vína... a každému, nech patrí ku ktorejkoľvek generácii, hneď ´nabehne´ melódia i text známych skladieb. Hammelove koncerty dodnes patria k obľúbeným a na nedostatok fanúšikov sa ani po desaťročiach sťažovať nemôže. Prednedávnom potešil svojich priaznivcov na východe Slovenska zbrusu novým projektom, ktorý urobil s Miňom Mojžišom. Na tom zazneli jeho staré odrhovačky v novom prevedení, obohatené o prvky írskej, keltskej a slovenskej ľudovej hudby. Ešte prv, než sa postavil v Jumbe na pódium, stihli sme sa porozprávať o muzike, ale i nielen o tej...

Toto turné Kráľ slnečného času sa pre vás nezačína veľmi šťastne, lebo na jeho začiatku vám zomrel otec. Aké je to postaviť sa na pódium a rozdávať ľuďom radosť hoci sám prežívate pravý opak?

- Každá takáto bolestná príhoda človeku náladu nedodá. No zas na druhej strane sme to čakali. Otec by totiž mal o chvíľu 90 rokov. U mňa je bolestné najmä to, že on ma vlastne priviedol k muzike. Sám bol hudobníkom, v Slovenskom národnom divadle hral na husle, a mňa ešte prv, než som chodil do školy, "týral" (úsmev) tak, že som musel na tie husle hrať. Takéto životné veci, samozrejme, zanechávajú v človeku stopu. No myslím si, že toto turné nie je porušením nejakej piety. Lebo on by sa určite tešil, že hrám.

Sú toto chvíle, keď rekapitulujete?

- Nie. Myslím, že nie. To jedine keby som ja umrel, tak by som sa díval dozadu (úsmev). Ja sa totiž nerád vraciam do minulosti. Dokonca ani na Silvestra si nedávam žiadne záväzky. Necítim potrebu. Veď prečo by som mal k nejakému dátumu, k nejakej udalosti pozerať za seba? Samozrejme, že kým toto spracujem, to chvíľu potrvá. Ale ja to určite tou muzikou nejako prekleniem.

Ale čo radostné udalosti z minulosti. Ani na tie nespomínate rád?

- Na veselé nespomína už vôbec. Veselé chcem stále zažívať. Ja som teraz prežil 10 veľmi príjemných dní v Amerike. Bolo tam veľmi príjemne, ale nebudem na to spomínať. To bolo, bolo to super, ale už sa teším na ďalšie veselé príhody, ktoré ma čakajú. Ja skôr myslím do budúcnosti.

Tak teda, na čo sa tešíte?

- Tak teraz ste ma dostali (úsmev). Teším sa, že sme teraz dotočili nové cédečko s Mikim Škutom, ktorý je koncertný klavirista vážneho žánru, ale je to aj jazzman, a že sa dostane onedlho na trh.

Rozmýšľali ste niekedy o tom, za čo ste svojmu osudu vďačný?

- Za to, že vôbec som. Neviem, či je to vďaka, ale teším sa, že žijem. A pravidelne každý deň to vychutnávam.

A vyčítate mu niečo?

- Nič. Ja keby som mal začať odznovu, alebo od nejakého míľnika, tak by som robil presne to isté. Respektíve, chcel by som robiť to istné. Aj so všetkými chybami a problémami, so všetkým.

Prečo aj s chybami? Lebo posúvajú človeka vpred?

- To si nemyslím. Mňa ešte žiadna chyba neposunula. Ja sa ich skôr snažím vyvarovať. Tiež si napríklad nemyslím, že všetko zlé je na niečo dobré. Možno že všetko dobré je aj na niečo zlé... Lebo každé príslovie sa dá aj otočiť. Ale ešte som nezažil, aby niečo zlé bolo potom na niečo dobré. Keď to bolo zlé, tak to zlé aj ostalo.

