päťsto rokmi sa zišla v tomto meste šľachta troch žúp - Zemplínskej, Abovskej i Šarišskej, aj zástupcovia východoslovenských kráľovských miest. Bolo to významné zhromaždenie k spoločnému vojenskému aj politickému postupu na oslabenie moci Jána Jiskru a bratríkov na východnom Slovensku. V roku 1526 sa zišiel na hrade v Trebišove uhorský snem, ktorý rokoval o opatreniach proti výbojom Turkov. Udiali sa ešte iné udalosti, ktoré síce nevošli do svetových dejín, ale mali význam pre tento región a Uhorsko.
Zhromaždenia šľachty
Od 14. storočia sa v Trebišove konali na kongregáciách zhromaždenia šľachty Zemplínskej župy. Na nich riešili záležitosti, týkajúce sa daní, poddanských a vojenských vecí. V rámci kongregácie zasadala sedria, ktorá prerokúvala spory šľachty, najviac majetkové. Prvá takáto kongregácia zasadala v Trebišove v roku 1347 - šľachta sa rozhodla rozšíriť počet miest na jej zhromaždenia po Zemplíne (meste s hradom) a Sarospataku aj o Trebišov. Zasadala i v Sečovciach. Perín, z ktorého šľachtici boli v tom čase vlastníkmi trebišovského hradu i panstva, zohral významnú úlohu v rozvoji či stagnácii Trebišova. (Hrad Parič je listinne doložený z roku 1254. Jeho vlastníkmi boli striedavo viaceré šľachtické rody - Abovci, Drugethovci, Perényovci, Dernátovci, Zichyovci, Andrássyovci. Bol strediskom panstva, ku ktorému patrilo šesť obcí). Perínski šľachtici boli priamo zainteresovaní na organizovaní vojenských akcií proti bratríkom, veď pri Sečovciach bol ich tábor. Bratríci žili zo žoldu, ale aj z toho, čo ukoristili od poddaných v okolí tábora.
Trebišov bol strediskom vojenských príprav proti bratríkom, ktorých viedol kapitán Ján Talafus (v r. 1459) a mal opevnený tábor pri Hanušovciach. V tom čase nariadil dvorský sudca Ladislav z Pavloviec šľachte Užskej župy, aby sa zemianske vojsko sústredilo v Trebišove a odtiaľ, aby tiahlo proti bratríkom. Bolo to 20. októbra pred 545 rokmi.
Imrich z Perína pomohol Bardejovu
Trebišovčania neboli vojaci, lež roľníci, železiari a sem-tam remeselníci. I tak sa stal Trebišov miestom ďalšieho sústredenia vojska. Zúčastnilo sa na boji o kráľovskú korunu (1491) medzi uhorským kráľom Vladislavom Jagelovským a jeho bratom, poľským kráľovičom Jánom Albertom. Ján Albert si chcel zbraňami zadovážiť uhorský trón, a preto vtrhol s vojskom cez Šariš popri Toryse na východné Slovensko. Ďalšia časť jeho vojska obliehala Bardejov, na pomoc ktorému zhromaždil v Trebišove šľachtic Imrich z Perína dvesto jazdcov.
Hrad často menil pána
Trebišovský hrad, ako sme už spomenuli, prechádzal z jedných rúk do druhých. Po kráľovi Ľudovítovi I., ktorý ho daroval manželke (1373) a po nej ho zdedila dcéra, bol jeho majiteľom zase panovník Žigmund. Za verné vojenské služby ho daroval Petrovi z Perína.
O tom, ako sa perínski, vlastne už novopečení trebišovskí hradní páni správali, jestvujú písomné záznamy. Napríklad Štefan bol veľmi skúpy a chamtivý. Aby získal peniaze, neštítil sa ničoho. Nevyhýbal sa ani prepadávaniu obchodných karaván po krajinských cestách, ktoré mal ako majiteľ viacerých panstiev chrániť a starať sa o ich bezpečnosť práve proti zbojníkom. Za takéto a podobné lúpeže a zbojstvá bola konfiškácia majetku šľachtica v prospech kráľa. Tá postihla aj Štefana v prospech kráľa Mateja, ktorý dal príkaz stropkovskému kapitánovi za každú cenu vojensky dobyť a obsadiť hrad Trebišov, čo sa aj uskutočnilo (1483).
