Korzár logo Korzár
Nedeľa, 23. september, 2018 | Meniny má Zdenka
Nájdete nás na webe

Juzek Psotka sa zo svojho najvyššieho vrcholu už nevrátil

Pred tridsiatimi rokmi, 15. októbra 1984, stáli na vrchole najvyššej hory sveta, himalájskeho Mount Everestu, prví ľudia z Československa.

Slovenskí horolezci Zoltán Demján (vľavo) a Jozef Psotka vystúpili 15. októbra 1984 
na najvyššiu horus veta Mount Everest.(Zdroj: Foto - TASR/ Zoltán Demján)

V sprievode Šerpu Ang Ritu dosiahli vrchol po výstupe variantom poľskej cesty Slováci Jozef Psotka a Zoltán Demján. Zavŕšili tak snaženie prvej expedície z našej krajiny na streche sveta, ktorou sa uzavrela jedna kapitola československého a tým aj slovenského výškového horolezectva. Naši lezci potvrdili, že v tom čase patrili k svetovej špičke a získali si aj týmto výstupom vysoký kredit. Žiaľ, cena, ktorou sa výstup zaplatili, bola krutá - Everest si navždy vzal legendu slovenského lezenia, človeka, ktorého si bezvýhradne vážili celé generácie horalov, 50-ročného Jozefa Psotku. Nebolo azda jediného človeka medzi tými, čo i len pričuchli ku skale a lanu, ktorý by Juzekovi, ako sa Psotkovi v lezeckej pospolitosti hovorilo, nebol prial vrchol najvyššej hory sveta a nebolo hádam jediného, ktorý by chcel uveriť tej zlej správe, ktorú 17. októbra - dva dni po výstupe - vysielala vtedajšia federálna rozhlasová stanica Hviezda...

Juzek patril k lezeckej špičke neuveriteľných 30 rokov. Stal sa priekopníkom ťažkých slovenských výstupov v Tatrách a postupne aj vo vyšších horách, vrcholiac Himalájami. Košický rodák začal s lezením prozaicky - zlanáril ho kamarát. "Spolužiak z gymnázia ma v jednu jesennú nedeľu roku 1949 pozval na výlet s horolezcami do Zádielskej doliny. Mal som pätnásť a pol roka a ani nie 50 kíl. Nadviazali ma na lano a vystúpil so mnou na Cukrovú homoľu. Obrovský zážitok! Vzrušenie, úzkosť, strach, hrdosť, radosť som pocítil pri výstupe, na vrchole a zostupe! Tento zážitok ma zasiahol ako blesk, horolezectvo sa mi stalo láskou na prvý pohľad," spomínal Juzek na svoje začiatky.

Rýchlo sa etabloval medzi vtedajšiu silnú skupinu košických lezcov, medzi ktorými vtedy dominovali ľudia ako Puškáš, Andráši, bratia Körtvelyésiovci, Szabóovci, Šuna a ďalší. Po začiatkoch na skalách v okolí rodiska prišli po prvýkrát aj Tatry. Písal sa rok 1950... "Po začiatočníckom kurze na Jánošíkovej bašte sme išli prvýkrát do Tatier. Prvá túra s "Lulum" Körtvelyésim západným hrebeňom Českého štítu. Po kurze som ostal v chate pod Rysmi, ktorú viedol Arno Puškáš. Začal som splývať so svetom veľhôr..." To splývanie bolo skutočne rýchle a úspešné. V roku 1953 vyliezol prvý slovenský priestup legendárnou Hokejkou na Lomnickom štíte spolu s Bercom Vargom. "Tam mládež prelomila určitú psychickú bariéru - priveľký rešpekt pred veľkými stenami a cestami v Tatrách," hodnotil Juzek. Patri k tým, ktorí začali rúcať vtedajšiu dominanciu poľských a českých lezcov v Tatrách. O rok neskôr vyliezol spolu so Zdenom Zibrínom Ivanom Gálfym a Ivanom Lehotským Lapinského komín na Galérii Ganku, v roku 1955 bol spolu s Kluvánkom, Lehotským, Kelem a Vozatárom členom vrcholového družstva pri zimnom prechode hlavného hrebeňa Vysokých Tatier. V tom čase už bol ako 21-ročný mladík uznávaným tatranským lezcom. Väčšinu ťažkých ciest, ktoré dovtedy liezli najmä v tom čase výborní libereckí lezci, dokázal Psotka s partnermi, najčastejšie so Zdenom Zibrínom, zvládnuť progresívnym, moderným štýlom.

