u nás vyššiu popularitu ako ibišteky s lesklými zelenými listami a široko roztvorenými kvetmi rôznych farieb, ktoré pozná takmer každý.
Čo však odpovedať na otázku: Viete ibištek pestovať? Viacerí príležitostní pestovatelia izbových rastlín by mali rozpačito pokrčiť plecami, súdiac podľa nezdravo rozrastených, malolistých a nekvitnúcich ibištekov umiestnených v kúte obývačky či halách spoločenských priestorov.
Najrozšírenejším a najznámejším zástupcom rodu Hibiscus je druh ibištek čínsky (Hibiscus rosa-sinensis), ktorého druhové meno hovorí o jeho pôvode, ale známy je najmä pod názvom „čínska ruža". V domovskej krajine vytvára až šesť metrov vysoké kry. U nás sa však týchto rozmerov nemusíme obávať. Pravidelným rezom zmladzované rastliny kvitnú už pri výške dvadsať až tridsať centimetrov. Z pôvodne červeného ibišteka čínskeho a vďaka „primiešaniu" génov menej známeho druhu ibišteka sýrskeho (H. syriacus) vznikla väčšina predávaných odrôd v rôznych pastelových odtieňoch. Ďalšie prešľachťovanie v súčasnosti pokračuje najmä v Japonsku a na Havaji, kde je cieľom dosiahnuť plnokveté odrody a maximálnu veľkosť kvetov s výraznou povrchovou štruktúrou. Okrem bežných zeleno olistených druhov môžeme dostať kúpiť aj ich pestrolisté odrody, ako napríklad najznámejší poddruh ibišteka čínskeho var. cooperi. Svojimi menšími, nepravidelne tvarovanými, bielo obrúbenými listami s ružovými a purpurovými škvrnami na líci bude ozdobná aj v období mimo kvitnutia. Hoci je ibištek čínsky najpopulárnejší, nie je jediným príslušníkom svojho rodu.
Záhradní architekti už dávno vedia, že vďaka hybridným potomkom chladnomilného severoamerického druhu Hibiscus moscheutos ich môžeme vysádzať aj v našich záhradách. Poľnohospodári v trópoch si svoj jedálny lístok spríjemňujú mladými listami, nezrelými tobolkami, voňavými semenami a dokonca aj kališnými lístkami jednoročných „poľných" druhov, ako napríklad ibištek krvavý (Hibiscus sabdariffa), ibištek pižmový (Hibiscus abelmoschus) či ibištek jedlý (Hibiscus esculentus). Na získavanie pevných a dlhých vlákien sa pestujú druhy, ako napríklad ibištek konopný (Hibiscus cannabinus), Hibiscus tiliaceus a Hibiscus elatus. Do stredoeurópskych pomerov sa hodia aj niektoré austrálske druhy, ktoré sú však zatiaľ neznáme a na možnosť ich pestovať v byte ešte len čakajú.
Trochu menej známym a pritom ideálnym „panelákovým" druhom je Hibiscus schizopetalus. Tento pôvodne východoafrický ibištek sa rozšíril do trópov po celom svete nielen vďaka peknému vzhľadu, ale aj vďaka svojej vitalite a odolnosti. V tropických oblastiach sa používa najmä na tvorbu živých plotov, ale prežiť dokáže aj na extrémnych stanovištiach pozdĺž diaľnic či prašných ciest. Má o niečo menšie listy ako jeho ázijský príbuzný, stonky sa bezproblémovo rozkonárujú a lepšie znáša aj hlbší zostrih. Previsnuté žiarivočervené kvety s rozstrapkanými okrajmi sú tiež o niečo drobnejšie, rastlina však zakvitá väčším počtom kvetov od februára až do jesene. Je výrazne teplomilný a nepotrebuje žiadne vymedzené obdobie zimného pokoja. Na tvorbu kvetov v zime postačí mierne zníženie bytovej teploty ešte pred začiatkom vykurovacej sezóny. Paradoxom však je, že jeho populárnejší a všade predávaný ibištek čínsky je v hodnotení podľa bytového použitia na rebríčku o poriadny stupienok vyššie! Za zmienku stojí aj skutočnosť, že prekrásne kvety oboch ibištekov majú jednu podstatnejšiu chybu krásy veľmi málo vydržia a vädnú už po desiatich až pätnástich hodinách.
Autor: ji
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
