Chovať psa pre potešenie je veľkou módou, ale tí najväčší nadšenci sa chcú svojimi miláčikmi pochváliť a preto ich pestujú aj pre krásu.

Takýmto nadšencom je aj Milena Samuelisová z Košíc, ktorá je náruživou psíčkarkou. Posledných päť rokov chová basetov, ale predtým chovala bernardýnov. "Vždy som mala rada veľkých psov. Lenže pred piatimi rokmi sme boli na výstave v Prešove a môjmu synovi sa veľmi páčili baseti, takže ma prehovoril, aby sme si jedného kúpili. Nebola som z nich unesená, najmä kvôli krátkym nožičkám. Láska k nim prišla neskôr. Potom ma to nadchlo a k starému pôvodnému Maxovi som dokúpila tri sučky z Česka. A tak to začalo."

Pani Milena sa môže svojmu stádu skladajúceho sa z troch psov, siedmych sučiek a piatich šteniatok dôkladne venovať. Má totiž prácu, ktorej sa venuje doma. "Inak by sa to nedalo zvládnuť. Neviem si predstaviť, že by som išla ráno do práce a vracala sa poobede."

Jej basetom sa i preto darí. Na dvore rodinného domu majú skvelý výbeh a dobre zateplené koterce. Ich pani sa im venuje a na psoch to vidieť. Sú veselé, šantivé a hravé. Na prvý pohľad však baseti patria k tým psov, ktorých výzor je veľmi klamlivý. Ich smutný pohľad vyvoláva v človeku ochranárske pudy a oni sami pôsobia, akoby niesli na svojich bedrách všetky neprávosti sveta. "Zdanie klame. Sú veľmi veselé, spoločenské, ale aj tvrdohlavé. A keďže sú to poľovnícke psi, často hrabú," s úsmevom dodala majiteľka.

Apropo súťaže. Práve na nich sa jej basety zaskvú v celej kráse. Ako M. Samuelisová hovorí, ročne absolvuje okolo 30 medzinárodných výstav. "Beriem na ne väčšinou dvoch psov, ale na klubové súťaže beriem viac."

So svojimi šampiónmi už absolvovala snáď všetky medzinárodné súťaže v Európe, preto môže porovnávať. Od 1. októbra však platia pre našich slovenských psov, tie isté pravidlá, ako pre psov chovaných v ostatných krajinách Európskej Únie. To znamená, že každý pes musí mať tzv. Pet Passport. Má tmavomodrý obal so zlatými hviezdičkami EÚ. V pase musia byť údaje o majiteľovi zvieraťa. Fotografia zvieraťa, meno, druh, plemeno, pohlavie, dátum narodenia, typ a farba srsti. Takisto číslo mikročipu, kedy bol aplikovaný, jeho umiestnenie, tetovacie číslo, dátum tetovania. Samozrejme, údaje o očkovaní proti besnote, serologickom teste, výsledky klinických vyšetrení. Iba za serologické vyšetrenie, ktoré budú robiť zvolenskí veterinári, zaplatí majiteľ psa 2 000 Sk. Aplikácia čipu vyjde na 300 korún.

Podľa slov chovateľky je to niečo podobné ako očkovací preukaz: "Povinne tam musí byť zaznačené očkovanie proti besnote. Iné očkovania nikoho vonku nezaujímajú. V Čechách a na Slovensku na súťažiach vyžadujú aj potvrdenie, že besnota sa v regióne nevyskytuje. Ale v EÚ také dačo nikoho nezaujíma. Problémy robia len v Brne a v Nitre. Napríklad nedávno, keď som išla do Španielska, nepotrebovala som nič, len potvrdenie o očkovaní proti besnote raz za rok. Ale napríklad v Maďarsku chceli, potvrdenie o dvojnásobnom očkovaní do roka, čo už vôbec nechápem. Všade v Európe chcú len jedno očkovanie do roka, ale v Budapešti dvakrát. Logika v tom nie je absolútne žiadna. To sú také anomálie, s ktorými sa človek stretáva, ale sú len zatiaľ tú v bývalom východnom bloku. Ďalšou novinkou je, že tetovanie v ušiach bude musieť byť čitateľné. Pretože väčšinou, keď dáte natetovať psa, tak za rok to už prakticky nie je viditeľné. Takže psi budú musieť byť načipované. Na západe je to úplne bežné, ale u nás nie. Len máloktorý veterinár to na Slovensku robí a je to dosť nákladná záležitosť. Už šteňa samo osebe je drahé a k tomu ešte náklady na čipovanie."

Ďalšou kapitolou je samotná cesta na súťaže. "Cestujeme v Škode Oktávia kombi, kde sa zmestia štyri baseti, ale teraz do Barcelony som brala piatich psov. Takže šampión Umberto bol hore na zadných sedadlách a tí štyria ďalší vzadu. My nepotrebujeme na prevoz väčšie auto a cestovanie zbožňujú. Keď je ich veľa pokope tak sa schúlia k sebe a spokojne spia. Je to výhoda, lebo keď ideme do zatáčky, nemláti to s nimi, lebo sú na sebe nalepené. V aute im zapneme klimatizáciu, takže nemajú žiaden problém, aj keď s nimi ideme niekoľko tisíc kilometrov. Keď sme brávali tých menších, tak po každých 300 kilometroch sme zastavovali, aby sa napili a prebehli. S tými väčšími už nie je žiaden problém. Prejdú bez prestávky aj tisíc kilometrov a ani nevieme, že ich v aute máme. Psi zbožňujú cesty autom a najmä cesty domov. Po súťaži sú takí unavení, veď sa musia predvádzať, takže keď už ideme späť, vidno na nich že sa tešia."