V roku 1956 sa dočkal Juzek na vtedajšie pomery veľkej veci - lezeckého debutu v Alpách. S Gálfym, Puškášom a Závodským pôsobili na Aigiulle Verte a Tour Ronde, neskôr prišli aj ďalšie výstupy, ktoré vrcholili v roku 1967 zimným výstupom Bonattiho cesty na Matterhorn. "Pri výstupe zahynul Stano Lednár. Deprimovaní sme sa prebíjali vo veľkej zime a v strašnom počasí nahor - Milan Kaláb omrznutý, Jano Ďurana so začínajúcou snežnou slepotou. Výstup sa zmenil na zápas o záchranu životov a ten zápas sme všetci traja vyhrali. Ovtedy viem, že ani v najkritickejších chvíľach sa nemá človek vzdávať. Že vydrží veľmi veľa, viac, ako si dokáže predstaviť," hodnotil Juzek ťažké chvíle. Okrem Álp sa dostal aj na Kaukaz a v roku 1965 bol členom prvej československej expedície do Hindukúšu. "Boli sme v údolí Išmurch, všetky kopce dookola dovtedy nezlezené! Všetci sme dosiahli svoje výškové rekordy, významné boli výstupy na Uparisínu (6 200 m) a Koh-e-Hewad (6 850 m). Zistil som, že mi pobyt vo výške nerobí žiadne problémy a ďaleko na východe som na vlastné oči videl aj svoj sen - Himaláje." Úspešné pôsobenie na Hinduúši si Juzek zopakoval aj v roku 1969 a to už dozrievala pod Tatrami generácia, ktorá bola schopná popasovať sa aj s výškami nad 8 000 metrov...

Ako prvá to neúspešne skúšala expedícia v roku 1969 na Nanga Parbate, kam sa vrátili naši lezci o dva roky neskôr. V menoslove členov výpravy nechýbal ani Jozef Psotka. Ten sa síce hlavného vrcholu nedočkal, pribrzdili ho zdravotné problémy. "Odchádzame nahor - ostáva iba Jožo Psotka, ozajstný smoliar smoliarov. Práve v najdôležitejšej chvíli dostal horúčku a je nemysliteľné, aby stúpla vyššie. Zašiel som ešte pred odchodom za ním, bolo mi ho veľmi ľúto. Veď práve on sa z nás najviac nadrel a teraz musí ostať v tábore. V tej chvíli som si spomenul, ako raz v treťom tábore nebolo dosť jedla a hoci všetkým rovnako chýbalo, nikomu sa poň nechcelo ísť dolu. Jožo mlčky vzal nosidlá a doniesol z druhého tábora dvadsaťpäť kíl potravín. A takto poctivo a neúnavne pracoval na hore po celý čas. Keď bola diskusia o tom, kto by mal byť vo vrcholovom družstve, každý bez rozmýšľania povedal "Psotka"," spomína Juzekov lezecký súputnik Michal Orolin vo svojej čarovnej knižke Strmé cesty k Himalájam, hádam najúprimnejšej lezeckej spovedi, aká kedy u nás vyšla knižne. Práve Orolin s Ivanom Fialom napokon stáli na hlavnom vrchole Nanga Parbatu ako vôbec prví lezci na osemtisícovke z vtedajších socialistickým štátov. Psotka sa musel uspokojiť "len" s výstupom na 7 910 metrov vysoký Predvrchol.

V roku 1973 je trikolóra opäť v Himalájach, naši lezci sa snažia o ťažký prvovýstup na Makalu. Ich snahu pribrzdí fatálny pád a ťažké zranenie Jana Kounického. Jeho kamaráti sa snažia zo všetkých síl dostať nevládneho horolezca dolu, ale všetci vedia, že bojujú prehratý súboj. Aspoň svojou prítomnosťou sa snažia pomôcť umierajúcemu priateľovi. "Jožo bol hore nepretržite desať dní, najdlhšie zo všetkých. Desať dní nad hranicou smrti, bez možnosti dýchať umelý kyslík, bez možnosti riadne sa najesť, napiť, no najmä oddýchnuť si a vyspať sa. Pritom nie z inej, iba z morálnej povinnosti vo dne a v noci bdieť pri zomierajúcom kamarátovi. Všetci sme sa snažili Honzovi pomôcť... No predsa, nad tým všetkým sa výšilo Psotkových neuveriteľných desať dní, prežitých s Honzom vo výške 7 850 metrov," píše o týchto chvíľach Michal Orolin. Spolu s kamarátmi sa pod Makalu vrátil v roku 1976, v mimoriadne ťažkej ceste južným pilierom nechal každý lezec aj kus zdravia. Hoci Juzek opäť patril ťahúňom výpravy a dočkal sa svojho prvého výstup nad 8 000 metrov (Južný vrchol, 8 010 m) na ten hlavný vrchol mu opäť nebolo súdené siahnuť... Musel počkať ešte ďalších päť rokov.

