na lodi s 270 člennou posádkou a 600 pasažiermi, zažil to druhé. "V sektore pre posádku som zrazu zacítil dym, a nevedel som, čo sa vlastne deje. Zle sa mi dýchalo. Kvôli dymu som ani poriadne nevidel, no rýchlo som vybehol a vytiahol z izby svoju priateľku. Ešte šťastie, že sa tento nepríjemný zážitok neodohral v kajutách pre pasažierov."

Ako ďalej spomína, našťastie nešlo o klasický požiar, ale v motore jedného z ventilátorov zhorel remeň a dym sa dostal do kajút pre posádku. To však nebol jediný Petrov dramatický zážitok na lodi.

"Vždy, keď sa malo zhoršiť počasie a očakávali sa väčšie vlny, zatvárali sme na všetkých oknách oceľové kryty. Raz ich na oknách spoločenskej miestnosti na treťom poschodí niekto zabudol zatvoriť. Obrovská vlna narazila do okna a vybila ho. Vtom sa začala liať voda a zaliala celú miestnosť. Náraz vody bol až taký silný, že vyhĺbil do steny dieru. Našťastie, v tej chvíli nebol nikto v miestnosti, lebo by ihneď vypukla panika."

Dvadsaťštyriročný Popradčan Peter pracoval v jednej firme v Poprade-Veľkej ako riadiaci pracovník. "Práca ma bavila, kolektív bol dobrý, len s vedením a peniazmi to bolo horšie," usmeje sa sympatický Peter a dodáva: "Vedel som, že ak si chcem zarobiť na byt, na Slovensku sa mi to len veľmi ťažko podarí a tak som si začal hľadať prácu v agentúrach, ktoré sprostredkovali zamestnanie na lodi."

Petrovi sa hľadalo ťažko, lebo na more chcel odísť spoločne s priateľkou Marcelou. "Prvá ponuka prišla po troch mesiacoch na miesto čašníka. Odmietol som to, lebo pre priateľku prácu nemali." Po čase prišla ďalšia ponuka - tentokrát pre priateľku. "Aj ona to odmietla, lebo nechcela odísť bezo mňa." Po roku - v apríli minulého roka prišla ďalšia ponuka na miesto nočného klínera - upratovača a túto prácu sa Peter už rozhodol prijať. V priebehu týždňa dal výpoveď v práci, narýchlo vybavil najnutnejšie papiere a odchádzal. Sám, bez priateľky. Dohodli sa, že za ním príde hneď, ako to bude možné.

Začiatky na lodi boli ťažké, bolo potrebné zvyknúť si na nové prostredie, odbúrať jazykovú bariéru. "Z tohto som mal najväčšie obavy," priznáva. Na lodi pracovalo 15 národností, väčšinu tvorili Ukrajinci, Filipínci, Nemci, ale i Slováci a Česi. "Slováci majú v zahraničí dobré meno, lebo vedia ´makať´."

Nás zaujímalo, aké požiadavky majú agentúry, ktoré ponúkajú prácu na lodi. "Požiadavky sú vysoké, agentúry kladú veľký dôraz na znalosť angličtiny, prípadne nemčiny a na dosiahnutú prax v danom odbore. Ja som však mal pri výbere trochu šťastie, lebo loď Astor, na ktorú som mal nastúpiť, práve začínala s plavbou okolo sveta a keďže narýchlo potrebovali iného upratovača, prijali ma bez konkurzu." O tom, koľko sa na lodi dá zarobiť, však povedať nechcel.

"Pracoval som stále iba v noci - 12 hodín. No v čase, keď dochádzalo k výmene hostí sme robili v kuse niekedy aj 18-19 hodín. Začínal som o desiatej večer. Vedúca nám pridelila úlohy a ráno nás prišla skontrolovať. Upratoval som chodby, schody, čistil koberce, toalety a bar pre posádku." Aj keď Peter pod Tatrami pracoval v riadiacej funkcii a tu iba "upratoval", ako sám hovorí, takto to nevnímal. Svoju robotu si urobil najlepšie, ako vedel a keď bolo potrebné, pomohol som aj iným. Keď sa už na lodi "oťukal," vyslovil pred vedením pár dobrých nápadov na zlepšenie práce. To mu spolu s usilovnosťou prinieslo po čase lepšie platené miesto. Stal sa vedúcim nočných upratovačov. Tešilo ho to, i keď, ako priznáva, "bol to trochu zvláštny pocit, kontrolovať kamarátov, s ktorými som predtým pracoval."

