inscenácií. Najnovšie ju uvidíme vo filme Petra Zelenku Príbehy obyčajného šialenstva po boku Jiřího Bartošku. Po absolutóriu pražského Konzervatória bola niekoľko sezón členkou Národného divadla v Prahe. Teraz pôsobí v Divadle na zábradlí. Pohostinsky hrá v Divadle Černá labuť v monodráme Jeana Cocteaua Ľudský hlas a v Ungelte už piatu sezónu účinkuje v hre Na ocet režiséra Michala Dočekala.

Jej partnerom je otec jej mladšieho syna Kristiána. S inscenáciou prišli pražskí herci do Košíc v rámci Višegrádskych dní. Rozhovor som si prišla dohodnúť popoludní krátko po prílete do Košíc. 'Pani Bydžovská je v izbe. Môžete jej zavolať,' tvrdili na recepcii. "Rozhovor? Koľko je teraz hodín? Trochu som si pospala. Príďte po predstavení, dá sa," ozval sa po chvíli zvonenia hlboký zaspatý hlas Zuzany Bydžovskej. Rovnaký ako na javisku malej scény Štátneho divadla, kde odohrala s Miroslavom Etzlerom hru Na ocet o osudovom stretnutí dvoch outsiderov Jane a Mikea, ktorým pri honbe za kúskom šťastia unikajú v živote podstatné veci.

V divadelnej šatni na mňa čakala žena s dušou dievčatka, matka 16-ročnej dcéry Dory a päťročného Kristiána. Herečka, ktorú sa oplatí zažiť na scéne. Trochu unavená predsa len rozhovor neodmietla.

Ako sa vám páči v Košiciach?

- Prileteli sme a šla som rovno do postele, aby som sa aspoň trochu vyspala. A spala som, až kým ste ma nezobudili...

To ma skutočne mrzí.

- No a potom som si trochu čítala scenár. Lebo hru "Na ocet" robíme iba občas. Cestou sem som si všimla, aká je táto pešia zóna nádherná, máte tu množstvo krásnych stavieb. Prechádzali sme smerom k divadlu, kde sme hrali a úplne v diaľke napravo hore sa odrazu zjavila taká veľká vlna panelákov na kopci.

Sídlisko Furča. Nepáčia sa vám paneláky?

- Nemôžem povedať. Pochádzam z Mostu, bývali sme tam síce ešte v takom tehlovom dome, ale môj dedo a teta bývali v paneláku. Most je dnes zničený uhoľnými dolmi. Ale ako malá som ho zažila inak. Aj okolie je nádherné.

Teraz bývate v centre Prahy?

- Áno, ale nie som mestský typ. Možno tak nevyzerám, no mám rada prírodu. Ak sa dá, vyrážam z Prahy smerom na Zbraslav, kde sú nádherné miesta. Som taký pozorovateľ. Milujem našu planétu.

Máte dcéru a syna. A mám pocit, že vás úlohy matiek prenasledujú aj v práci.

- Myslíte? To asi len v Kytici som hrala matku. Hoci aj v hre Altán v Divadle na zábradlí som tragicky stratila dcéru. Niečo iné je žiť s deťmi v skutočnom živote a hrať o tom na javisku.

Vo filme Archa pre Vojtíka ste hrali matku syna s Downovým syndrómom.

- Do poslednej chvíle sme nevedeli, či to malý Vojtík bude hrať, alebo sa zasekne a je koniec. Preto sme spolu dlho pred nakrúcaním brázdili Kampu aj s mojím filmovým mužom Bohumilom Kleplom, mojimi deťmi a Vojtíkom, aby si na nás zvykol.

Mnohí ľudia vás majú stále v pamäti iba ako papuľnatú dlhonohú žabu s typickým rehotom. Možno nemali to šťastie vidieť vás na doskách Zlatej kapličky v postave antickej Médey, vraždiacej svoje deti, alebo si nepamätajú vašu kreáciu právničky v televíznej inscenácii Prípad Platfus. Ani dnes ste sa na javisku veľmi nenasmiali. Neprekáža vám, že vás niektorí poznajú len povrchne?