Neustále sa zlepšujúci československí horolezci si v roku 1981 vytýčili skutočne dôstojný cieľ - tretí najvyšší vrch sveta, 8 598 metrov vysokú Káčaňdžungu. Na Piatich pokladniciach veľkého snehu, čo je približný preklad názvu vrchu, dosiahol Juzek Psotka vo svojich 47 rokoch prvý veľký, skutočný, hlavný osemtisícový vrchol. Spolu s Ľudovítom Záhoranským na ňom stáli 20. mája 1981 a bol to vtedajší čs. výškový rekord. Juzek spolu s Ľudom zavŕšili snaženie celej expedície, na záverečné chvíle pred výstupom na vrchol spomínal takto: "Noc bola celkom pokojná, pomerne dobre sme spali v piatom tábore vo výške 7 900 metrov. Vôbec sme sa obaja na tomto vrchu cítili fajn, po celý čas trvania expedície sme boli v dobrej forme a pohode. Varíme si čaj, polievku, treba sa napiť tekutiny do zásoby ako ťavy, aj tak budeme neustále smädní. Tu hore nikdy nie je dosť tekutín, človek je permanentne dehydrovaný. Na cestu k vrcholu si pripravujeme do termosky Vivasorb, vysokokalorickú bezzvyškovú tekutú stravu. Autori tejto kalorickej bomby sa iste snažili, aby bola čo najchutnejšia, ale ich snaha dopadla žalostne. Odpornejšiu žbrndu ako tento životabudič si je ťažko predstaviť. Bolo by treba zo dva litre na osobu, ale podarilo sa nám ho pripraviť necelý liter pre oboch. Keď hore všetko tak strašne dlho trvá! Obliekanie, obúvanie, varenie, všetka činnosť a pohyby sa v týchto výškach vykonávajú ako v spomalenom filme. Tu človek vlastne len živorí, žije zo svojej biologickej podstaty, nedokáže si riadne odpočinúť, zregenerovať sily, je mu dovolené nanajvýš vystúpiť na vrchol, zostúpiť z neho a ujsť z tejto výšky, ktorú volajú zónou smrti."

Psotka so Záhoranským sa dočkali, napriek silnému mrazu a kaziacemu sa počasiu dosiahli vrchol a dokázali zostúpiť do piateho a neskôr štvrtého tábora. Treba povedať, že bez použitia umelého kyslíka, čo v tom čase vôbec nebolo samozrejmosťou... Po výkone na hraniciach možností, s omrzlinami a totálne vyčerpaní, sa stávajú objektom záchrannej akcie zvyšku tímu. Napokon môže Jozef Just po výstupe do štvrtého tábora nadšene hulákať do vysielačky: "Sú živí!" Juzek sa dokázal tentokrát ešte vrátiť, o tri roky však na Mt. Evereste také štastie nemal. Akým bolestným paradoxom bolo, že jeho telo našiel práve Jozef Just, ktorý našiel svoju smrť tiež na najvyššej hore sveta - v roku 1988 po výstupe extrémne ťažko Bonningtonovou cestou...