O storočie neskôr, keď boli vlastníkmi trebišovského hradu opäť perínski páni, našiel sa v ich rode zase jeden ďalší lotor - Peter. Pre zmenu nebol zbojníkom, ale peňazokazcom. Využil politické i mocenské súperenie o moc medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. tak, že dal na trebišovskom hrade raziť falošné strieborné mince, napodobňujúce zlaté denáre. Pod trestom sťatia hlavy a konfiškácie majetku zakázal kráľ raziť aj rozširovať falošné denáre.
Odkiaľ mali mená
Zaujímavé sú nielen udalosti, o ktorých sme sa zmienili, ale aj názvy obcí a mená ľudí. Napríklad Veľký Ruskov. Pravdepodobne pochádza od názvu Ruzka. Uhorskí králi v 11. storočí usadili na tamojších úsekoch krajinských ciest, vedúcich k Slanskému a Dargovskému priesmyku, ruských strážcov. K najstarším slovenským obciam patria Plechotice spred 14. storočia i obec Egreš, patriaca zemanom z Cejkova. Tiež Čeľovce, ktoré boli známe už r. 1220, v listinách, zachovaných v súdnom registri. Opisuje sa v nich krádež koňa a zlodej Peter z Trhovišta. Aj správa o Nižnom Žipove je zo súdnych spisov varadínskeho registra (terajšia Oradea v Rumunsku) z 13. storočia. Vo Varadíne stála pred súdnou stolicou žena zo Sarospataku, obvinená Jánom z Nižného Žipova z bosoráctva. Obec má pôvod v mene Ižip, ktoré súvisí s talianskym Isep. Slovensko malo vtedy čulé styky s Talianskom.
Väčšina názvov je slovanská, či slovenská. Ako Kožuchov. O zemanovi Pankrácovi z Kožuchova, ktorý bol s najväčšou pravdepodobnosťou rytierom v Omodejovskom vojsku, je zmienka v súvislosti s obvinením z nevery voči kráľovi, za čo ho postihla konfiškácia majetku. (Omodej bol zástupca kráľa na vtedajšom území východného Slovenska, kde mnohí jeho vojaci ozbíjali na obchodných cestách kupcov).
Z týchto niekoľkých perličiek z dávnejšej milosti Trebišova a jeho okolia vidno, že nebol tichým bezvýznamným miestom.
Museli kupovať panské víno
Poďme do 16. a 17. storočia medzi tých, ktorí nemali šľachtické tituly. Aké boli povinnosti roľníkov voči zemepánom? Podľa toho, čo roľníci pestovali na ich poliach, takými naturáliami platili. K povinnostiam obyvateľov okolitých obcí patrili nielen peňažné, ale aj naturálne dávky, ktoré odovzdávali v apríli na Juraja, v septembri na Michala a na Vianoce. V okolí Trebišova a Sečoviec mali obyvatelia v povinnostiach kupovať aj zemepánske víno. Čapovali ho zvyčajne richtári. Napríklad v Zemplínskom Hradišti mohli kupovať pivo iba v zemepánskej krčme. Tam čapovali dvaja richtári.
Niekde platili za používanie pastvísk naturáliami. Ak napríklad pásli svine na žaluďoch v panských lesoch, v jeseni každá sedliacka domácnosť nevynímajúc ani železiarov, ak chovali ošípané, odovzdávala po päť hlávok kapusty. Na Veľkú noc vajcia, chleby a spoločne za obec jedno jahňa. Tam, kde boli rybníky, ako na Zemplíne, nemali sedliaci rybárske lístky. Pánovi odovzdávali jeden okov rýb - číkov za povolenie loviť. Kde boli vinice, odovzdávali daň vo forme práce. Týmito dômyselnými opatreniami a predpismi mali zemepáni zaručené zásobovanie potravinami.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