- Vlastne sama neviem, aký je môj mediálny obraz. Viete, čo mi najviac prekáža? Kristián má päť rokov a jeho otec Mirek Etzler, keď ideme spolu po ulici, je veľmi hlučný a nápadný a robí vždy poriadny chaos a hluk. Každý sa potom na nás pozerá. Vtedy by som sa najradšej prepadla pod zem.

Niektorí nedokážu prehovoriť s bývalým, hoci len normálne slovo. A vy ste spolu strávili na javisku dve hodiny ako zamilovaný pár. Nikdy tam nepresiakne súkromie?

- To je herecká práca. Napokon je otcom Kristiána a dúfam, že otcom ostane. Prečo by sme sa mali nenávidieť? Dcéra Dora má už 16 rokov. Jej otec je Slovák.

Vo veku dcéry ste už mali za sebou úlohu vo filme "Přijela k nám pouť". Netúži ísť vo vašich stopách?

- Nie.

Bránili by ste jej, keby áno?

- Vôbec. Kedysi, keď ešte Dorinka chodila do "zušky" na klavír, raz som pred jej učiteľkou prehodila: "Z Dory aj tak nikdy nebude klaviristka, lebo na to nemá.' Pani profesorka na mňa doslova vyletela: "Toto už nikdy, nikdy nehovorte!" Potom zomrela a Dora chodila na zobcovú flautu, hrala potom na priečnej flaute a raz po prázdninách mi z ničoho nič zahlási: "Končím s flautou a idem hrať na klavír." A teraz stále sedí za klavírom. Takže, milá pani profesorka, predsa ste mali pravdu. Preto vám dnes nepoviem, či bude, alebo nebude herečka. Človek nikdy nevie.

S Miroslavom Etzlerom ste rovesníci zo školy?

- Nemohli sme byť spolužiaci. Študoval totiž na Janáčkovej akadémii v Brne a ja som konzervatoristka. Nemám vysokú školu. Pokiaľ by som si mala s niekým pripadať ako rovesník, potom je to Vladimír Dlouhý. Bol o dva roky vyššie na konzervatóriu. Keď som mala pätnásť rokov, zahrali sme si spolu vo filme Konečně si rozumíme a boli sme spolu v Divadle na zábradlí.

Odkedy ste jeho členkou?

- Prišla som tam až po smrti režiséra Petra Lébla. Potom prebral formovanie scény Pitínsky a teraz prišiel zasa Jiří Pokorný, takže ten duch divadla bude zasa trochu iný.

Akú sú vaše najbližšie plány?

- Plány sú jedna vec a skutočnosť druhá. Viete čo, ja riešim veci momentálne. Teraz ma naviac zaujíma premiéra Mathildy v Ungelte. Ak dobre dopadne, potom sa budem zaujímať o to, čo je ďalej. Nie som schopná zaujímať sa, čo bude potom. Jednoducho riešim veci tak, ako prichádzajú. Dnes som riešila toto predstavenie a potom budem riešiť cestu lietadlom do Prahy.

Máte strach z lietania?

- Už som sa dosť nalietala.

Máte svoje rituály proti strachu?

- Keď sme leteli do Košíc, sedela som v poslednom rade a prečítala som si kompletne odhora dole Hospodárske noviny. Inak také čosi nerobím.

Prichádza niekedy strach na javisku?

- Najmä, keď som veľmi unavená, mám pocit, že dnes to neuhrám. Mám to síce naučené, zažité, ovládam dokonale text, začne sa predstavenie a vznikne to niečo medzi nebom a zemou. Na druhej strane, pokiaľ sa mi pri hraní podarí dosiahnuť čosi, ako keď v hudbe nemáte žiaden falošný tón, tak to spätne nabíja moju postavu. Musím sa na ňu pozerať z nadhľadu a hľadať v nej humánne vyznenie, aj keby išlo o Médeu. Musím nájsť to, prečo sa nenašlo iné riešenie a nemohlo to byť inak. Tomu sa potom hovorí hranie.

Často prichádzate na Slovensko?

- Dlho som tu nebola. Toho roku v auguste v Banskej Štiavnici a teraz som tu v Košiciach. Prišlo mi, že som tu zasa veľmi rýchlo.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.