Expedícia na Mt. Everest v roku 1984 bola mediálne sledovaná ako máloktorá iná pred ňou. Predsa len, bol to prvý pokus o najvyššiu horu sveta, výprava pod vedením Františka Keleho mala smelé plány, keď chcela zopakovať mimoriadne ťažkú, extrémnu sovietsku cestu. Hora napokon rozhodla inak, po prehodnotení možností si naši zvolili výstup poľskou cestou, s vlastným variantom, ktorý je natoľko výrazný, že ho niektorí odborníci považujú za samostatný prvovýstup. Juzek opäť drie na najťažších úsekoch cesty, má vynikajúcu formu, ´do partie´ sa dáva s mladším, lezecky ambicióznym Zoltánom Demjánom. Nuž a je vcelku prirodzené, že títo dvaja, spolu so špičkovým Šerpom Ang Ritom napokon dostávajú šancu na záverečný výstup. V päťdesiatich rokoch je Psotka na vrchole kariéry, nik však netuší, že tento výstup bude jeho posledným. Keď 15. októbra o 15. hodine a 15. minúte dosiahnu najvyšší bod zemegule, potvrdí sa, žiaľ, stará pravda o tom, že z hory treba aj zostúpiť. Vopred zvolená zostupová trasa cez Južné sedlo je však zafúkaná, vopred vyráža prešliapavať Demján, na ním Ang Rita a naostatok Psotka. V týchto výškach sa musí každý koncentrovať predovšetkým na vlastné prežitie a myslieť na to, ako sa dostať dole. Podarilo sa to napokon prvým dvom, Juzek sa však z hory už nikdy nevrátil. Pravdepodobne po ťažkom bivaku spadol 16. októbra z miest pri Ženevskej ostrohe. Jeho mŕtve telo našli o deň neskôr a pochovali ho priamo na mieste, ktoré je pre väčšinu horolezcov vysnívaným... Pravda, snívať večný sen na streche sveta je vždy spojené s ľudskou tragédiou.

Dlho, dlho sa po návrate expedície viedli diskusie, ako by si nikto s lezeckým kruhov nechcel pripustiť, čo sa vlastne stalo. Horolezec, ktorý prežil niekoľko generácií, odišiel z milovaných Tatier a kruhu svojich blízkych naveky. Ostalo po ňom však množstvo nádherných výstupov, ktoré nikto nikdy z lezeckej histórie nevymaže. Ani zo spomienok blízkych, spolulezcov a aj študentov, ktorý v ´civile´ Jozef Psotka prednášal ako odborný asistent na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave. Okrem pamätných tabúľ na Gorak Shepe pod Everestom a na Symbolickom cintoríne pri Popradskom plese v Tatrách ho pripomína každý rok aj Psotkov memoriál, preteky vo vysokohorskom behu, ktoré na pamiatku svojho kamaráta a pre mnohých aj vzoru organizujú tí, ktorí nezabudli a nikdy nezabudnú.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Javorina otvorila svoj tretí showroom na Slovensku
  2. Arabská exotika: Top hotely v Ománe
  3. Pracujú vo svojich komunitách. Má Slovensko lokálnych lídrov?
  4. Boj o vedenie radnice v známom kúpeľnom meste
  5. Ako dostať akné pod kontrolu? Odhaľte jeho príčiny!
  6. Ušetrite na vykurovaní s novým Teplom so zárukou od ZSE
  7. Vo VSD prepli na vyššiu rýchlosť, šetria nám čas a peniaze
  8. Alena Bašistová: Nikomu nejdem brať hlasy a ani s nimi kšeftovať
  9. Vianoce a Silvester v teple: Pätnásť tipov, kam sa vybrať
  10. Najužitočnejšia appka
  1. Billa otvorila svoju 150. predajňu na Slovensku
  2. Javorina otvorila svoj tretí showroom na Slovensku
  3. Arabská exotika: Top hotely v Ománe
  4. Pracujú vo svojich komunitách. Má Slovensko lokálnych lídrov?
  5. Boj o vedenie radnice v známom kúpeľnom meste
  6. Polus Market – trh v srdci nákupného centra
  7. Ako dostať akné pod kontrolu? Odhaľte jeho príčiny!
  8. Ušetrite na vykurovaní s novým Teplom so zárukou od ZSE
  9. Vo VSD prepli na vyššiu rýchlosť, šetria nám čas a peniaze
  10. Alena Bašistová: Nikomu nejdem brať hlasy a ani s nimi kšeftovať
  1. Najužitočnejšia appka 17 620
  2. Vianoce a Silvester v teple: Pätnásť tipov, kam sa vybrať 17 486
  3. Arabská exotika: Top hotely v Ománe 11 169
  4. V O2 to s dátami poriadne prehnali 11 003
  5. Zistili sme, ako sa vyrába najčistejší slnečnicový olej 9 609
  6. IKEA je postavená na tých správnych hodnotách 6 384
  7. Javorina otvorila svoj tretí showroom na Slovensku 4 261
  8. Účet za liečbu chlapca? Šesť miliónov eur 4 038
  9. Alena Bašistová: Nikomu nejdem brať hlasy a ani s nimi kšeftovať 3 819
  10. Do boja s plastovým odpadom na Slovensku vstúpil prvý reťazec 3 819

Už ste čítali?

Domov Najnovšie Najčítanejšie Desktop