narodeniny vlády veľkolepým straníckym brífingom, na ktorom defiloval aj kŕdeľ ministrov SDKÚ. Teraz je skoro ticho - premiér sa pripomenul k výročiu iba krátkou tlačovou správou. Možno prebehla ďalšia reforma, ktorú sme nepostrehli - mediálnej politiky SDKÚ. Alebo sa Dzurinda naozaj hanbí; fakt je ten, že za seba by sa červenať skutočne mohol. Za celkový výkon vlády ale nemá dôvod.
Naopak. Dva roky od 16. októbra 2002 sa zapíšu nezmazateľne do dejín Slovenska. Áno, vstúpili sme do NATO a EÚ, to sa však podarilo každému. Vysokou pridanou hodnotou je balík prevratných systémových zmien, ktoré si druhá Dzurindova vláda nielen zaumienila, ale aj - a to šokuje najviac - uskutočnila. A to ešte v mimoriadne nepriaznivej politickej konštelácii, keď celý druhý rok úradovala ako menšinová. Taký hlboký zásah do tváre krajiny, ako táto vláda, nevykonali všetky jej predchodkyne dohromady, ani nijaká súčasníčka v Európe. Siahajú do fakticky všetkých najdôležitejších verejných a prerozdeľovacích sektorov - sociálny, dôchodkový, trh práce, zdravotný, daňový, fiškálna politika, štátna správa, justícia, polícia, školstvo.
Väčšina reforiem je ešte len vo fáze legislatívnej či realizačno-počiatočnej, už strednodobo ale pocítime to, pred čím kedysi tak vystríhala Brigita Schmögnerová a dnes straší Robert Fico - zmenu charakteru štátu. Nie úplne o 180 stupňov, keďže mnohé zmeny sú polovičné. Ale zmenu výraznú. Všetko bude inak - a určite lepšie. Hoci nie tak dobre, ako by byť mohlo, keby pracovali dôsledne, keby nachádzali vždy najlepšie riešenia, keby sa snažili o optimálne, nie minimálne kompromisy a keby sa nebáli vlastných tieňov a politicky sa nerozložili. Ale to by sme asi žiadali priveľa.
Faktom je, že minimálna spoločenská rezistencia dávala toľko voľnosti a priestoru k odvážnym skutkom, že superlatívmi sa nesmie preháňať. Dzurinda s Miklošom rezali omnoho hlbšie ako napr. Schröder v Nemecku, Schüssel v Rakúsku, Berlusconi v Taliansku, Raffarin vo Francúzsku, ktorí sú konfrontovaní - verte, neverte - s úplne rovnakými systémovými problémami. Naši ale mali obrovskú výhodu - smiešne odbory, impotentnú opozíciu, neprotestujúcu verejnosť. Bolo by zaujímavé konfrontovať reformnosť tejto vlády zoči-voči aspoň jednej stotisícovej demonštrácii...
Krajší polčasový dojem si zmarili sami. Zostane večným paradoxom, že táto reformná garnitúra politicky i mravne temer prepadla. Samozrejme, nie všetci rovnakou mierou, ale v komplexe je dielo kolektívne. KDH a SMK sa môžu dištancovať od intríg a machinácií premiéra, keby ho ale pritlačili v kauze skupinka, na čo mali jediní silu a možnosť, dnes by v popredí obrazu nestálo stádo tzv. nezávislých poslancov, neboli by podozrenia z hrubého zneužívania tajných služieb a nevkusných kšeftov i všeobecné rozčarovanie z politiky. Prednosť ale dali istote prežitia a udržaniu moci, ktorá bola skutočným tmelom spolku - nie reformy.
Nepriamym dôkazom je, že tie sa dotknú všetkých sektorov i občanov, výnimka je jediná - politický systém. Na seba vládni politici nesiahli, naopak, vlastné privilégiá sebecky zacementovali. V situácii iba náznakov zlepšenia a začínajúceho rastu si strany polepšia (ak sa schváli vládny zákon) o skoro 100 percent, čoho dôsledkom bude posilnenie partokracie - zrastanie strán so štátom. Nemravnou fintou "odmrazili" odmeny ústavných činiteľov, europoslancom nadelili dvojnásobok vlastných platov, správu štátu nezoštíhlili, rozšírili si poslaneckú imunitu (presnejšie indemitu), oslabili - inak dobrý - zákon o konflikte záujmov. A úplne pokazili volebný zákon, v ktorom zostáva hrubá deformácia - jeden volebný obvod. Isteže, tieto "tiežreformy" idú na vrub poslancom, nie vlády - občan to však nerozlišuje. Smerom k sebe, pasažierom systému a širšiemu politickému establishmentu ani vláda nebola reformná, ale - antireformná.
Navyše, tvárou v tvár výkonom v rezortoch zdravotníctva, justície, sociálnych vecí (to nie je o kvalite, ale kvantite), financií a pod. stoja rezorty, ktoré sa zo socializmu nevymanili - pôdohospodárstvo, hospodárstvo, životné prostredie, kultúra. Je to dôkaz, že táto vláda nemala skutočného premiéra, vodcu a osobnosť, ktorý by dávala reformám akýsi jednotný plán. Celé (veľmi dobré) programové vyhlásenie je vlastne improvizácia: Reforma zdravotníctva bola, lebo sa ministrom stal Zajac. Čo by bolo, keby rezort pripadol SMK? Máme rovnú daň, lebo u Mikloša sa jedno pekné ráno objavil človek menom Sulík. Prvý pilier dôchodkovej reformy je konštrukčne mylný, lebo Kaník si z dvoch expertných návrhov vybral ten nesprávny. Aj takéto pozadie majú naše pekné reformy. Ale - pánboh zaplať za ne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
