sme počuli - nielen na Slovensku, ale vo svete.
Pretože, samozrejme, je úplne mimo hovorca Žvach, podľa ktorého "je to normálne ako kdekoľvek vo svete". Odkedy existuje politika, o takejto požiadavke sme ešte nepočuli. Ak by už mal niekto platiť, tak pozvaní hostia. (Výnimkou sú azda zábavné relácie typu Dereš - západní politici ani za účasť v takých nepýtajú peniaze, ale keď im odmenu pošlú, tak sa nepokladá za prehrešok, ak si ju ponechajú. Musí ísť ale vyložene o formát talkshow.) Politické diskusie a publicistika sú priestorom predovšetkým pre nich na komunikáciu s občanmi, ktorí ich do verejného pôsobenia vyslali. A preto žiadosť o honorár sa v takomto prípade nedá vyložiť inak ako pohŕdanie voličmi a - demokraciou. Je to akoby verejné oznámenie, že milí priatelia, sú dva roky do volieb, nezaujíma ma, či chcete o mne a mojej práci niečo vedieť, je mi jedno, čo si myslíte. Trhnite si nohou, nemám s vami o čom sa baviť.
Je vrcholom neúcty k voličovi zdôvodnenie Žvacha, že "pán Mečiar investuje do toho svoj voľný čas a cestovné náklady". To je hrozné nedorozumenie - pán Mečiar je platený daňovými poplatníkmi ako profesionálny politik. Duplicitne platený - raz ako poslanec NR SR, druhýkrát ako člen strany, ktorá poberá príspevky zo štátneho rozpočtu. (Po schválení novely zákona o politických stranách dokonca príspevky kráľovské.) Diváci televíznych diskusií sú daňoví (a tiež koncesionárski) poplatníci, a teda zamestnávatelia pána Mečiara. A on je preto z podstaty veci povinný ZADARMO sa zúčastňovať na všetkých činnostiach, o ktorých existuje akási všeobecná dohoda, že sú obsahom politiky. Sem televízne debaty patria nepochybne, kedže sú pre značnú časť občanov jediným priestorom (popri spravodajstve), odkiaľ čerpajú informácie. Náklady, investície? Za rok 2003 inkasovalo HZDS z rozpočtu 26 miliónov len ako príspevok na činnosť a na mandát. To je dosť na cestovné a iné útraty, aj keby bol Mečiar do štúdií pozývaný každý týždeň.
Iste - komunikovať s verejnosťou nie je povinnosť politikov zo zákona. "Iba" morálna, hovorí o vzťahu k práci. Mečiar teraz len preukázal fakt už dlhšie známy - pre neho je politika len zdroj príjmov, nie je zďaleka prvá v jeho živote. Väčšmi preferuje špekáčky s asistentkou, kachličkovanie v Elektre a vnučky. Už odkedy prestal byť premiérom je u Mečiara evidentný úpadok záujmu o svoju profesiu. Politika je pre neho len nutným zlom, ktoré musí podstúpiť, aby nestratil šancu raz za štyri roky skúsiť návrat k moci a udržiaval si medzitým vplyv na rôzne veci, ktoré ho zaujímajú. V predchádzajúcom volebnom období zložil aj poslanecký mandát. V terajšom ho vykonáva úplne povrchne - vidí každý, kto parlament sleduje. Mečiar je fenomén, priťahuje majetkovými pomermi, konfliktmi s novinármi, akousi démonickou povesťou, ktorá ho stále obostiera. Málokto si ale všimol, že jeho výkon ako predsedu politickej strany je už roky doslova nulový. Počul ho niekto relevantne sa vyjadriť k nejakému zákonu či nejakej kľúčovej téme - mimo práve televíznych štúdií? Porovnajme jeho "aktivitu" s Ficom, Hrušovským, Ruskom...
Áno, pokiaľ sa drží v medziach, nedá sa s tým nič robiť - vytrestať ho za pasivitu je úloha pre voličov. A tých, ktorí hlasujú za HZDS, jeho ignorantský prístup nezaujíma, resp. si ho ani nevšimnú. On to cíti, len preto si dovolil aj takýto krok; stretávať sa s politikmi pred kamerami ho obťažuje, nebaví a nudí sa. Navyše, po cirkusoch s bulvárom je na médiá aj naštvaný. Mečiar vie, že aj keby úplne zmizol zo scény na trebárs pol roka, môže sa vrátiť bez obáv, že príde o tých 15-20 percent skalných fanatikov, ktorí ho budú voliť aj keby chodil v podprsenke a na kolieskových korčuliach. Dospel asi k záveru, že pauza mu neuškodí.
Paradoxné je, že za svoju oslnivú kariéru a to, že je dodnes fenoménom a de facto nezosaditeľným predsedom hnutia, vďačí Mečiar, nemenej ako sebe, práve televíziám. (A hlúpym novinárom, ktorí ho v r. 1990-92 "urobili") Žijeme v mediálnej dobe, 90 percent toho, čo vnímame ako politiku, je virtuálny svet, ktorý prichádza práve z obrazoviek. Prvé je nesporne spravodajstvo, rôzne diskusie však hrajú tiež rolu. Faktom je, že politické debaty sú dnes už inflačným prvkom a Mečiar so svojím vyvinutým inštinktom si azda všimol, že o pádoch a vzostupoch politikov už vôbec nerozhodujú (na Slovensku - iná vec je americká dráma Bush - Kerry). Všimol si možno tiež, že komerčné TV berú tento formát ako súčasť zábavy, resp. na pomedzí zábavy a čohosi vážnejšieho. A pýta honoráre - keď ma chcete, plaťte. Je predsa iná sledovanosť, keď príde Kovarčík a keď on, veľký Mufty osobne. Uniká mu len jedno - komerčný profit televízií nie je v demokracii argument, aby politik kašľal na voličov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