Peter bol na lodi takmer pol roka a vtedy sa mu konečne podarilo nájsť na lodi miesto chyžnej aj pre priateľku. "Veľmi ma to potešilo, lebo Marcela mi veľmi chýbala. Aj keď prišla neskôr, podarilo sa nám spoločne odísť z lode na 2-týždňovú dovolenku a potom spolu začať nový pracovný kontrakt na lodi." Na dovolenku odchádzali začiatkom decembra minulého roka. "Dovolenka ubehla rýchlo, prvý týždeň som si zvykal na to, že spať sa má v noci a nie cez deň a druhý týždeň som sa už pripravoval na odchod na loď."

MEDZITITUL: Okolo sveta

"V polovici decembra minulého oka vyplávala loď na cestu okolo sveta. Svoju plavbu začínala vo francúzskom prístave Nice. Šesť a pol dňa sme sa plavili po Atlantickom oceáne, prechádzali sme nádhernými ostrovmi Karibiku," opisuje zážitky Peter, ktorý v noci pracoval a cez deň si vychutnával prekrásnu krajinu. "Na jednom kolumbijskom ostrove sme dokonca videli skutočných Indiánov. Jeden z nich nás zobral na drevenom kanoe na maličký ostrov, kde sme sa opaľovali a kúpali. Škoda len, že sa nám domorodí obyvatelia nechceli dať odfotiť."

Loď ďalej smerovala do Venezuely a cestou mali pasažieri i posádka možnosť plaviť sa priamo cez juhoamerickú džungľu. Tá návštevníkom ukázala všetko - prekrásnu divokú prírodu sprevádzanú vreskotom opíc a papagájov i veľké horúčavy. "Celou cestou, kým sme sa tadiaľ plavili, znepríjemňovali nám život veľké chrobáky, lietajúce za svetlom. Keďže loď bola večer osvetlená, lietalo ich okolo nás neuveriteľné množstvo. Boli všade, na palube i v bazéne."

Plavba okolo sveta napredovala. Na cestujúcich čakal ďalší nevšedný zážitok - preplávať Panamský prieplav, ktorý je najväčší na svete. "Cez prieplav ťahajú lode dva veľké rušne. Len pre zaujímavosť, jedna kontajnerová - nákladná loď zaplatí za to, že tadiaľ prejde okolo 270-tisíc dolárov." Keď si spočítate, koľko lodí tadiaľ prepláva denne, týždenne či ročne, niet sa čo čudovať, že Panama je jednou z najbohatších krajín sveta...

Pre Petra bol najväčším a najkrajším zážitkom návšteva francúzskej Polinézie. Podľa jeho slov sú tu najkrajšie a najčistejšie pláže na svete a nádherná nedotknutá príroda. "Okrem Tahiti sme prešli desiatimi korálovými ostrovmi, videli farebné ryby, ochutnali kokosové orechy. Na ostrove Tonga som videl najväčšie netopiere na svete - kalone, ktorých rozpätie krídel dosahuje pol metra. Netopiere sa hlavou ponášajú na malého psa. Neskôr sme prišli na ostrov Fiji a navštívili múzeum kanibalizmu. Videli sme vidličky, ktorými kanibali prepichovali obetiam oči a kyjak, ktorými im rozbili hlavu," opisuje nevšedné zážitky Peter. "Až ma striaslo."

Loď sa plavila ďalej, pasažieri i posádka žili svoj život na vlnách mora. "Raz týždenne museli všetci povinne absolvovať "suchý" nácvik záchranných prác pri potopení lode."

MEDZITITUL: Mŕtvy pasažier

Na mori platí stupnica pre intenzitu vĺn v rozsahu od 1 do 12 stupňov. Kým vlny dosahujú intenzitu po stupeň šesť, nárazy sú minimálne a nijak nespríjemňujú pasažierom a posádke život na mori. Avšak, ak vlnobitie dosiahne stupeň sedem a viac, mení sa doposiaľ príjemná plavba na nočnú moru. "Keď vlny dosahovali osmičku, musel som zložiť z police televízor, aby nespadol na zem. Čím boli vlny silnejšie, tým sa nám horšie robilo. Bolo potrebné zastaviť na mieste a občas sa niečoho pridržať," hovorí Peter.

