vzďaľovať..." vzdychol si Detrich Bebek, pán hradu v Štítniku. Vo dverách starobylého kostola, pýchy gotiky, sa objavil jeho brat Mikuláš. Kuzma, duchovný otec, zatvára ťažké dubové dvere. Iróniu v hlase hradného pána nikto nepostrehne. Dvere zaškrípu v pántoch, zámka cvakne. Farár Kuzma sa do politických intríg nemieša. Odchádza z fary a dejín. Bratia odchádzajú do hradných komnát a netrpezlivo čakajú na záhadného hosťa a nové správy z krajiny.
Historici tvrdia: O počiatkoch hradu Štítnik nie je nič známe. Jedno však vieme naisto. Každé obdobie dejín má svojich Michelangelov, ale aj Lucrézie Borgie... Častejšie sa stáva, že tmavé stránky neraz vrhajú tieň až do našich dní. Oligarchovia dávno zašlých čias túžili po väčšej moci a bohatstve, ale to isté chcel aj kráľ, palatín, richtári... Jeho výsosť, keď chcela získať náskok pred opozíciou, musela na svoju stranu získať čoraz viac prívržencov. Bez kráľovských úplatkov sa to nikdy nezaobišlo. Rozdeľovali sa majetky, hrady, mestá... Túžba po bohatstve a moci je ako večný kostolný plameň. Žiť v šedom priemere nikoho neláka.
V januári 1301 zomiera kráľ Ondrej III. Cval udalostí sa zrýchľuje. Nikto sa nepýta, prečo kráľ zomrel. Nástupca po meči nebol. Pokiaľ sa však dvaja rozdielni magnáti Omodejovci a Matúš Čák stihnú zorientovať v úplne novej situácii, z dejín sa vynára intrigán s číslom jeden, nenápadný a tichý, ale o to nebezpečnejší chorvátsky bán Juraj Šubič.
Mikuláš Bebek je napätý, netrpezlivý, vyzerá cez južnú baštu dole do údolia, po ktorom sa hadí kamenistá vozovka. Žiaden pohyb ani svetlo koča. Vracia sa do rytierskej sály. Hradný ceremoniál pozná vrtoch svojho pána. Stojí, nemukne a čaká na rozkazy. Štítnik sa zahaľuje do tmy, ešte kde-tu blikne žltkavé svetlo petrolejky. "Už nikto nepríde," povie Detrich, ale jeho brat Mikuláš iba zlostne mávne rukou. "Príde, určite príde. Ide o veľa, o veľmi veľa..."
V diaľke kdesi okolo Rožňavy sa nocou rúti osamelý štvorzáprah. Kočiš poháňa unavené a zaprášené kone. V koči sedí jediný cestujúci, chorvátsky bán Juraj Šubič. Cesta je zlá, hrboľatá a pre osamelý koč nebezpečná. Horskí lupiči striehnu. Scenárista - život mu pridelil nezvyčajnú úlohu, ktorá na dlhý čas ovplyvní život v celom Uhorsku. Pred polnocou je v rytierskej sále hradu ticho. Praskajú iba polená v krbe, vonku začína snežiť. Ceremoniál stále čaká na rozkazy pána. A dobre robí, pretože o chvíľu pribehne hradný kapitán a hlási príchod čakaného hosťa. Detrich sa preberá z nepokojných driemot, Mikuláš prikazuje sluhom, aby priložili do krbu a pripravili hostinu. Bán Juraj Šubič a jeho tajní spojenci z hradu v Štítniku v túto noc nebudú spať. Rozhovory troch postáv, ktoré vstúpia do dejín, sú vecné. Konečne všetci vedia, čo chcú. Služobníctvo pod trestom smrti nič nepočuje, nič nevidí. Začína svitať, keď bán Šubič hrad opúšťa.
Detrich Bebek poveruje svojho brata Mikuláša, aby ho v povinnostiach hradného pána v Štítniku vo všetkom zastupoval. Detrich s malým sprievodom je už na cestách za tajným poslaním. Pred zotmením míňa hradby mesta Košice a popri rieke Toryse sa vezie do Rozhanoviec. V honosnom kaštieli ho čakajú Rozgoňovci. Je to vplyvný a mocný rod, ktorý verne slúžil všetkým uhorským kráľom, ktorí sa na tróne striedali dosť často.
Slnko zapadá nad mocou posledných Árpádovcov nenávratne za politický obzor krajiny. Doba je hektická. Oligarchovia začínajú dvíhať hlavy. Kráľovská rada i krajinský snem kupčia s mocou a majetkami. Slovenskú časť Uhorska ovládli dva rody: východ si mocensky podelili Omodejovci so sídlom na Šarišskom hrade. Celá západná a stredná časť krajiny pripadla Matúšovi Čákovi, ktorý sa opevnil na Trenčianskom hrade.
Tajná misia chorvátskeho bána priniesla pre celú krajinu nečakané a nemilé prekvapenie. Dôležitá politická sekvencia zo scenára sprisahancov sa začala odvíjať z "bezvýznamného" hradu v Štítniku. A výsledok? Nádherný a zbrojený sprievod zbrojnošov, talianskych žoldnierov a nemeckých ťažkoodencov priváža do Uhorska dvanásťročného vnuka neapolského kráľa Karola II a Márie, dcéry Štefana V. - budúceho kráľa Uhorska Karola Róberta.