Ktoré obdobie svojho života považujete za najkrajšie a možno by ste ho chceli ešte raz zažiť?

- Všetky. Ja by som dokonca, keby som sa mal vrátiť, tak určite nie tak ako každý vraví, že chcel by som byť mladý, ale s touto múdrosťou. Nie. Ja by som chcel byť mladý s tým rozumom ako som mal vtedy.

Pre to čaro každého veku?

- Presne tak. Navyše, ja som ani v mladosti nebol blbý, čiže nič by som ani neopravoval (úsmev).

V čo veríte?

- Nedá sa povedať, že by som v niečo veril. No určite prežívam nejaké priateľstvá, lásky, pocity. Ale nie je to v pravom slove taká viera, že by som bol k niečomu upätý. Ja skôr verím v to, že sa stačí vedieť narodiť a potom to už ide.

Láska je večná téma, muzikantov, básnikov... Myslíte, že je aj láska večná?

- Lásku netreba brať len úzko, len symbolicky ako lásku medzi ľuďmi rozdielneho pohlavia, hoci tá je najkrajšia. Ale existuje aj láska k vlasti, k psovi, k robote... Čudovali by ste sa napríklad ako v Amerike milujú svoju vlasť. My to tu máme tak sprofanované, my sme nepociťovali túto lásku, čo je niekedy na škodu. No láska je, myslím, ten najkrajší pojem. Nikto ešte lepší nevymyslel.

Ktorá z tých lások je u vás najsilnejšia?

- Asi najviac zaužívaná a u mňa tiež asi najsilnejšia bude láska k nejakej žene.

Vy ste zabrdli aj do politiky...

- Ja som zabrdol?

Vaše meno sa v istom období ocitlo na kandidátke SDKÚ.

- Jáj, tak to áno. To bol taký pokus. Lebo u nás na Devíne, čo je mestská časť Bratislavy, sme sa chceli postaviť proti starému starostovi, aby sa situácia k niečomu obrátila. Tak sme spravili plán, že to nejako skúsime. Ale aj na takej dedine je ťažké spraviť nejaký prevrat. To sa dá jedine tak, že sa tam spoja nejakí rozumní ľudia, ktorí ho chcú spraviť. A keď došlo aj na mňa, že by som sa mal do toho zapojiť, aby som bol poslanec za Devín, ale v meste, tak to vlastne bola taká kolektívna dohoda, že s tým skúsime niečo spraviť.

Takže toto vaše rozhodnutie ovplyvnila len chuť zmeniť túto jednu vec?

- Tým, že tam žijem, nemyslím si, že by mi komunálna politika mala byť proti srsti. Skôr naopak, ľudia by sa mali snažiť o veci verejné. To ešte nemusí mať s tou zlou tvárou, ako my vnímame politiku, nič spoločné. Lebo keď sa chceme snažiť, aby v Devíne bo vysutý most do Rakúska, tak je to verejný záujem, je to niečia snaha. Hoci, potreba toho človeka je, bohužiaľ, často druhoradá a vyhrávajú politické záujmy príslušnosti k niekomu.

Na základe príslušnosti k niekomu však často funguje aj šoubiznis.

- Nemyslím, že je to tam až také. Ale príslušnosť k nejakej strane alebo hnutiu sú niekedy také okaté, že človek až zíra, čo ako nejde, ak nie je správnej príslušnosti. To je to zlé na tej politike u nás, že je to veľmi zjavné. Ale to je asi údel novej, neviem, či to mám nazvať demokracie, alebo nejakého vládnutia.

Ako sa dívate na mladých, začínajúcich slovenských umelcov? Vidíte tu nejaký potenciál, že by niekto vytrval tak ako vy celé desaťročia?