"Mnohí ľudia, ktorí sa vyberú na loď za prácou alebo na výlet nemajú mnohokrát ani potuchy, čo plavba po mori obnáša. Niektorým klientom je tak zle, že celé dni nevládne preležia v kajute s morskou nemocou napojení na infúzie. Lieky účinkujú iba v prípade, ak ich stihnete užiť ešte pred vypuknutím choroby. Inak ich vyvrátite," vysvetľuje Peter, ktorý s morskou chorobou našťastie nemal nijaké problémy.

Cesta okolo sveta stojí v prepočte na naše peniaze od stotisíc korún do dvoch miliónov. "Niektorým klientom je tak zle, že hneď ako loď vpláva do najbližšieho prístavu, prerušia cestu a odídu domov. Spomínam si aj na dve chyžné - Slovenky, ktorým bolo veľmi zle a na lodi vydržali iba 24 hodín a ihneď chceli odísť domov. Keď však máte podpísaný s loďou kontrakt na určitý čas, nie je to také jednoduché. Dievčatá museli na lodi vydržať 2 týždne a potom odišli domov na vlastné náklady a bez finančných bonusov, ktoré zamestnanci dostávajú po ukončení kontraktu."

Veľmi nepríjemnú skúsenosť má aj jedna z chyžných. Ráno chcela poupratovať v jednej z kajút. Keď sa jej klient neohlásil, vošla dnu a našla ho mŕtveho. Organizmus takúto záťaž nevydržal. "Počas môjho pôsobenia sa stali na lodi dva takéto prípady."

Loď sa ďalej plavila Novým Zélandom, Tasmániou a vplávala do Austrálie. "V austrálskom meste Cairn sme navštívili oblasť, kde voľne v parkoch žijú kengury, koaly a iné exotické zvieratá. Videli sme krokodílie farmy so 4-metrovými krokodílmi a tiež šou s jedovatými hadmi. Z desať najjedovatejších hadov žije až deväť v Austrálii," prezrádza Peter.

Neskôr sa loď plavila cez Thajsko a Indiu. Predmestie Bombeja sa Petrovi navždy vrylo do pamäti. "Je to najchudobnejšia časť sveta, akú som kedy videl. Nikdy nezabudnem na to, ako na špinavom betóne sedela matka s dvomi malými bábätkami, položenými na špinavej zemi. Všade bolo vidieť veľkú chudobu, špinu a bolo cítiť prenikavý zápach."

Veľkým snom Popradčana Petra bolo uvidieť a navštíviť pyramídy. A tento sen sa mu splnil vďaka práci na lodi. Po Egypte a návšteve hlavného mesta Káhiry sa loď plavila cez Sueský prieplav, preplávala okolo Talianska a svoju plavbu ukončila v júni tohto roku vo francúzskom Nice.

Počas pôsobenia na lodi si Peter našiel mnoho priateľov - avšak len medzi posádkou. Udržiavať styky s pasažiermi nie je dovolené. V prípade, že tento príkaz porušíte, nasleduje okamžité rozviazanie pracovného pomeru.

Na margo toho mi však nedalo nespýtať sa, či je pravda, že na lodi vedú námorníci dva životy - jeden doma a druhý na mori. "Áno, sú také prípady, niektorí námorníci sú od rodiny odlúčení aj rok, ba niekedy aj viac. Nájsť si známosť na lodi nie je ťažké, je to každého osobná vec, avšak oveľa viacej sa cení, keď má človek pri seba niekoho z domoviny."

MEDZITITUL: Na lodi sa nepísak!

Peter tak, ako nejeden chlap, si popri robote zvykol občas popiskovať. Len tak, aby sa mu lepšie robilo. "Niektorí chlapi z posádky na mňa vtedy čudne pozerali a ja som nevedel prečo. Až raz mi jeden z nich vysvetlil, že na lodi sa nepíska, lebo sa vraví, že pískanie prináša silný vietor a búrku. Keď mi to povedal, nebolo mi veľmi do smiechu, lebo krátko na to naozaj zosilnel vietor a začalo pršať."

Ďalšiu vec, ktorú námorníci nemajú radi, je akákoľvek debata na tému nepotopiteľného Titanicu. "Takéto debaty sú na lodiach prísne tabu."

Peter sa s priateľkou vrátil z lode v júni. Už teraz má ponuku ísť na loď pracovať znova. "Rád by som teraz skúsil šťastie na pevnine," usmeje sa a na otázku čo mu práca na lodi dala, odpovie: "Neskutočne veľa, zlepšil som sa najmä v jazykoch - v angličtine, nemčine a ruštine. A to cestovanie? To je niečo neopísateľné. Veď precestovať taký kus sveta a vidieť 60 krajín sa nepodarí len tak každému!"

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.