počítač si nepamätá. Táto legislatíva sa ale cyklicky opakuje a spoločný menovateľ je vždy jeden - rieši sa otázka, koľko si zase politici pridali, aby nehladovali (keď už štatistiky hovoria, že sme najbiednejší v Európe).
Tradícia zostala neporušená, opäť sa strhla zvada o financovaní. Predkladateľ Vladimír Palko je sklamaný, že všetky médiá hovoria o zvýšení, keď jeho skvelý zákon vraj príjmy strán znižuje. No - do detailov nepôjdeme, fakt je ten, že novela uberá kus z toho, čo si dopriali vo volebnom zákone, schválenom v apríli. Platí teda zhruba výpočet, ktorý autor riskol z hlavy v glose pre Večer: Ak by sa volieb v roku 2006 zúčastnil rovnaký počet voličov ako v septembri 2002 a výsledky strán by boli rovnaké, tak politická trieda si prilepší o cca 150-160 miliónov ročne. Čiže milión na hlavu poslanca. K tomu prídu výdavky štátu na platy a prevádzku parlamentu.
Kto už má plné hrdlo partajnej nenažranosti (spomeňme si, ako nevedeli nájsť "zdroje" na "rozpočtové priority"), recept je jednoduchý - nevoliť. Čím menej lístkov v urnách, tým nižší príspevok za hlas. Samozrejme, bez politických strán sa v demokracii nezaobídeme. Ak chceme slobodný a reprezentatívny parlament, musíme si zaplatiť aj združenia, ktoré sa bijú v politickej súťaži. V poriadku - pokiaľ by sa peniaze občanov premieňali vo zveľaďovanie demokracie, prečo nie. Prvá zrada je ale v tom, že prienik medzi stranami a verejnosťou (občianskou spoločnosťou) nie je v mimovolebnom období temer žiadny. Funkcionári, sekretariáty a sekretárky si žijú akoby paralelný svet, z ktorého vystupujú a približujú sa k voličovi, keď kohút trikrát zakikiríka na kampaň. Nie je celkom jasné, do čoho investujú desiatky miliónov. Len tu a tam sa mihajú médiami zvesti, ako si prilepšujú napríklad tým, že v priestoroch straníckych centrál si prenajímajú kancelárie poslanci, samozrejme za najvyššiu zákonnú taxu - 27-tisíc Sk - ktorá odtečie do partajnej pokladne, pričom stránky v úrade prijímajú raz za týždeň - ak vôbec.
Základný omyl vládneho návrhu je však samotná filozofia vzťahu štát-strana. Nie je správne ani zdravé, ak sú politické subjekty totálne odkázané na rozpočet. Premiér Dzurinda oponuje, že mnohých vraj "vyrušovalo sponzorovanie právnickými aj fyzickými osobami, keďže bolo podozrenie, že je to z daní, ktoré mali tiecť do štátneho rozpočtu". No - ak to tak bolo, tak ide o trestnú činnosť, na ktorú existujú všade - aj na Slovensku - príslušné paragrafy. Nový návrh však tejto úchylke nijako nebráni. Argumentom proti súkromným peniazom nie sú daňové úniky donorov, ani pranie peňazí, ale neverejnosť tohto spôsobu financovania, keďže občania majú byť informovaní, koho kto sponzoruje. Tento problém však nová legislatíva čiastočne rieši tým, že zavádza povinnosť viazať sumy nad 5000 Sk na darovacie zmluvy. Nebolo teda objektívneho dôvodu neskúsiť dobrý nápad Aliancie fair play (AFP, ktorá navrhla tzv. matching - čiže viazať výšku štátneho príspevku na sumy získané zo súkromných zdrojov. Nemuselo by to byť hneď 50 na 50, dalo sa aj inak, išlo o princíp - strana by mala vedieť presvedčiť tie zložky spoločnosti, ktorých záujmy chce reprezentovať, že sa ju oplatí podporiť. Niet nič normálnejšieho na tomto svete. Úplné prefinancovanie z verejných zdrojov nesie v sebe - okrem iného - aj morálny problém. Prečo musíme všetci sponzorovať napríklad komunistickú stranu, ktorá sa netají tým, že by zrušila voľný trh (a aj politické slobody, keďže jedno bez druhého nejde)? Ani lesbičky nemajú žiadny dôvod prispievať na KDH - a tak podobne. Pozor - reč nie je o úplnom vynechaní štátu. Bolo povedané vyššie, že na demokraciu si treba priplatiť. Ale prečo musia všetci stopercentne živiť aj takých, ktorých by v živote nevolili?
Zákon ponecháva ľubovoľnú výšku členského. Princíp naozaj káže, že je vecou klubu (strany), koľko od členov vyberá. Ale existuje ešte jedna a vyššia zásada - ak organizáciu financujú všetci občania, tak je absolútne absurdné, aby členovia platili menej. Napríklad korunu za rok. To je neskutočný nonsens. Totálny humor by bol, keby miesto minimálneho členského zákon zaviedol maximálny strop, čo navrhovala AFP. Vraj preto, aby sa za členské neskrývali sponzori, ktorí nechcú priznať identitu. No - to by bol opäť trestný čin, ktorému by sa dalo pri podozrivo vysokých príspevkoch predísť zistením, či zodpovedá majetkovým pomerom člena. Ak ale má Pavol Rusko chuť prispievať si na politickú kariéru vlastnými miliónmi, bolo by okrádaním daňových poplatníkov mu v tom brániť.
Bolo by, keby… Ak tento návrh zákona prejde v súčasnej podobe parlamentom, tak ani Rusko, ani nikto ďalší nebude mať dôvod sypať na vlastnú stranu. Načo? Vypasú sa dosť zo štátneho.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