- Ja len dúfam. Je pravda, že my sme boli silná generácia, ale myslím, že v každej sa nájde niekoľko jednotlivcov, ktorí by to mali v ktorejkoľvek oblasti umenia niekam potiahnúť. Druhá vec je, že to, že sme sa otvorili Európe, prináša omnoho väčšiu konkurenciu pre mladých, ktorí chcú preraziť. Nemyslím si, že je to teraz ľahšie. Naopak. Je ťažšie prísť s niečim novým, čo by aj zaujalo. Keď to zúžim na muziku, tak je tu rečová bariéra voči anglo-americkej hudbe. To je veľmi výrazné. Veď vieme spočítať na prstoch jednej ruky koľko mimoanglických umelcov dosiahlo niečo v európskom merítku.

A v rámci domácej pôdy, myslíte si, že je tu šanca, že si piesne nejakého mladého umelca budú spievať aj ďalšie generácie tak, ako je to vo vašom prípade?

- To je ťažko povedať, lebo ani u seba som to nevedel odhadnúť. Keď som spieval Medulienku, nevedel som, že bude aj po 35. rokoch zaujímavá. My sme nepristupovali k tvorbe tak, že ideme urobiť hit. Teraz sa už kalkuluje, že toto bude singel a ten budeme tlačiť, takže prístup je celkom iný. Ale prial by som muzikantom, aby ich piesne ostali živé. Ale na druhej strane už tá pesničková tvorba nie je taká dominantná. Sú rôzne iné žánre, kde nie je dôležité zapamätať si text alebo melódiu. Ide tam len o ten chvíľkový efekt z počutia, čo tiež má istý efekt, lebo veď neexistujú len rozmýšľajúci ľudia, zádumčiví, ktorí čakajú od toho niečo príjemné. Sú aj ľudia, ktorí chcú byť iba do niečoho emotívne vtiahnutí a nič viac ich nezaujíma.

Hoci ste v živote dosiahli podstatne viac, než by niekto možno čo i len sníval, predsa, je niečo, čo bolo z vašich snov nenaplnené?

- Ja stále hovorím a teraz sa to aj ukázalo, že keby sme boli v tom istom období zasadený do iného územia - teraz myslím na tvorbu našej generácie, alebo moju - asi by to umenie malo väčší ohlas. To môžem smelo povedať, lebo v sedemdesiatom siedmom sme mali muzikál Cyrano z predmestia, o ktorý bol vtedy aj v západných krajinách veľký záujem. Existoval aj nemecký preklad, malo to mať v Mannheime premiéru. No naše ministerstvo kultúry to nepovolilo. Na tomto príklade som chcel ukázať, že sme pomocou tohto muzikálu mohli prerásť aj hranice Československa. Dnes už napíše muzikál každý a kto ho nemá je svojím spôsobom menejcenný, no vtedy to bolo naozaj niečo mimoriadne nielen na naše pomery - muzikantsky, témou, aj spracovaním. Malo to rezonanciu. No nepodarilo sa to. Ale odvážim sa tvrdiť, že keby som vtedy býval v nejakom porovnateľnom napr. Írsku, tak by to šlo inak. Tak tento sen nám život okresal. Že sa človek dostal do koľají a v rámci tých sa snažil pohybovať. Ale rozlet, aký sme si priali, nemohol nastať.

Bolo vám to vtedy ľúto, alebo ste to brali ako fakt?

- Určite nám to bolo ľúto, dokonca sme boli aj nasratí.

A odísť pre vás nemalo perspektívu?

- Nie, lebo čo by som urobil? Prišiel do nejakej Argentíny a začal brnkať slovenské pesničky? To pre mňa nemalo pespektívu. A skončil som právo, čo tiež nemalo v zahraničí uplatnenie. Možno keby som bol skončil medicínu... A ja som bol natoľko pri zemi, že som si uvedomoval, že keď mám rečovú bariéru, tak nemôžem emigrovať len ako nejaký zázrak. Že budem zaujímavý spoza železnej opony a o dva týždne by sa na mňa zabudlo. Tam som svoju realizáciu nevidel.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.