turecko nie je Európa, islam je v protiklade s kresťanstvom. Sú to však iba intelektuálne výboje, politici a úradníci - videli sme teraz EK - sa nechávajú unášať prúdom v domnení, že reálny vstup je ďaleko a skutočný problém čaká na budúcu generáciu politikov. To je situácia dnes.
Na otázku, či turecký islam kultúrne rozriedi Európu, sa asi dá odpovedať záporne. Fakt je ten, že väčšina z 2 miliónov tureckých gastarbeiterov v Nemecku prežíva v akomsi kultúrnom ghette, evidentne nedokážu splynúť so svetským a voľnomyšlienkárskym nemeckým živlom. Spočítať ostatné dôsledky - geopolitické, ekonomické - je dnes čistá futurológia. Ale platí jedno: Tí politici a intelektuáli, ktorí si neprajú európsky superštát, by mali turecké ambície podporovať. Niet účinnejšej protilátky proti ďalšiemu zjednocovaniu, prerozdeľovaniu a reglementácii, ako vstup tejto obrovskej krajiny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