Súťažné predvádzanie v kruhoch je pre každého psa únavné, najmä pre tých najlepších. Tí počas dvojdňovej výstavy absolvujú aj niekoľko predvedení v kruhu. A práve preto, by mali byť pre nich zo strany organizátorov, vytvorené dobré podmienky. Podľa skúsenosti chovateľov, však tomu tak všade nie je: "Výstavné haly sú malokde klimatizovasné, sú síce prevetrané, ale nie je to ono. Preto im musím na hlavy dávať mokré handry, a tak ich ochladzovať. Na výstave sa začína už ráno o siedmej alebo ôsmej a o pol desiatej sa začína rozhodovať. Tie dve hodiny sú potrebné preto, aby sme si našli halu. Lebo niekoľkokrát tam prídeme a je to veľmi zle označené. Špecialisti sú na to v Poľsku. Niekoľkokrát sa stalo, že sme tam prišli a hodinu sme chodili, kým sme našli halu. Sú tam aj najhoršie cesty. Mnohokrát mám dojem, že keby som niesla breznú sučku, tak cestou potratí. Najhoršie výstavy sú v Rumunsku. Už tam dva roky nejazdím. S prepáčením šľapete po neodprataných hovnách. Na ihrisku je nepokosená tráva, takže mojich basetov a iných nízkych psov v nej ani nevidíte. Rozhodcovia ich nemôžu poriadne posudzovať. U nás v Nitre je to tiež dosť slabé. Keďže ja si k basetom musím kľaknúť pri postoji, lebo sú nízki, vždy na výstavisku v Nitre, vstanem špinavá ako prasa. V tých hangároch nikto nezametá," nešetrila kritikou M. Samuelisová.

Ale nie všade je to také kritické. "Napríklad v Mníchove je organizácia a značenie perfektné. Tam nie je žiaden problém. Úžasne je to aj v Rige. Tam je asi najvyššia úroveň. Majú tam koberce aj na chodbách. Aj ceny sú trochu atraktívnejšie. Dávajú nádherné sklenené vázy."

Ako náklady na cesty, aj ubytovanie je v réžií chovateľa. Všetky výstavné psi sú spôsobné a vychované, takže by nemal byť problém s ich prenocovaním v zahraničí. Ale podľa skúsenosti M. Samuelisovej, nie je tomu všade tak: "My so psami samozrejme nepotrebujeme štvorhviezdičkový hotel, ale niekedy je skutočne dosť obtiažne vybaviť ubytovanie. V Španielsku napríklad do hotelov s viacerými psami ísť nemôžte, ale vo väčšine krajín to nie je problém. A moji baseti hoteli milujú. Akonáhle sú v izbe, vyvalia sa na posteľ a oddychujú. Sú spokojné, typické hotelové typy a nič im nechýba. Ani venčiť sa nechcú. Ak nezoženieme hotel, riešime to inak. Naposledy v Barcelone sme sa ubytovali v kempe v bungalovoch."

Výstavy sú prestížne záležitosti a samozrejme úspešným psom rastie aj cena. Organizátor výstavy však nehradí majiteľom nič. "Na výstave vám organizátor neposkytne nič. Vy si musíte zabezpečiť, cestu, stravu, ubytovanie a vodu. Zaplatíte štartovné 40 Eur za psa a môžete sa zúčastniť. Takže tie poháre čo moje psi vyhrali sú dávno zaplatené. Je to nákladný koníček, musí sa robiť z lásky."

Aj hodnota špičkových psov je vysoká. Platí sa nielen za šteňa, kde sa berú do úvahy predkovia a ich kvalita, ale aj za nakrytie suky. "Keď idete nakrývať svoju sučku, tak v zahraničí zaplatíte od 500 Euro vyššie. Záleží na tom, aký je to pes a ako si ho majiteľ cení. Platí sa dopredu. Pes si splnil svoju povinnosť a je len vaše riziko, či sučka zabrezí. Sučka cestuje za psom, nikdy nie naopak. Keď sa však s majiteľom psa dohodnete, že miesto platenia mu dáte šteňa, môže to byť aj tak. Ale platí, že prvý si vyberá šteňa, majiteľ sučky."

Súťažné kategórie sa tiež v jednotlivých krajinách líšia. Každá výstava má svoj vlastný štatút. "Kategórie súťaži na Slovensku sú stredná trieda, otvorená, pracovná a šampióny. Všade môžu získať nejaké tituly, ale v každej krajine sú iné podmienky ako ich získať. Musím s nimi robiť aj poľovnícke skúšky, keď chcem aby mohli súťažiť v kategórií šampión. Ale opäť je to v každom štáte inak. Napríklad v Čechách a na Slovensku tieto skúšky mať v triede šampiónov nemusím, ale v Rakúsku, Chorvátsku a Slovinsku ich vyžadujú. Poľovné skúšky s nimi robím v poľovnickom zväze v Skároši aj keď vôbec na poľovačky nechodím. Baseti sú duriče, takže s nimi robím poľovnícke skúšky duričov. Je to tzv. dohľadávka diviaka. Aj keď nie som poľovník, mesiac pred skúškami chodím intenzívne do lesa aj s manželom na Pereš. On im robí stopu a my vyhľadávame. A moje psi majú úspechy, sú niekedy lepší ako poľovne vedené psi."

Okrem poľovných skúšok a výcviku, nemenej dôležitý je aj vzhľad. M. Samuelisová nám na záver prezradila v čom spočíva krásny výzor jej šampiónov: "Manžel chová holubov, a my psom dávame holubie vajcia. Jedia ich každý deň a majú z toho krásnu srsť. Na kvalite ich srsti sa podpísalo i to, že sú stále vonku. Takže je hustá a má dobrú štruktúru. A keďže sú krátkosrsté, predsúťažna príprava nie je náročná. Len ich vykefujem."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.