Iniciátori "kráľovského" ťahu na šachovnici dejín ostali väčšinou v akejsi trvalej anonymite. Vysvetlenie absentuje. Podľa legiend kráľovi sprisahanci po všetkom začali so svojimi postojmi podkopávať neobmedzenú kráľovskú moc. Možno to bolo úplne z iných dôvodov, niet hodnoverných prameňov.
Po kráľovskom ťahu začala skutočná kráľovská šou. Arcibiskup Gregor zo svojej úradnej moci v Ostrihome mladého kráľoviča korunoval. Okázalú slávnosť však zatienili nepokoje. Uhorský snem sa cíti zaskočený a na svojom "bleskovo rýchlom" zasadnutí v máji 1031 korunováciu negoval a neuznal. Začalo sa nikdy predtým nevídané kupčenie s majestátom kráľovskej koruny. Matúš Čák po prehýrenej noci so svojimi prívržencami ponúkol uhorskú korunu českému kráľovi Václavovi II. Ten sa však rozhodol korunu neprijať, pretože mu hviezdy vyveštili zlo. Aby však urobil zadosť nečakanej ponuke, korunu prihral ďalej svojmu synovi Václavovi, ktorého potom taktiež urýchlene korunovali v Sz=ékesfehérvári. Predtým ho však prekrstili na Ladislava V. Vyzeralo to tak, že koruna je konečne na správnej hlave. Veľký omyl. Ani jeho výsosť nebola uznaná za kráľa. Povrch hladiny okolo upadajúcej úrovne korunovačných ceremónií bol dlhodobo rozčerený. Oligarchovia lavírovali raz za, inokedy proti kráľovi. Ladislav musel byť formát, pretože keď videl ten zmätok, sám abdikoval na uhorský trón. Stalo sa tak v roku 1305. Ďalší "pytač" kráľovského trónu sa vynoril z neznáma. Bol ním bavorský vojvoda Otto III. Nepochodil lepšie ako jeho predchodcovia. Skrátka bola to kráľovská fraška, akú dejiny nepoznali.
Vesty nás opäť zaviedli na Štítnický hrad. Jar v horách prichádza neskôr. V rytierskej sále sa stretávajú prívrženci Karola Róberta. Nechýbali ani Rozgoňovci z Rozhanoviec. Detrich, hostiteľ sa opäť vydáva na cestu. Štítnik opúšťa zvyčajný štvorzáprah. Cieľ cesty, sídlo kardinála Gentilisa. Podrobnosti okolo cesty nie sú známe. Isté je, že pápež Klement V. poveruje kardinála Gentilisa dôležitou misiou. Diplomatickými rokovaniami mal dosiahnuť, aby sa v Uhorsku nastolil konečne poriadok. Znamenalo to silnú proklamáciu Karola Róberta za uhorského kráľa. Peštianska synóda už nemohla ďalej váhať a bola nútená kývnuť na súhlas. Stalo sa tak roku 1308.
Politické intrigy sa prevalili cez územie Uhorska do ďalekej cudziny. V politickom hrnci to však aj po voľbe kráľa naďalej kypelo a vrelo. Vyústilo to vo vojenskom konflikte v bitke pri Rozhanovciach 15. júna 1312. Autor diela Chronion Pictum ju prirovnáva k "obojstrannému nezmyselnému vraždeniu".
Zvíťazil kráľ Karol Róbert, nech žije kráľ. Podľa historikov kráľ nezabudol na svojich verných prívržencov a podľa dobrého zvyku sa im snažil zavďačiť. Mnohých povýšil do šľachtického stavu. Pridržme sa teraz súčasnej historiografie, ktorá rozdeľovanie odmien po rozhanovskej bitke uvádza takto. "...kráľ pridelil vysoké úrady, hrady a majetky nasledujúcim hrdinom: Michal Akus - kastelán hradu Šariš, A. D. Lypoth, Ján Báthory, rod Drugethovcov z Humenného, Tomáš - kastelán hradu Ľubovňa, mesto Košice..."
Šľachtici z hradu v Štítniku sa v menoslove ocenených nenachádzajú. Jeden z bratov Bebekovcov bol dlho väzňom Šarišského hradu, ktorý ovládal Matúš Čák. Z vlhkej a studenej kobky ho vyslobodili kráľovskí vojaci, ktorí hrad dobyli. Kráľ Karol Róbert po víťaznej bitke pri Rozhanovciach sa zdržiaval v júni a júli v Sárospataku, 10. augusta pobudol pri Košiciach, 11. augusta v kaštieli v Períne a v septembri niekoľko dní na hrade v Štítniku. Posledná zastávka veličenstva vzbudila medzi súperiacimi šľachticmi o moc a bohatstvo veľký rozruch. Kráľ je však preto kráľ, aby nemusel obyčajným smrteľníkom vysvetľoval svoje počínanie...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
